Tisovskí chlapi si museli vykopať hrob

Dagmar Teliščáková, Pravda | 24.07.2016 08:00
zákopy, Dielik, povstalecké vojsko, vojaci Foto:
Nástup povstaleckých vojakov na Dieliku.
Štrnásť tisovských chlapov nočnou hodinou poslušne kráčalo s krompáčmi a lopatami smerom k miestnemu kopcu Hradová. Mierili na nich samopaly nemeckých nacistov. Vraj do rána musia vykopať guľometné hniezdo.

Sotva tušili, že si kopú vlastný hrob. Smrť prišla s brieždením. Všetkých postrieľali. Rovnaký osud čakal aj ich rodiny. Dokopy 64 žien a detí odvliekli a zavraždili v Kremničke. Krutý 21. november 1944 dodnes žije v spomienkach 90-ročného Jozefa Chomu z Tisovca.

Všetko sa začalo nevinne. Do rómskej osady s novými domčekmi pri Rejkovskom potoku, nazývanej Papiereň, prišiel večer partizán. Miestnych požiadal, či by nepomohli pri zamínovaní mosta cez rieku Rimava. V dobrej viere ochotne súhlasili. Ani na um im nezišlo, že sa práve zamotali do nastavenej pasce. „Údajný partizán bol v skutočnosti pracovník tisovského orstkomanda Hartmann. Osadu okamžite obsadili nemeckí vojaci, ktorí v jej blízkosti čakali už len na jeho pokyn,“ približuje Dušan Hutka, ktorý sa zaoberá miestnou históriou.

Všetkých osadníkov vyhnali z ich domovov a sústredili na ceste. Malej Eme Mušukovej sa pred besniacimi fašistami a ich slovenskými prisluhovačmi podarilo skryť pod posteľ. Nenašli ju. Ona jediná z celej osady prežila.

Zastrelení na výstrahu

Ľudí zahnali na tisovské námestie. Ženy a deti zatvorili do mestského domu, mužov šikovali pod úpätie Hradovej. „Pod hlavňami samopalov sa museli rýchlo pustiť do práce. V chladnej novembrovej noci bez prestávky kopali. Nad ránom, okolo pol šiestej, im povedali, že si môžu odpočinúť. Posadali si na kraj vykopanej jamy. V tej chvíli nemeckí vojaci spustili na nich paľbu,“ pokračuje Dušan Hutka.

Štrnásť rómskych mužov od 15 do 67 rokov a jeden neznámy chlap, ktorý sa v osade ocitol iba náhodou, padajú do jamy. Telá fašisti narýchlo zahrabávajú. Úradníkom rozkázali okamžite napísať oznam s menami popravených aj s dôvodom ich zaistenia a vyvesiť ho na dvere mestského domu. Na výstrahu.

„Boli medzi nimi aj moji traja spolužiaci, s ktorými som vychodil meštianku. Postrieľali ich ako psov. Bola to veľká hrôza, ktorá ma máta doteraz. Zabili ich bez príčiny. Ľudia sa dlho tomu miestu vyhýbali, išiel z neho strach a des,“ vracia sa do minulosti Jozef Choma.

V zákopoch. Foto: Archív Dušana Hutku
zákopy, 2. svetová vojna, vojaci V zákopoch.

Ženy a deti poslali na istú smrť

Besnenie fašistov sa však nekončilo. Na ženy a deti z osady, ktoré prežili krušnú noc v mestskom dome, ráno čakali nákladné autá. Vraj ich berú na nútené práce. Zaviezli ich však do Banskej Bystrice a zatvorili do pivnice tamojšej väznice. „Po takmer troch týždňoch 12. decembra 1944 ich popravili v protitankovom zákope v Kremničke,“ dodáva miestny historik.

Miesto tragédie dnes pripomína pamätník so štrnástimi menami osadníkov. Pätnásty neznámy muž chýba. Nemal doklady a nikto ho nevedel identifikovať.

Ohavné vyhladenie rómskej osady mala na svedomí jednotka orstkomanda v Tisovci pod velením SS-obersturmführera Otta Mayera a jeho zástupcu SS-sturmscharführera Sprotteho. Ako dôvod im okrem rasového motívu poslúžilo aj vykonštruované podozrenie z podpory partizánov a účasti na pripravovaných sabotážach. Obaja esesácki dôstojníci prišli o život 29. novembra 1944, keď ich osobné auto nabehlo na partizánmi nastraženú mínu.

