Ohrozovali ho hady aj vojna, no láska k archeológii vyhrala
Foto: ARCHÍV E. HULÍNKOVEJ
Archeológ a riaditeľ Slovenského archeologického a historického inštitútu sa momentálne venuje odkrývaniu histórie na Slovensku, konkrétne v Trenčíne. Čoskoro sa však opäť vyberie do cudziny – naspäť do Iraku.
To, čo chce v živote robiť, vedel už odmalička, keď sa denne s kamarátmi vyberal pozorovať archeológov pri práci blízko obce, kde vyrastal, a po večeroch potom čítal knihy od Vojtecha Zamarovského, aby si nakoniec splnil detský sen a vydal sa po ich stopách.
Drahoslav Hulínek sa v tieto dni pohybuje po Trenčíne, kde dohliada na rekonštrukciu historického Mierového námestia. Ten je podľa neho jedným z troch historicky najvýznamnejších slovenských miest. Ďalšími sú Bratislava a Nitra. Práve v Trenčíne očakávajú archeológovia dôležité objavy a zatiaľ nemôžu vylúčiť ani to, o čom sa v meste pod hradom šepká, že niekde pod mestom je hrob bývalého pána Váhu a Tatier Matúša Čáka Trenčianskeho či rímsky tábor.
„Zatiaľ sa nerysuje nič. Stále sme v začiatkoch, odkrývame iba navážky štrkov. Ešte je čas na to, aby sme niečo našli, keď budeme hlbšie. Máme nejaké predstavy, čo by sme mohli nájsť, ale najzaujímavejšie to vyzerá pri bývalom župnom dome, pri terajšom hoteli a múzeu,“ povedal archeológ. Tam by sa však mali dostať až niekedy v lete. Hulínek vraví, že archeológia je vzrušujúca tu na Slovensku aj v zahraničí. „Sú archeológovia, pre ktorých je to zaujímavejšie tu na Slovensku, a sú takí, ktorí sa zaoberajú archeológiou Blízkeho východu, Egypta, Strednej Ameriky. Pre nich je to lepšie skúmať tam. Je to otázka toho, akú má kto špecializáciu.“
Bošácka archeológia
Teraz už významný a aj vo svete známy slovenský archeológ pochádza z Bošáce pri Trenčíne a archeológiu si zamiloval od detstva. „Ja som z Bošáckej doliny a tam je každý druhý kopec archeologická lokalita, takže som v tom odmalička vyrastal. Chodieval som veľmi často aj na hrad do Trenčína, čiže som žil v prostredí, kde je veľa pamiatok a navyše ma rodičia na tieto miesta upozorňovali a viedli po nich. Tak sa u mňa začal prejavovať záujem o dejiny, najmä o tie, ktoré sú najmenej prebádané,“ hovorí archeológ s tým, že už v tretej či vo štvrtej triede základnej školy vedel, čo chce v živote robiť.
Foto: Tatiana Michalková, Pravda
Navyše na pomedzí Bošáce a Zemianskeho Podhradia sa robil v tom období rozsiahly archeologický výskum, čo zaujalo aj školáka. „To bol obrovský projekt. Boli tam desiatky robotníkov, ktorí na tom pracovali, a to ma ešte viac utvrdilo v tom, čo chcem v živote robiť. Vtedy to bavilo všetkých mojich kamarátov, nielen mňa. Keď sme boli ôsmaci, bola beseda priamo o prebiehajúcom výskume a dobrovoľne na ňu prišlo asi päťdesiat detí,“ spomína Hulínek. On chodieval každý deň štyri kilometre po kopcoch, len aby sa mohol pozerať na archeológov pri práci. Okrem toho narazil na knihy Vojtecha Zamarovského.
„Prečítané nemám úplne všetky. Myslím si ale, že takmer všetky, až možno na dve,“ vraví. Aj zo Zamarovského kníh zistil, že sú atraktívne miesta aj inde na svete a tie ho napokon začali fascinovať viac ako slovenské. „Najmä som si predstavoval, ako opisoval Zamarovský tímy z Francúzska, Británie, z Nemecka, že by tam mali aj Slováci, alebo teda vtedy ešte Čechoslováci, svoj tím. Potom ako sa osamostatnilo Slovensko, bolo viacero chalanov, ktorí sa chceli so slovenskou archeológiou presadiť aj v zahraničí a aj to bol jeden z dôvodov, prečo vznikol Slovenský archeologický a historický inštitút (SAHI).“ Ten Hulínek založil spoločne so Zoroslavom Kollárom a s Petrom Valentom.
