Georg Lohmann: Ľudské práva musia byť právne vymáhateľné

Zdôrazňuje, že by sme sa mali odpútať od zaužívaného moralistického konceptu smerom k vymáhateľnosti práva. A predovšetkým: liberálne slobody a sociálne práva by mali byť nedeliteľné.

V politických debatách sa čoraz viac skloňuje výraz „únava z demokracie“. Tá hrá do karát rôznym populistom. Je vôbec možné tento trend zvrátiť?

Je to veľmi zložitá téma, lebo mnohí dnes považujú demokraciu za niečo také samozrejmé, ako je ranná prechádzka po záhrade. Predovšetkým v bývalom západnom Nemecku bol problém demokracie historicky vždy otvorenou témou, veď po prvej svetovej vojne boli rozličné pokusy, ako ju zlikvidovať. Keď sa pozrieme na najnovšie dejiny zjednoteného Nemecka, aj na tomto príbehu sa dá ukázať, aké zložité je vytvoriť demokratické povedomie u občanov a že to nie je samozrejmá záležitosť.

Povojnové západné Nemecko je však ukážkovým príkladom úspešnej demokratizácie.

Ešte keď som chodil do školy, okolo roku 1963, nám učiteľ dejepisu hovorieval, že demokracia je „Schwatzbude“ (búda na táranie – Hitlerov hanlivý výraz označujúci parlament). Pozitívny postoj k demokracii sa v nemeckej spoločnosti udomácnil až 20 rokov po skončení druhej svetovej vojny. Až vtedy začala byť v západnom Nemecku masovo akceptovaná. Ale aj to sa udialo až potom, keď sa podarilo zvládnuť prvé konflikty – znovuvyzbrojovanie Nemecka, Spiegel aféru atď..

Až keď ľudia videli, že sa takéto ťažké konflikty dajú zvládnuť demokratickými prostriedkami, začali dôverovať tomuto systému. Predpokladom dobre fungujúcej demokracie sú predovšetkým aktívni občania, ktorí okrem svojich individuálnych záujmov dokážu presadiť aj všeobecné záujmy. A čo je najdôležitejšie: konflikty, ktoré sú v demokracii oveľa častejšie ako v autoritatívnych režimoch, dokážu riešiť demokratickými prostriedkami. A demokraciu chápu ako prostriedok riešenia konfliktov.

Foto: Robert Hüttner, Pravda

nemecky filozof prof. Georg Lohmann Nemecký filozof Georg Lohmann zdôrazňuje, že by sme sa mali odpútať od zaužívaného moralistického konceptu smerom k vymáhateľnosti práva.

Na druhej strane východné Nemecko malo úplne inú skúsenosť…

NDR mala síce demokraciu priamo v názve, no v skutočnosti boli akékoľvek jej prejavy potláčané. Východonemecká robotnícka trieda sa oficiálne chápala ako diktatúra proletariátu a nie ako demokracia. Marx sa síce pokúšal pozitívne vyložiť politické a občianske práva, ale keď prišlo na „lámanie chleba“, ukázalo sa, že k nim má veľmi ambivalentný vzťah a napokon sa rozhodol pre diktatúru. Pokojná revolúcia v NDR však ukázala, že aj diktatúra sa dá zvrhnúť, keď existuje dostatočná vôľa občanov.

Vráťme sa však k otázke prečo dochádza k „únave z demokracie“ a čo sa s tým dá robiť.

V súčasnosti sme svedkami toho, že odhodlané nasadenie za demokraciu a verejné angažovanie sa občanov prestáva fungovať, a tak nastupuje spomínaná únava z demokracie. Druhým dôvodom, prečo k nej dochádza, je to, že občania očakávajú nielen slobodu, ale aj určitý blahobyt. Samotná demokracia ľudí nenasýti. Preto bol aj západonemecký príbeh iný – povojnovú demokratizáciu spoločnosti sprevádzala myšlienka blahobytu pre väčšinu občanov a „hospodársky zázrak“ to aj umožnil, zatiaľ čo východní Nemci spolu s nástupom demokracie zažili hospodársky prepad. A to spôsobuje úbytok dôvery v demokraciu vo východnom Nemecku, čo ukázali aj voľby.

Dokonca zaznievajú hlasy, že nám treba nejakú osvietenú diktatúru. Konkrétne u nás mali liberáli „Projekt Singapur“…

To je veľmi nebezpečné. Tretí dôvod „únavy z demokracie“ vyplýva z jej vnútornej komplikovanej štruktúry. Zatiaľ čo klasický model priamej demokracie fungoval na úrovni polis, moderné demokracie sú reprezentatívne a fungujú na veľmi komplexných záujmoch. Existuje v nich viacero rovín reprezentácie – od lokálnej cez federálnu až po európsku úroveň, preto poslanci majú tendenciu nie vždy zastupovať tých ľudí, ktorí ich zvolili. V tejto spleti záujmov ich však môže kontrolovať iba funkčná verejnosť.