Okrem rómskych občanov pocítili krutosť fašistov aj miestne židovské rodiny. V tom čase ich tu žilo zhruba 14, dokopy viac ako 80 ľudí. Mnohí zahynuli v koncentračných táboroch.

Tisovec

  • počet obyvateľov: 4 195
  • rozloha: 12 343 ha
  • vznik: prvá písomná zmienka v roku 1334

Otcovia synov nechávali len strážiť

Hlahol zvonov a zvuk továrenskej sirény oznámil v Tisovci začiatok Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 o deviatej hodine ráno. Situáciu opisuje Dušan Hutka cez spomienky už nebohej Márie Baštinovej, rodenej Cimbalistovej, ktorá pracovala na tamojšom úrade: „Je tu rušno a každú chvíľu sa musí niečo strhnúť. Pod oknami stojí šesť osobných áut, ktoré sú k dispozícii ako spojky. Miloš Manica s guľometom na pleci, Janko Lapšanský lieta na motorke s puškou na pleci. Každý lieta, behá, kričí, až sa mi z toho krúti hlava.“

Všetci, starí aj mladí, chceli bojovať. „Bol som na každom jednom stanovišti v Tisovci. Na Dieliku, na Papierni a naostatok som strážil železničný most. Bývali sme na vrchoch, v horárni horára Galátu,“ hovorí Jozef Choma. Bol povstaleckým vojakom a mal vtedy 18 rokov.

Povstalci sa snažili zabrániť Nemcom v obsadení mesta. Mali pod kontrolou všetky prístupové cesty. „Našou úlohou bolo zastaviť Nemcov. Neboli sme proti nim bohvieako vyzbrojení. Do priamych bojov nás nepúšťali, lebo sme boli mladí. Otcovia sa o nás báli, tak nás nechávali, aby sme len strážili a dávali pozor,“ pokračuje pán Choma.

Najhoršie obdobie nastalo po potlačení Povstania. Chlapi schádzali z hôr domov len po nociach. Nebyť dobrých ľudí na vrchoch, partizáni by sotva bez poživne v krutej zime v horách prežili. Miestni na kolešniach, ako tu nazývajú laznícke usadlosti, pomáhali, ako vedeli.

Jozef Choma. Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Jozef Choma Jozef Choma.

Guľku v tele nosila celý život

„Bývali sme na vrchoch, Huta sa to volá. Boli s nami aj otcov strýko a jeho brat. Otec ako partizán bojoval na Dieliku. Keď partizáni prechádzali z Klenovských vrchov, len ma doma skrývali, aby som ich náhodou nevyzradila. Zo sto bolo tých partizánov. Prespali v sene v šope a potom odišli smerom na Fabovu hoľu,“ spomína 80-ročná Mária Ambrózová z Tisovca. V susednej usadlosti sa skrývala prenasledovaná rodina. Niekto ich udal. Dozvedeli sa to včas a podarilo sa im pred fašistami uniknúť.

Vojnové časy zasiahli aj rodinu pani Ambrózovej. „Mamu mi na vrchoch postrelili. Bol tam taký válov, v ktorom sa napájal dobytok. Ona v ňom prala a zrazu ju trafila guľka. Nikto sa nedopátral, kto to urobil. Guľka sa jej dostala k chrbtici. Aj ju viezli na voze do nemocnice do Likiera, ale nič sa s tým vtedy nedalo robiť. Stalo sa jej to, keď mala 31 rokov, potom celý život až do smrti tú guľku v tele nosila,“ dopĺňa.

Na vrchoch Kališkovci prichýlili v čase, keď mesto bolo v područí Nemcov, mladú ruskú partizánku Mášu Kudinovú. Pomohli jej pri pôrode, starali sa o ňu i o dieťa. Dcérke dala meno Ninel. Jej manžel zahynul v slovenských horách. Ona s dcérou po vojne navštívila Tisovec niekoľkokrát.

