Keď sa babičky nezmestia do kože

Staré mamy sú obyčajne tie najpevnejšie články v rodine. Bývajú nežným útočiskom, je u nich vždy upratané, vedia výborne variť, majú dosť času, poznajú rozprávky, vedia pohladkať, vedia šiť a majú aj nejaké úspory, takže požičajú alebo darujú.

Skrátka, obyčajne sú železnou istotou rodín a aj ekologickou základňou – mnohé majú záhradku a v nej ovocné stromy, zeleninu, kvety. Mávajú aj psíka, mačičku, sliepky, králiky, takže poskytujú pravý svet detstva: bezpečie a pomalý tok času. Tak to aspoň bývalo. Dnešné babičky, ktoré sa formovali vo svete vybičovaných ambícií, sú už trocha iné.

S vráskami mizne aj čaro

O babičke, aká žila na Starom bělidle (tá od Boženy Němcovej), si už deti naozaj len čítajú. Jemné, krehké starenky s bielymi vlasmi, prívetivými vráskami okolo očí, v tmavých šatách a zástere, so šatkou na hlave, sa vyskytujú už pomenej.

Ale – a to je dobre, pokiaľ to nízke dôchodky zasa nevrátia – miznú aj rôzne strašidelné stareny, ktoré mávali vypadané zuby, boli hrbaté, pokrivené, strapaté a hádavé. Vyskytovali sa ešte za môjho detstva na bratislavských pavlačiach, dvoroch i uliciach. Pre mňa bola ideálnou starenkou napríklad spisovateľka Timrava – bielovlasá stará pani. Zatiaľ som sa k tomu vzoru nepriblížila, hoci – vekom áno.

Foto: ČT

Babička O babičke, aká žila na Starom bělidle (tá od Boženy Němcovej), si už deti naozaj len čítajú.

Celá naša generácia však vyzerá v starobe akosi inak než ženy pred nami. Dokonca niektoré babičky vyzerajú ešte lepšie než v mladosti. Kozmetická starostlivosť, dobrá strava, slušivá móda, to všetko prispieva k tomu, že ženy pomalšie starnú. Je to dobre, či zle? Veď vrásky znamenali aj isté čaro, a najmä vyjadrovali, že patríte do kategórie, ktorá už nesúperí, je bokom a nie je pre nikoho konkurenciou. Keď je v spoločnosti istá skupina ľudí, ktorí sú takto naladení, majú pocit naplneného života, upokojuje to celkovú atmosféru.

Dnes však stále väčšina ľudí trpí nespokojnosťou, rivalitou a závistlivosťou. Niet mieru pod olivami, ako sa hovorí. Babky by to mohli trocha upokojiť, keby sa trocha krotili a nechceli byť stále až také mladé.

So zmenou vzhľadu ide totiž aj zmena správania. Babičky často, vďaka telesnej údržbe, získavajú aj vnútornú silu, sebavedomie a nezmestia sa do kože. Sú takto modifikované babičky ešte schopné pomáhať rodine, tak ako to bolo kedysi? Zostanú vnúčatám v pamäti ako tá rozumná ušľachtilá žena, ktorú opísala Božena Němcová v knihe Babička? Alebo si zapamätajú dynamickú dlhovekú babičku, ktorá je stále zaneprázdnená, v pohybe, až kým ju zdatné telo samo „nevypne“?

Premeny babičiek

Život sa, žiaľ, vyvinul tak, že vyberá daň za dlhovekosť a zážitkovú nenásytnosť. Zrazu sa unaví mozog, príde Alzheimer a mladí sa musia starať nielen o deti, ale aj o babku. Podobné problémy mali rodiny asi vždy, ale situácia sa napĺňala prirodzenejšie. Ľudia nemali také nároky na luxus a pohodlie ako dnes. Babka sa umiestnila niekde v kútiku domácnosti, nemusela ísť do drahého penziónu a bolo jej asi lepšie.

My však skúmame šťastnejšie osudy – keď sú babky ešte pri sile. Zdá sa, že kým všetko dobre klape, aktívne babičky majú vďaka svojej vitalite aj sympatie rodiny a vnúčat, hoci niekedy im ju vyčítajú. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tá aktivita je iba ich iniciatíva, že sú sebecké – ale babičky formuje do vitálnej polohy celkový spôsob života, akým sa dnes žije.

K činorodosti ich núti celá spoločnosť a aj samotná rodina. Od babičiek sa očakáva, že budú riadiť auto, že sa budú orientovať vo virtuálnom svete, že budú slušne vyzerať. Skrátka, babička by mala byť univerzálne bytosť, ktorá obsiahne všetky staré dobré vlastnosti babičiek, a zároveň bude doma v súčasnom svete, ktorý je založený na egoizme a dravosti.