Zo Sýrie ich vyhnala vojna
Prvú veľkú expedíciu podnikol novozaložený Slovenský archeologický a historický inštitút do Libanonu. „Obzreli sme si pamiatky z doby bronzovej. To bola taká symbolická cesta, pretože tam sa SAHI prakticky založilo. Potom už nasledovala Sýria a prvýkrát sa stalo to, že slovenskí archeológovia pôsobili oficiálne v Mezopotámii. Keď bol ešte v Sýrii mier, usporadúvali sa tam zájazdy, mohol tam ísť ktokoľvek, ale, samozrejme, nemohol sa ktokoľvek ,rýpať‘ v zemi. Archeologické kampane sú veľmi komplikovaným procesom od získania licencie, dohodnutia sa s miestnymi úradmi až po samotný výkop. Tam nejde len o peniaze, ale aj o logistiku, ktorá je oveľa komplikovanejšia, ako si ľudia predstavujú, a oveľa komplikovanejšia aj ako ju opisoval Zamarovský. Len tak kopať sa už nedá. V Sýrii to bolo prepracované veľmi dôkladne – aj systém strážcov, aj pamiatkových úradov,“ vysvetľuje archeológ.
Ambíciou Slovákov bolo identifikovať v Sýrii lokalitu Tell Fecherye s mestom Vaššukanni, čo bolo bývalo hlavné mesto ríše Mitanni. To sa im aj vďaka nálezu hlinenej tabuľky podarilo. „Bol to kúsok tabuľky s nápisom, komu bola adresovaná. Obsahovala nápis Aššukanni. To ale neznamená, že šlo stopercentne o mesto Aššukanni, alebo teda Vaššukanni. Fragment tabuľky sa teda našiel, ale dôkazov by muselo byť viac, aby sa to definitívne potvrdilo,“ vysvetlil archeológ.
Po tomto fragmente našli nemeckí a slovenskí archeológovia ďalších približne päťdesiat tabuliek. Poslednú bodku za výskumom, potvrdenie, že Nemci a Slováci skutočne odhalili mimoriadne významné mesto Vaššukanni, však prerušila vojna. V roku 2010 po ukončení časti výskumu odišli zo Sýrie ešte s tým, že sa čoskoro vrátia. Tak sa aj stalo v roku 2011. Vtedy však už bola vojna.
Foto: ARCHÍV E. HULÍNKOVEJ
Foto: ARCHÍV E. HULÍNKOVEJ
„Skontrolovali sme tam veci. Všetko bolo v poriadku. Pripravovali sme sa s bagrami a medzi miestnymi sa hovorilo, že vojna potrvá maximálne do jari. To bolo v septembri 2011, no ale situácia sa skomplikovala, museli sme odísť a odvtedy sa nám tam už nepodarilo vrátiť. Od roku 2011 tam už nebol nikto. Vrátiť sa? To je veľmi komplikovaný problém. Najprv sa musí skončiť občianska vojna, a ak sa aj tá skončí, musí sa nejakým spôsobom vyriešiť územnoprávne problémy samotnej Sýrie, teda akým spôsobom tam budú mať postavenie Kurdi a akým náboženské menšiny, ktoré predtým mali celkom slušné podmienky na život. Ak sa územnoprávne dorieši Sýria, musí sa nanovo vybudovať administratíva, čo je tiež dlhodobý proces, a až potom sa môžu znova udeľovať, respektíve obnovovať licencie. Takže či sa tam vrátime, to je hypotéza, ktorej naplnenie môže trvať dlho. Myslím si, že možnosti návratu sa dožijem, že vojna sa musí skončiť. Otázka je ale taká, či ja a moji kolegovia dokážeme vtedy ťahať dva také rozsiahle výskumy v Iraku aj v Sýrii. Veľa záleží aj na nemeckých kolegoch zo Slobodnej univerzity v Berlíne, s ktorými sme tento projekt robili,“ dodáva.
Po stopách Sumerov
V súčasnosti sa Hulínek chystá do Iraku. Ak všetko dobre pôjde, druhá sezóna slovensko-irackej expedície vyštartuje v polovici októbra tohto roku. Zdržia sa dva mesiace a domov sa vrátia tesne pred Vianocami.