Keď ju však nahradí typ mediálneho magnáta, akým je napríklad Berlusconi, ktorý disponuje obrovskou ekonomickou mocou, začínajú sa problémy s kontrolou verejnej politiky. Spleť záujmov a verejnej kontroly je veľmi komplikovaná, a keď si všimnete nové autoritatívne režimy, na ktorých čele stoja Erdogan a Putin, tak prvá vec, na ktorú siahli, bola sloboda slova, a demokracia sa tak redukuje na obyčajnú účasť vo voľbách.

To sa však netýka len Turecka alebo Ruska, ale aj USA. Pôda na nástup takýchto autoritatívnych vodcov ale už musela byť predpripravená, keď mnohí voliči vnímajú demokraciu ako záťaž a voľby sú pre nich len prostriedkom, ako sa vyjadriť proti nej.

Existuje aj iné vysvetlenie. Bohatstvo skorumpovalo volebný systém. V Spojených štátoch dnes vládne plutokracia, pretože demokraciu ovládli bohatí. Keď prezident Bill Clinton svojho času zrušil limit na volebné dary pre jednotlivých kandidátov, tak tým spôsobil, že dnes každý, kto chce byť zvolený za poslanca, potrebuje na kampaň získať minimálne 10 – 50 miliónov dolárov.

Okrem toho v Spojených štátoch majú volebný systém, ktorý predpokladá registráciu, a tá sa zneužívala, aby rôzne skupiny potenciálnych voličov boli vyraďované zo zoznamov. Či už to v minulosti boli Afroameričania, Hispánci, alebo iné menšiny…

Teraz je ale opačná situácia. Menšinou sa začínajú cítiť bieli robotníci, ktorých život opísal J. D. Vance vo svojej knihe Hillbilly Elegy. A boli to práve títo „zabudnutí ľudia“ z tzv. hrdzavého pásu, ktorí prispeli k zvoleniu Donalda Trumpa…

Oligarchizácia volieb a povinnosť registrovať sa sú štrukturálne problémy. To, čo hovoríte, je už reakcia na tieto problémy. Tradičné priemyselné odvetvia – ako je ťažba uhlia a oceliarstvo – padli za obeť globalizácii, ktorá má svojich víťazov, ale množstvo porazených. K tomu sa pridávajú rôzne kultúrne vzorce.

Napríklad na východe alebo v tradične katolíckych krajinách je rozhodujúcou figúrou postava otca, ktorému v rodine prislúcha rozhodovacia kompetencia. Tento tradičný typ rodiny vidíme aj v Taliansku, kde sa konflikty riešia odvolávaním sa na autoritu hlavy rodiny, a to, samozrejme, odporuje princípu demokratického riešenia problémov, kde sú všetci rovnako oprávnení zastupovať svoje záujmy.

A v USA?

Hrdinom v Spojených štátoch je úspešný obchodník. Tento model sa presadil za Clintona, no bol badateľný už za Reagana. Človek z ulice sa vypracuje na úspešného podnikateľa a tento „selfmademan“ sa potom presadí aj v politike. To má ďalší neblahý dôsledok, že sa ešte viac posilňuje ekonomizácia pôvodne demokratických vzťahov. Napríklad Trumpovo motto bolo: „Urobím s vami dobrý deal,“ čím redukoval demokratickú ponuku na biznis. Podstatou obchodnej výmeny je to, že vždy jeden získava, pričom obe strany veria, že vyhrali.

No v skutočnosti jedna strana vyhrá a druhá prehrá. V tomto obchode ide o to, že jeden vyhrá, druhý prehrá. V sociálnom trhovom hospodárstve funguje iná kultúra vzťahov k tým, ktorí padli dole – existujú tu sociálne služby, podpora v nezamestnanosti atď., zatiaľ čo americký model pozná iba ponuku: vstaň a môžeš to skúsiť znova. Keď však ľudia druhú šancu nedostávajú, delegujú svoje kompetencie na autoritatívneho vodcu, ktorý má byť garantom ich sociálneho vzostupu, keďže sami nie sú schopní dostať sa von z tejto situácie.