Foto: Reuters

vnúčatá Macronovcov Vnúčatá francúzskeho prezidentského páru, vľavo od syna Brigitte Trogneuxovej Sebastiena, vpravo od Brigittinej dcéry Laurence.

Vždy možno začať

Niektoré babičky to zvládajú na úrovni, iné „poblúdia“ a začnú aj vyvádzať. Kladné príklady: niektoré sa zapíšu na univerzitu tretieho veku a chodia po exkurziách, ďalšie trénujú maratón alebo sa zapíšu do rôznych kurzov. Horší prípad: babička si cez internet alebo v kúpeľoch nájde priateľa a stratí hlavu.

V rodinách sú obyčajne radi, že sú babičky vitálne a ponechávajú im voľnosť. Aj tak je však najvítanejšia babička obetavá, ktorá deti postráži, bude ich vodiť do školy, na tréningy, ktorá bude dobre variť a nebude si začínať romániky (hoci, pokiaľ nepôjde o sobášneho podvodníka, nie je to až také hrozné, môže to byť zdravé).

Babička však dokážu naozaj ešte urobiť aj dieru do sveta a dobre zarobiť. Napríklad – napíšu úspešnú knihu, nakrútia podľa nej film a – rodina je v balíku. Niečo podobné – ale išlo tam skôr o radosť z tvorby a úspechu, zbohatnutie sa nespomínalo, v našich končinách totiž nie je až také výnosné písať knihy – sa stalo Květe Legátovej, podľa poviedky ktorej nakrútili film Želary.

Knižku vydala až ako babička. Narodila sa v roku 1919 a poviedku Želary vydala až v roku 2000. Prepísala ju najprv na scenár a poslala do súťaže. Uplatnila sa, film Želary bol dokonca nominovaný na Oscara a ona dostala štátnu cenu za literatúru v roku 2002. Legátová zomrela s pocitom naplneného života ako 93-ročná, čím potvrdila, že vždy možno začať a babičky majú tiež ešte život pred sebou.

S babkou je krajší svet

Dnes existujú aj šesťdesiatročné mladice. Pre mladých je to povzbudzujúce posolstvo – netreba sa báť, mladosť sa nemusí končiť nikdy. „Nastajlované“ babky však ohrozujú povesť celej inštitúcie starorodičovstva. Nebolo predsa len lepšie, keď babky, starké, omamy, staré mamy atď. nemali na starosti už nič iné, len blaho vnúčat a rodiny? Boli určitým prístavom, ale kde je napísané, že sa ten prístav aj nevyľudní, že loďky doň viac nezablúdia?

Deti rýchlo odrastajú a celé rodiny sa vyberajú do sveta, sťahujú sa za prácou, idú za zábavou a za poznaním. Taká pravá – a náhle osamelá – babka, by mohla trpieť aj veľkou clivotou, keby sa vzdala celkom svojho vlastného života. Ak by jej všetci odišli na skusy či dokonca žiť niekde ďaleko-ďaleko, nevedela by, čo so sebou.

Mnohé babky si dnes už s vnúčatami iba „skajpujú“ a je dobre, že okrem virtuálnych potomkov majú ešte nejakých živých ľudí okolo seba. Výborné je, ak babky majú kamarátky, svoj svet, v ktorom riešia aj iné problémy než tie rodinné. Keď sa mládež rozuteká, niekto im zostane aj doma.

Babička spolitizovaná

Aj v tomto smere – v babičkovstve – existujú extrémy. Existujú priamo babičky extrémistky. Spolitizovaným babičkám sa hovorilo napríklad babky demokratky. Takéto babky sa stávajú nástrojom rôznych strán – dajú sa ľahko získať pre podporu tvrdých vodcov a chodia na ich demonštrácie.

Opakom spiatočníckej fanatickej babky je až príliš pokroková babka – feministka, vegetariánka, ktorá jazdí na bicykli, má na chrbte ruksak a propaguje korektnosť a askézu. Oba tieto typy spestrujú škálu babiek a prinášajú do rodín ukážky toho, že svet je pestrý a že môžeme mať radi aj toho, kto má iný názor než my, čo je vlastne tá slávna tolerancia.

Niekto má babku demokratku a ľúbi ju. Láskou sa všetci meníme k lepšiemu a na to je prvou inštitúciou v našich životoch práve rodina. Aj s babkou a aj s dedkom, aby sme dedkov celkom nevynechávali.