Obdobie 50. rokov na Zemplíne bolo veľmi tragické. Sedliaci, ktorí kúpili pozemky za doláre, ktoré im poslali tí, čo odišli za prácou do USA po roku 1925, na nich lipli. Kolektivizáciu brali ako „diabolský krok“. Mnohí, ktorí prišli o majetok, ktorý bol „vybraný“ za neplnenie „kontigentov“, boli proti vstupu do JRD. Na Zemplíne sa to prejavovalo tvrdo. K tomu treba prirátať silné náboženské vplyvy. Preto tá doba dodnes rezonuje v spomienkach.
Skrivodlivosti
V roku 1950 sa budúci prví abiturienti trebišovského gymnázia (dnes Gymnázium a Obchodná akadémia) pripravovali na maturitné skúšky. Práve oni mali byť prví, ktorí budú mať tú česť. Pre neveľkú skupinu študentov priniesol doterajší život viacero skúseností. Mladí, plní elánu nastúpili v povojnovej riave na štúdium s cieľom „dobyť svet“. Boli to však ťažké roky.
Ich rodičia v pote tváre dorábali na svojich políčkach chlieb a šetrili korunky, aby ich synovia a dcéry mali lepšiu budúcnosť ako oni. Niektorí z týchto študentov svojich otcov nepoznali. A ak, tak len z rozprávania matiek a z toho, že tie si mohli kúpiť niekoľko árov pôdy za otcove ťažko zarobené peniaze v pensylvánskych baniach…
V tom čase sa v oslobodenom Československu stalo niečo, s čím nikto nerátal. Nastúpilo obdobie hľadania vnútorného nepriateľa štátu podporované vplyvom NKVD a Bezpečnosti, ale aj vplyvom medzinárodných tlakov víťazných mocností, ktoré na územiach nimi okupovaných začali realizovať svoje predstavy o budúcnosti. To všetko viedlo k veľkým tragédiám v tisíckach rodín, ktoré stratili synov, dcéry, otcov, matky.
Študenti trebišovského gymnázia, budúci maturanti Ján Lukáč, Michal Pleceník a ďalší intenzívne prežívali vtedajšie dianie. Nielen slovami. Skoro všetci boli členmi vtedajšieho Československého zväzu mládeže, pracovali ako inštruktori alebo vedúci pionierskych skupín. Diskutovali o všetkom možnom, ale najviac o budovaní krajšej budúcnosti. Do tejto študentskej idyly čoraz častejšie zaznievali hrubšie tóny.
To vtedy, ak im rodičia písali o násilnom združovaní ťažko nadobudnutej pôdy, o vysokých kontingentoch, vysťahovaní z obcí za neplnenie dávok. Dozvedeli sa aj o vyhladzovaní gréckokatolíckej cirkvi i o ďalších neprávostiach. Na tieto debaty mali dosť času, pretože väčšina z nich bývala na privátoch, v rodinách Trebišovčanov.
Čítajte viac V Jáchymove skončili aj hokejoví majstri
Nerozpoznané riziká
Začalo sa obdobie „studenej vojny“, ktoré sa prejavilo v intenzívnejšom vysielaní Slobodnej Európy, ktorá bola orientovaná profederalisticky, a tiež Bielej légie. Tá pôsobila viac militantne smerom k otázke postoja k vidieku.
Vtedajší režim videl v Bielej légii hrozbu. Štátna bezpečnosť postupne likvidovala skupiny Bielej légie v celoštátne riadenej akcii Duben od jari 1951 do jari 1952. Zo 118 obžalovaných siedmich odsúdili na trest smrti. Bielej légii sa venoval podrobne historik Jozef Jablonický, výsledky jeho bádania poukazujú na dôležitý a dnes prehliadaný fakt. A to, že ak niekto bojoval proti komunizmu, demokrata to z neho ešte nerobí.
Jablonický upozorňoval, že Biela légia v skutočnosti predstavovala pokračovanie „predchádzajúcich aktivít ľudáckeho podzemia v spojitosti s existenciou ľudáckeho exilu“. A jednotlivci z ľudáckeho exilu sa podľa historika neusilovali o demokraciu na Slovensku. „Chceli obnoviť totalitný režim z rokov 1939 až 1945.“
Tieto prepojenia a z nich plynúce riziká však trebišovskí študenti sotva mohli dôsledne poznať. Z recesie sa zaplietli do čohosi, čo im zlomilo krídla.
Foto: Milan Čupka
Jediný leták
Nepísaným, ale uznávaným „gazdovským vodcom“ študentskej partie bol Ján Lukáč, rodák z Lastomíra, syn maloroľníka, kresťan, veľký idealista a veľmi dobrý študent. Azda rozhodlo jeho kamarátstvo s Michalom Pleceníkom z neďalekých Sliepkoviec, že práve jeho si vybral za svojho dôverníka. Boli tu ideály, pocit nespravodlivosti, ale peňazí nebolo ani na Bielu légiu – ani doma, ani vo vrecku študentov. Rodina Michala Pleceníka žila veľmi skromne. Z tých pár kúskov pôdy príliš veľké imanie nehrozilo. Michal Pleceník sa už videl na vysokej škole. Chcel byť lesníkom, odborníkom na les.