Nemecko bolo dlho vzorom sociálne trhového hospodárstva, no dnes to už tak nie je. Sociológ Wolfgang Streeck vo svojej knihe Kupovanie času dokonca hovorí o kríze demokracie v kapitalizme a dokladá ju tretina občanov, ktorá sa nezúčastňuje na hospodárskom a politickom živote. Thomas Piketty najnovšie štatisticky doložil, že index nerovnosti je v Nemecku podobný ako v Spojených štátoch, čím sa vaša krajina približuje ku krajinám s neoliberálnou tradíciou. Čo sa stalo?

Idea sociálne trhového hospodárstva sa aj v Nemecku ocitla v kríze. Paradoxne boli to sociálni demokrati pod vedením Gerharda Schrödera, ktorí sa podieľali na deregulácii sociálneho systému. Osvojili si teda agendu, ktorá ide proti ich vlastným princípom a prislúcha skôr liberálom. Stále však u nás funguje kvalitná sociálna sieť – povinné zdravotné odvody, poistenie v nezamestnanosti atď. Indexy nerovnosti však neukazujú rozdielne štandardy, ktoré vyplývajú zo zákonného poistenia, a tým sú tieto údaje možno skreslené.

Nie je problém v tom, že sociálna demokracia, ktorá sa zmierila s privatizáciou, dereguláciou aj obmedzovaním štátu vo verejnom sektore, vlastne prestala byť sociálnou demokraciou?

To neviem, nie som expertom na tieto otázky. a preto sa necítim povolaný hovoriť o sociálnej demokracii. Myslím si však, že tradičné recepty sociálnej demokracie – kolektívna ochrana zamestnancov prostredníctvom odborov – sa ukázali ako nekompatibilné s procesom globalizácie a flexibilizácie. Sociológ Wolfgang Streeck opisuje úpadok odborového hnutia ako veľmi rafinovanú stratégiu kapitálu, ktorý týmto spôsobom posilňuje svoje záujmy na trhu práce, a výsledkom je oslabenie odborového hnutia. Tradičné odbory a tradičné sociálnodemokra­tické štruktúry na to nevedeli primerane reagovať, lebo stále vychádzali z tradičných vzorcov riešenia takýchto konfliktov.

Na druhej strane treba povedať, že prekarizácia je na vzostupe…

Iste, počet ľudí, ktorí sú zamestnaní na čiastočný, krátkodobý úväzok, prípadne na dohodu stále narastá. Za týchto okolností je skutočne veľmi ťažké si založiť rodinu a „normálne“ žiť, keď človek nemá žiadnu dlhodobú perspektívu. Prekarizácia sa jednoznačne spája so zhoršením kvality života. V tejto situácii strácajú ľudia dôveru v tradičné strany a narastá populizmus, ktorý ponúka jednoduché riešenia. A opäť sa objavuje naratív, že všetko za vás rozhodne vodcovská figúra otca. Keď sa k tomu pridá nacionalizmus, nepriateľstvo k cudzincom, ochranársky inštinkt a náboženská intolerancia, vytvára sa situácia pripomínajúca 30. roky. V tom sa súčasný populizmus veľmi podobá na národný socializmus.

Foto: Pravda, Robert Hüttner

nemecky filozof prof. Georg Lohmann Georg Lohmann vyštudoval filozofiu, sociológiu a politológiu na univerzitách v Bochumi, vo Frankfurte, v Mníchove a Heidelbergu.

Výsledkom toho je, že predovšetkým v postkomunis­tických krajinách vo voľbách bodujú čoraz viac strany, ktoré sa nedefinujú ani ako pravicové, ani ako ľavicové. Voľby tak čoraz viac začínajú pripomínať výber pracieho prášku… Čím si možno vysvetliť túto zmenu?

>Demokracia potrebuje čas, veľa vzdelaných ľudí, pravidlá a relatívny blahobyt. Preto je idea Singapuru ako ekonomickej diktatúry nesprávna – najprv blahobyt a potom možno demokracia, to nebude fungovať.

Na rozdiel od Ruska, ktoré sa demokratizovalo, no nezvládlo ekonomickú transformáciu, Čína dnes predstavuje ekonomickú veľmoc, hoci čínsky režim má od demokracie ďaleko.

Čína má úplne inú kultúrnu tradíciu a predovšetkým strašné dejiny. Mao Ce-tungov Veľký skok na prelome 50. a 60. rokov priniesol hladomor, v dôsledku ktorého zomrelo 20 až 30 miliónov ľudí, čo je viac ako počas prvej svetovej vojny! Kultúrna revolúcia si následne vyžiadala ďalších 8 miliónov obetí.