V nemocnici pomáhalo sto dobrovoľníčok

Začiatkom októbra našla svoje miesto v Tisovci aj poľná nemocnica, ktorú sem prepravili z Korytnice. Umiestnili ju v miestnej sokolovni, mestskom dome a v školských budovách. Liečili sa tu stovky povstaleckých vojakov a partizánov. Pôsobilo v nej najmenej sto tisovských dobrovoľných zdravotných sestier. Bola medzi nimi aj Tisovčanka Jana Anna Knapčoková. Stala sa prvou Slovenkou s prestížnou pamätnou medailou Florence Nightingalovej, rodáčky z Talianska, ktorá celý svoj život zasvätila pomoci chorým a položila základy ošetrovateľstva.

„Pani Knapčokovú volali aj žena zlatého srdca. Patrila k prvým dobrovoľným sestrám Červeného kríža v bývalom Československu. Už počas prvej svetovej vojny ošetrovala ranených vo viacerých nemocniciach. V druhej svetovej vojne mala v tisovskej poľnej nemocnici na starosti najťažšie prípady,“ hovorí o ošetrovateľke a matke šiestich detí Ružena Štulajterová z tisovského Zväzu protifašistických bojovníkov. Ďalšie významné ocenenie si pani Knapčoková mala osobne prevziať v júli 1965 v Ženeve. Krátko predtým zomrela.

K dobrovoľným ošetrovateľkám sa pridala aj Mária Cimbalistová. Cez deň pracovala na národnom výbore, po večeroch ošetrovala ranených v poľnej nemocnici. „Po obsadení Tisovca nemeckými jednotkami a bojoch na Dieliku išla spolu s kamarátkou Linou Šteckovou napriek nebezpečenstvu hľadať nezvestného študenta Vinca Prandla. Vinco v čase Povstania robil povstalcom motospojku a domov sa už nevrátil. Našli ho za Dielikom, kde podľahol následkom strelného zranenia,“ spresňuje Dušan Hutka.

Keď mesto obsadili Nemci, nechali Máriu pracovať na úrade. Robila im tlmočníčku, pričom získavala dôležité informácie pre odboj. Na starosti mala tiež vypisovanie priepustiek a preukazov, vystavovaním falošných dokladov pomohla mnohým miestnym i povstalcom. Neskôr na ňu padlo podozrenie zo spolupráce s partizánmi. Ušla do hôr a skrývala sa pri partizánoch až do oslobodenia Tisovca.

Pamätník obetiam druhej svetovej vojny v centre... Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Tisovec, pamatnik Pamätník obetiam druhej svetovej vojny v centre Tisovca. Vľavo Ružena Štulajterová, vpravo Mária Ambrózová.

Vojna v Tisovci trvala 154 dní

Nemci obsadili Tisovec v sobotu 21. októbra 1944. Prelomili obranu a do mesta vtrhli s ťažkou bojovou technikou a tankami. Urputné boje sa odohrali na partizánmi stráženom horskom sedle Dielik. Operoval tu povstalecký prápor pod krycím menom Prvosienka, zložený z Tisovčanov a doplnený povstaleckými vojakmi z iných častí regiónu. „Obrana na Dieliku nebola vybavená na boj proti tankom a aj keď sem včas presunuli delo a ťažké guľomety, už okolo desiatej hodiny dopoludnia im dochádzala munícia. Okrem toho ich pozície pokrývala hustá mínometná paľba. Obrancovia utrpeli straty a museli ustúpiť do hôr,“ približuje Dušan Hutka.

Na Dieliku sa dnes nachádza pamätník so šiestimi menami. Okrem povstaleckých vojakov a partizánov tu zahynul aj už spomínaný mladý tisovský študent Vincent Prandl. Na jeho počesť sa sedlo Dielik začalo nazývať aj Prandlovo.

Druhá svetová vojna zúrila v Tisovci 154 dní. Od vyhlásenia SNP po jeho obsadenie nemeckými jednotkami prešlo 54 dní. Samotná nemecká okupácia mesta trvala presne sto dní. Tisovec oslobodila rumunská a sovietska armáda 28. januára 1945.