„Skôr z recesie sme napísali jeden, jediný leták. Bola to akási všeobecná výzva na obranu pôdy roľníkov,“ spomínal Michal Pleceník. O „ilegalite“ tejto skupiny svedčí aj fakt, že ho ukázal na silvestrovskej zábave jeden študent, ktorý ho mal cestou domov vyhodiť z vlaku… Nevyhodil ho, chcel sa pochváliť svojej frajerke z dediny, kde býval. Jeho meno sa medzi súdnymi spismi neobjavilo…
Z pohľadu ideového sa za príslušníka Bielej légie považoval každý, kto prekazí aktivity komunistov namierené proti základným ľudským a občianskym právam. Otázka však znie – ako mohli študenti, maturanti prekaziť aktivity komunistov? Mohli rodičia týchto študentov zastaviť kolektivizáciu? Mohli rodičia tých študentov ohroziť nastupujúci trend vývoja Československa? Nemohli.
Potom to už išlo rýchlo, ako podľa presne napísaného scenára. Celú skupinu deviatich študentov na čele s Jánom Lukáčom a Michalom Pleceníkom zatkli. Hneď 4. januára 1951 ich vypočúvali v Trebišove, neskôr v Košiciach, až zakotvili v Bratislave. Tam sa konal proces, ktorý nemal so súdom nič spoločné.
Rozsudok – velezrada!
Bolo to v čase, keď kamaráti obžalovaných už sedeli, ale pred maturitnou komisiou. Aj oni sedeli – ale na laviciach obžalovaných. Až tam sa prvýkrát dozvedeli, z čoho sú obžalovaní – vlastizrada. To bolo jediné, čo vedeli. Oni aj ich rodičia. Nikto im pred procesom nedoručil obžalobu. Obhajca bol ex offo a nepretrhol sa. Procesu sa chceli zúčastniť len rodičia niektorých. Na Zemplíne sa chystali na žatvu. Tesne pre začiatkom procesu im však bolo oznámené, že musia opustiť súdnu sieň v záujme zachovania štátneho tajomstva. To všetko po vyše pätnásťhodinovom trmácaní sa vo vlaku, po tejto strastiplnej ceste za synmi, ktorých pol roka nevideli.
Čítajte viac Uplynulo 70 rokov keď vo vykonštruovanom procese odsúdili Miladu Horákovú
U deviatich študentov rozsudok znel – velezrada. Ďalší piati boli podmienečne odsúdení za neoznámenie trestného činu, všetko to boli kamaráti obžalovaných z rodných dedín.
Obžaloba dávala všetkým za vinu, že v prípade prevratu by pomáhali cudzím agentom. Navyše boli kresťania, k čomu sa všetci verejne prihlásili. A podľa známej reguly bol kresťan nepriateľ štátu a agent Vatikánu. Podľa toho zneli aj rozsudky.
Ján Lukáč 12 rokov odňatia slobody, prepadnutie majetku a peňažný trest 10-tisíc korún, eventuálne dva mesiace odňatia slobody a strata občianskych práv na 10 rokov.
Michal Pleceník bol odsúdený na trest odňatia slobody na osem rokov, prepadnutie majetku, peňažný trest 10-tisíc korún, eventuálne dva mesiace odňatia slobody a strata občianskych práv na 10 rokov. Aj k ostatným bol súd „štedrý“ – trest odňatia slobody od troch do 10 rokov, čo bol najnižší trest. Súd im nedokázal žiadne spojenie s cudzou mocnosťou. Obžaloba bola založená na domnienkach a obžalovaným nebola daná žiadna možnosť brániť sa. A do dnešného dňa im nebol doručený rozsudok.
List domov nesmel mať viac než 25 slov
Následky niesli aj rodiny obžalovaných a odsúdených. A potom, hor sa vpred! Vtedajšie sovietske vedenie potrebovalo pre svoj jadrový program veľa uránu. A toho bolo v Jáchymove a v Příbrame dosť, ale po vojne nebolo dosť pracovných síl. Riešenie sa našlo. Politické procesy v päťdesiatych rokoch doslova chrlili najlacnejšie pracovné sily tých čias. Presne podľa hesla o práci, ktorá má formovať človeka.
Po krátkom spoločnom pobyte odsúdených študentov vo väznici v Leopoldove sa ich cesty rozišli do rôznych krajov Československa.
