Paradoxy histórie: Poškvrnený svätý úrad

Až vo 4. storočí sa niektorí cirkevní hodnostári dožadovali pohlavnej zdržanlivosti klerikov. A s pribúdajúcimi storočiami čoraz nástojčivejšie. Pápež Siricius tvrdil: „Tí, ktorí zostávajú v telesnej žiadostivosti, nemôžu byť prijatí Bohom.“ Nepomohlo. Ani ďalšie nariadenia, príkazy, výstrahy.

Cirkevný historik Georg Denzler v Dejinách celibátu sumarizuje: „Všeobecne možno o 16. storočí povedať: desať percent duchovných bolo nemanželského pôvodu a štyri pätiny všetkých nemanželských detí pochádzali od kňazov. Najmenej tretina duchovných žila v notorickom konkubináte, čierne čísla však zrejme boli oveľa vyššie.“

Celibát často ešte menej dodržiavali cirkevní hodnostári. Denzler píše: „V 15. a 16. storočí ťažko nájsť pápeža, ktorý by nemal metresu a vlastné deti.“ Inocent VIII. ich mal údajne šestnásť, osem synov a osem dcér. „Jeho Svätosť vstáva z postele prostitútok,“ vravelo sa o ňom, „a ide rovno zatvárať a otvárať bránu nebies a očistca.“

Inocent sa svojimi deťmi ani netajil. Na rozdiel od iných cirkevných hodnostárov sa nehanbil za svoje potomstvo a svojich synov neoznačoval – ako bolo zvykom – za synovcov a svoje dcéry za netere. Sám ich krstil, slúžil im omšu pri svadbách a zabezpečil im vhodné povolanie a postavenie. Ich blaho mu väčšmi ležalo na srdci ako apoštolský úrad. Jeho kritici písali o ňom, že svojich synov a dcéry „bez hanby povzniesol k bohatstvu i poctám“.

Aj Alexander VII., Inocentov nástupca (pápežom bol v rokoch 1492–1503), splodil veľa detí. Kronikár zaznamenal, že v Španielsku, odkiaľ pochádzal, zanechal najmenej šesť synov. V Bologni pribudli k nim ešte tri deti. Potom ďalšie štyri… Aj on im zabezpečil postavenie i blahobyt.

Cirkevný historik Gelmi o ňom i o pápežoch z toho obdobia konštatuje, že „na nich okrem kňazského rúcha nič nebolo duchovné“.