Obete druhej svetovej vojny v Tisovci

Ondrej Dono (1910 – 1944), Ľudovít Horváth (1904 – 1944), Aladár Mušuka (1914 – 1944), Dezider Mušuka (1929 – 1944), Ladislav Mušuka (1894 –1944), Bartolomej Oláh (1906 – 1944), František Oláh (1927 – 1944), Ľudovít Oláh (1907 – 1944), Gejza Oláh (1913 – 1944), Ján Oláh (1886 –1944), Ján Oláh (1901 – 1944), Ján Oláh (1909 – 1944), Ján Oláh (1929 – 1944), Matej Oláh (1912 – 1944), Ján Brndiar (1922 – 1945), Klement Bobala (1900 – 1944), Slavomír Bobala (1924 – 1944), Jozef Bibala (1923 – 1944), Samuel Hudec (1917 – 1944), Emil Kopčáni (1925 – 1944), Peter Milanko (1922 – 1944), Jaroslav Nágel (1923 – 1944), Ján Pardupa (1922 – 1944), Vincent Prandl (1926 – 1944), Jozef Šandrovic (1922 – 1944), Ján Zúr (1913 – 1944), Pavel Zvara (1911 – 1944), Vladimír Zúr (1921 – 1945), Ondrej Comba (1917 – 1945), Cyril Daxner (1904 – 1945), Štefan Dančík (1879 – 1945), Jozef Grilli (1868 – 1944), Štefan Hradovický (1812 – 1945, Pavel Klinsko (1901 – 1945), Vojtech Zboinský (1912 – 1945), Elvíra Bobáková (1921 – 1944), Ján Dono (1940 – 1944), Jozef Dono (1944 – 1944), Mária Donová (1934 – 1944), Margita Donová (1915 – 1944), Ondrej Dono (1936 –1944), Aladár Gubčo (1934 – 1944), Jolana Gubčová (1910 –1944), Jolana Gubčová (1937 – 1944), Milan Gubčo (1939 – 1944), Piroška Horváthová (1905 –1944), Gizela Mušuková (1894 – 1944), Gizela Mušuková (1927 – 1944), Miroslav Mušuka (1942 –1944), Terézia Mušuková (1932 –1944), Arpád Oláh (1940 – 1944), Antonín Oláh (1944 –1944), Hana Oláhová (1913 – 1944), Helena Oláhová (1905 –1944), Jolana Oláhová (1933 – 1944), Ľudovít Oláh (1935 – 1944), Mária Oláhová (1891 – 1944), Mária Oláhová (1932 –1944), Matilda Oláhová (1932 – 1944), Matej Oláh (1937 –1944), Pavlína Oláhová (1942 –1944), Sabína Oláhová (1893 –1944), Sabína Oláhová (1929 – 1944), Valéria Oláhová (1938 –1944), Zuzana Oláhová (1907 –1944), obete zavraždené fašizmom v rokoch 1940 – 1945: Gizela Bucková (nar. 1887), Vojtech Deutch (1884), Serena Deutch (1905), Robert Deutch (1931), Samuel Fischmann (1890), Elza Fischmannová (1894), Hedviga Fischmannová (1934), Bartolomej Grosz (1880), Irena Groszová (1918), František Grosz (1926), Izael Grünn (1865), Kornélia Grünnová (1873), Jozef Grünn (1895), Izabela Grünnová (1903), Dezider Grünn (1914), Ervín Grünn (1931), Benjamín Grümmann (1890), Zoltán Grümmann (1903), Rozália Kleinová (1856), Gejza Klein (1880), František Klein (1884), Margita Kleinová (1885), Helena Kleinová (1897), Vojtech Klein (1890), Jolana Kleinová (1906), Magda Kleinová (1922), Emil Klein (1924), Juraj Klein (1927), Izabella Kleinová (1929), Marta Kleinová (1931), Barnabáš Kellner (1933), Margita Kellnerová (1906), Ladislav Krausz (1912), Alexej Lichtig (1908), Oľga Lichtigová (1909), Zuzana Lichtigová (1932), Samuel Morvay (1937), Dr. Zoltán Morvay (1874), David Majerovič (1905), Rozália Majerovičová (1903), Herrmann Majerovič (1901), Eugen Majerovič (1927), Eva Majerovičová (1929), Etela Majerovičová (1930), Ignátz Pollák (1934), Pavla Polláková (1873), Móric Roznbaum (1880), Móric Schächter (1865), Šarlota Schächterová (1875), Karol Strumpf (1887), Štefánia Strumpfová (1910), Eva Strumpfová (1931), Ružena Schvarczová (1906), Viera Schvarczová (1928), Jozef Ungvar (1920)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