O slovách: O americkej slobode prejavu

Moja žena si pri tom vzdychla: „Ach, Bože, keby sa to stalo inej armáde, vôbec sa o tom nedozvieme.“ V tom jej vzdychu sa skrýva paradox dneška. To „Ach, Bože“ bolo výrazom súcitu s obeťami. A to „keby…“ výrazom radosti, že ešte stále nezabúdame, že sloboda k nám prišla v roku 1989 zo Západu.

Prišla odtiaľ, lebo americká ústava z roku 1789, je – najmä vďaka 33 dodatkom – najdemokratickejšia na svete. Hneď prvý dodatok z roku 1791 je o slobode prejavu. Prednášatelia na amerických kurzoch angličtiny pri jeho výklade zdôrazňujú, že „freedom of speech“ treba chápať aj nonverbálne, a ako príklad uvádzajú právo každého, komu taká hlúposť zíde na um, aby beztrestne spálil americkú zástavu priamo pred Bielym domom.

Niekto možno povie – teraz si múdry, ale pred novembrom 1989 by si americkú ústavu takto nechválil. No chválil som ju už vtedy. Ešte pred nežnou som napísal báseň Exodus, ktorá vyšla nielen v albume Karola Barona, ale aj v zahraničnom časopise. Hodí sa aj ako bodka tohto fejtónu.

Práve som sa chystal napísať báseň do albumu
pre Karola Barona,
keď ma vyrušilo pozvanie na obed s básnikom z NDR,
ktorého meno som zabudol,
Honecker mal ešte sedieť na nebeskom tróne posledných pár dní,
ale vyzeralo to na pár tisícročí,
došlo teda na výmenu ľudu
a veľký exodus občanov NDR na západ práve prebiehal,
a básnik z Berlína, keďže bol na návšteve v krajine rovnako božskej,
rozhodol sa poznamenať: „Utečenci sú zväčša z oblastí,
kde sa nedá chytiť západonemecká televízia,
a tak majú skreslené predstavy o tamojšej realite…“
Tlmočníčka nenápadne doložila: „Hovorí zrejme to, čo…“
„Iste,“ povedal som, „preložte mu, že aj tak je úžasné,
že práve totalita vychovala tento odvážny druh človeka,
schopného vrhnúť sa aj do neznáma.
Demokracii sa to podarilo, pokiaľ viem, iba v prípade speváka
Deana Reeda – a aj ten si chodil zamanifestovať domov,
rovno pred Biely dom.“ „Er is tot,“ povedal hosť a znelo to
ako súhlas. Veru, dokonca aj Dean Reed je už mŕtvy.
Ale to bolo pred pár dňami, dnes možno už náš hosť
manifestuje v Berlíne s požehnaním nového stvoriteľa –
a predsa, milý priateľ, tie fantastické postavičky
v tvojom ateliéri noc čo noc ďalej tiahnu z obrazu na obraz.
Ako im je, tvojim deťom, dobre, že presne vedia, kam,
zatiaľ čo nám, dietkam Božím, musí stačiť
to za pätami ustavične meniace sa odkiaľ…