Jeho rodina však cesty chápe. Manželka je tiež archeologička a účastníčka projektu v Iraku a k histórii už pričuchol aj štvorročný syn, ktorý bol s mamou a otcom mesiac a pol v Guatemale a teraz ho berú aj do Iraku do lokality Tell Jokha Umma. „To bolo jedno z najväčších miest starých Sumerov. Umma patrí medzi top šestku najznámejších sumerských miest. Tam už absolútne ideme po stopách Zamarovského, ktorý sa o tomto meste dosť vyjadruje aj vo svojej knihe Na počiatku bol Summer. Ale toto je aj na stredoeurópske pomery veľký projekt – jedna z najvýznamnejších archeologických lokalít, podľa mňa ešte významnejšia ako tá v Sýrii.“
V Iraku je veľká možnosť objaviť niečo skutočne významné. „Je to také pole neorané a navyše oblasť, ktorá je bezpečná, čiže je tam momentálne viac plusov ako v Sýrii.“ Lokalita v Iraku je obrovská, má okolo štyristo hektárov, na ktorých sa rozprestieralo mesto, ktoré počítalo približne toľko duší, ako má teraz Trenčín, okolo 60-tisíc. Archeológovia však počítajú aj s tým, že odhalia, že počet obyvateľov sa blížil až k číslu stotisíc. „Táto lokalita je sama osebe taká význačná, že tam určite niečo nájdeme. Tu ešte veľa archeológov nebolo a ak bolo, tak len na krátky čas, pretože bola dlhodobo neprístupná. Miesto nich však lokalitu prehrabali vykrádači. Chodili tam celé gangy aj desať-, pätnásťčlenné, ktoré nonstop vykrádali lokalitu a porobili tak krátery. Výhodou však bolo, že sa nedostali príliš hlboko, maximálne tak jeden až dva metre, a aj to nie vždy, pretože sa to prepadávalo.“
Foto: ARCHÍV E. HULÍNKOVEJ
Foto: ARCHÍV E. HULÍNKOVEJ
V danej oblasti sa podľa neho úrovne hĺbky osídlenia pohybujú okolo dvanástich až sedemnástich metrov. Vykrádači teda zachytili tú vrchnú časť. „Našou úlohou ani nie je túto lokalitu úplne preskúmať, pretože na to by sme potrebovali päťdesiat aj šesťdesiat rokov. Chceme skôr zmapovať rozsah mesta a pripraviť ho na skúmanie pre budúce generácie,“ povedal Hulínek. Slováci očakávajú veľké nálezy, ako sú rozsiahle architektúry. V starom sumerskom meste sa mali nachádzať aj obrovské výrobné dielne, priam továrne na výrobu keramiky a bronzu, v čom boli Sumeri majstrami. „Vypaľovali tehly, a tie boli veľmi kvalitné. Ani Babylončania, ani Asýrčania neprekonali ich spôsob výroby vypaľovania tehál. Mali rôzne tvary a dokonca ulice ich mesta boli dláždené tými krásnymi tehlami, čo bolo niečo neuveriteľné,“ nadchol sa archeológ.
Najnebezpečnejšia je Guatemala
Archeológ priznáva, že jeho práca je niekedy nebezpečná. Zo svojich pôsobísk v zahraničí sa najmenej bezpečne cítil v Guatemale, prípade v okolitých krajinách, kde skúmal mayskú architektúru. „Najviac obáv som mal práve v oblasti Guatemaly a Strednej Ameriky. Hady, to bola nonstop stresová situácia. V džungli nám jedovaté hady spávali pred vchodom obydlia, kde sme bývali. V Guatemale alebo v Mexiku, zahynulo pri strete s narkomafiou množstvo ľudí. Medzi domorodými Indiánmi a miestnou populáciou na juhu Mexika prišlo o život sto ľudí. V Guatemale si nemôže byť istý nikto. Ani v meste, ani v džungli. Počas pobytu som zažil najväčšie problémy v pohraničnom priestore medzi Belize a Guatemalou, kadiaľ sme prechádzali pozrieť si významnú mayskú lokalitu v Belize. Ako sme odtiaľ odchádzali, zvalili nám strom na cestu, čo je spôsob vykrádania pocestných guatemalskými banditmi. Nám sa podarilo ujsť s pomocou Britskej armády dislokovanej v Belize, ktorá strom odstránila a iba nám povedali, že sme mali veľké šťastie,“ uzavrel úspešný archeológ.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