Ján Lukáč zakotvil v Jáchymove. V Rovnosti, tak sa volal tábor, kde strávil dlhých deväť rokov. Filozofia politických väzňov tam bola podmienená prítomnosťou alebo neprítomnosťou smolky, obsahujúcej urán. Keď bola, bola aj výplata – 105 až 110 korún na mesiac. Tie mohol minúť väzeň vo forme poukážok v kantíne. Ťažko sa Jánovi Lukáčovi opisoval pobyt v Rovnosti. Mnohí prežili len vďaka pokore a viere v Boha.
Duch a nie fyzická sila rozhodovali o prežití či smrti. Ján Lukáč spomínal na Vianoce 1953. Štedrovečerná večera pozostávala z vyprážaných rybích chvostov a troch varených nelúpaných zemiakov vo veľkosti orechov. V kraji, kde leto trvalo dva krátke mesiace, to bolo ozaj malé sústo pre ťažkú robotu v podzemí.
List domov, pri splnení normy, nesmel obsahovať viac ako 25 slov. Nadpočetné sa nemilosrdne škrtali. Jediným svetlým zjavom bola solidarita väzňov. No zatiaľ čo politickí si navzájom pomáhali, zločinci sa navzájom udávali…
Příbram, kde si odpykával svoj trest Michal Pleceník, bol predsa len milosrdnejší, i režim bol o čosi miernejší. Ale toto miesto malo jednu a dosť závažnú nevýhodu. Zatiaľ čo v drsnom prostredí Jáchymova neprežil ani hmyz, v Příbrame bolo hmyzu, najmä ploštíc, neúrekom. Šťastie stálo pri Michalovi Pleceníkovi nie často, ale občas k nemu nakuklo. To vtedy, keď ho o vlások minul stopäťdesiatkilový balvan…
Čítajte viac Spochybňovanie Benešových dekrétov by mohlo viesť ku kladeniu otázok nad legitimitou procesu v Norimbergu
Život po návrate
Ján Lukáč si veľmi dobre pamätá na apríl 1960. Vtedy bol po deväťročnom väzení prepustený na slobodu s podmienkou na šesť rokov. Bolo cítiť politický odmäk, ale občianske práva mu neboli vrátené. Za deväť rokov v Jáchymove „vydoloval“ celkom tritisíc korún československých. Za tie si kúpil civilný oblek, klobúk a ešte sa mu nejaké koruny zvýšili.
Po návrate domov dostal umiestenku do práce, ale náhle sa objavila aj vojenská správa. Nastal však veľký problém. Bol bez občianskych práv! Prezident Antonín Novotný mu tie práva rýchlo vrátil. No nebyť choroby zvanej patechia, ako následok ožiarenia, bol by musel narukovať k „čiernym barónom“. Húževnatosťou jemu vlastnou sa prebíjal s biľagom politického väzňa socialistickým Československom. Ešte dlho stretával ľudí, ktorí mu kládli polená pod nohy. On im už odpustil, nech ich trestá vlastné svedomie, ak ho vôbec majú.
Michalovi Pleceníkovi sa skončil trest v roku 1955. Po „odpracovaní“ polovice trestu bol prepustený na desaťročnú podmienku. Vrátil sa domov v „cajgových“ šatách, ktoré musel vrátiť štátu. Občianske práva mu vrátili až po doručení povolávacieho rozkazu do mesta Parkány (dnes Štúrovo). Jeho sen nosiť lesnícku uniformu sa mu nesplnil.
Foto: DOBRÉ SPRÁVY Z TREBIŠOVA
Nikto im nenahradil stratenú mladosť
Začínal v stavebníctve, kde pracoval vo viacerých funkciách, ale maskovaný pre svoju minulosť ako radový robotník. Vtedajší okresný stranícky funkcionár mu povedal: „ Ako by to bolo, keby socialistický štát mal budovať technik s trestom za vlastizradu.“ Najtragickejšie pre neho bolo to, že každý jeho krok posunúť sa v práci vyššie, bol marený tými, ktorí pre tento štát obetovali najmenej.
Stretával sa s nimi. I s okresným tajomníkom ČSM, ktorý bol na začiatku osudov Jána Lukáča a Michala Pleceníka. Práve jeho svedectvo im obom najviac zaťažilo. Neskoršie sa s ním konal verejný proces za spreneveru štátnych peňazí. Stretával aj jeho verného donášača tajomníka.
Ján Lukáč a Michal Pleceník sa v roku 1968 pokúsili o rehabilitáciu. Dosiahli ju až rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 10. októbra 1990. Bola z nich sňatá aspoň morálne. Vina. Nikde, ani v rozsudku o rehabilitácii sa nehovorilo o tom, kto im nahradí to, čo život prináša každému mladému človeku – jeho vek, lásku, slobodu, rozlet a všetko, čo k tomu patrí.
Treba, aby sa ľudia o takýchto prípadoch ľudského príkoria dozvedeli, pretože osudy trebišovských študentov a mnohých iných sú doposiaľ skryté v archívoch. Je mnoho tých, ktorí by chceli na nich zabudnúť.
Nedovoľme, aby sa im to podarilo.