V Číne vždy existovala tradícia dobrého cisára, dobrého autoritatívneho vládcu. V 19. storočí síce vznikali občianske štruktúry, tie sa tam však nikdy nepresadili. Do roku 1870 v čínštine dokonca neexistoval ani výraz na náš termín „právo“. Keď na konci 19. storočia podľa vzoru Európy vzniklo nové trestné právo, Číňania museli vymyslieť vlastný výraz a použili slovo „moc“. Keď teda niekto v Číne chce povedať: „Nemáš právo vstúpiť do mojej záhrady“, tak povie: „Nemáš moc vstúpiť do mojej záhrady“.

Nie je príčinou odlišného vnímania demokracie v Číne aj dominantný konfucianizmus, ktorý o. i. kladie dôraz na oddanosť vladárovi?

Keď je človek vnímaný predovšetkým ako člen rodiny, klanu či spoločenstva a až potom ako indivíduum, je veľmi ťažké si v takomto prostredí vyvinúť zmysel pre demokraciu. To je jeden z dôvodov, prečo je demokratizácia v Číne a v islamských krajinách taká zložitá. Už Marx však postrehol, že ekonomizácia podporuje individualizáciu. A to sa teraz deje pod značkou „socialistickej trhovej ekonomiky“.

Marxizmus a maoizmus oslabili tradičné rodinné štruktúry a v posledných rokoch tak aj v Číne prebieha silný proces individualizácie, no chýba tam pozitívna ideológia, ktorá by prinášala odpoveď na ňu. Keď so študentmi v Číne diskutujem o ľudských právach, vždy nasleduje rovnaká reakcia: pre nás sú ľudské práva príliš egoistické, lebo keď mám presadzovať individuálne záujmy a práva na úkor spoločenstva, nie je to správne.

Tu skutočne cítiť vplyv konfuciánstva. Existuje jeden dobrý vtip. Veľký reformátor Teng Siao-pching cestuje autom, a keď prídu ku križovatke, na ktorej sú dve tabule: komunizmus a kapitalizmus, šofér sa ho opýta: Ktorou cestou sa mám vydať? Teng mu povie: „Vymeňte tabule a pokračujte smerom ku komunizmu.“

V súčasnej Číne vzniká majetná stredná vrstva, ktorej záujmom je chrániť svoj majetok. Môže to priniesť zmenu režimu?

Od roku 2011 je v čínskej ústave veta, že súkromné vlastníctvo je nedotknuteľné, čo je z hľadiska komunistickej ideológie škandál. Pôda a pozemky síce stále patria štátu, ale to, čo sa na nich postaví, patrí súkromníkom. Čínsky hospodársky zázrak spočíva v tom, že popri plánovanom hospodárstve pripustili kontrolovaný vznik voľného trhu. Pokiaľ dokážu trh kontrolovať tak, že má potenciál rastu, tak to ľudom neprekáža, lebo nemajú žiadnu skúsenosť s demokraciou.

Foto: Pravda, Robert Hüttner

nemecky filozof prof. Georg Lohmann Georg Lohmann hovorí, že "ľudské práva boli nástrojom studenej vojny. Obe strany si ich interpretovali po svojom.

Čínski študenti sa až zľaknú pri predstave, že by namiesto jednej strany existoval systém viacerých politických strán. Pokladajú to za cestu k chaosu. Na druhej strane Číňania na Taiwane alebo v Hongkongu žijú v demokratickom systéme, preto téza, že demokracia je niečo nečínske, neplatí. Režim síce robí všetko pre to, aby demokratické prejavy eliminoval, ale platí zásada, že čím viac musí režim potláčať demokratické prejavy občanov, tým je slabší, lebo sa neopiera o súhlas občanov, ale o násilie. Takže ako dlho vydrží, to nikto nevie.

Vráťme sa však späť do Európy. V posledných rokoch je politická scéna čoraz fragmentovanejšia. Napríklad v susednom Česku je po voľbách v Snemovni až 9 strán. Parlamenty sa tak začínajú podobať na Reichstag v čase Weimarskej republiky. Extrémisti v nich disponujú silnou blokačnou menšinou, a preto sa oveľa ťažšie hľadá konsenzus. Nemajú tí vaši čínski študenti tak trochu pravdu v tom, že keď je strán priveľa, sú hrozbou pre demokraciu?

Aj v Nemecku máme v Bundestagu po voľbách viac strán a aj proces vytvorenia vlády je komplikovanejší. Pre mňa je to skôr prechodný stav. Z formálneho hľadiska je demokracia založená na troch princípoch: na slobodných voľbách, deľbe moci a vláde zákona.

Na skutočnú demokraciu to však samo osebe nestačí. Na to je ešte potrebné to, čo Habermas nazýva proces verejného zvažovania, kde sa jednotlivé záujmy vyvažujú vo verejnej diskusii.Keď toto nie je, demokracia nemôže fungovať. Tento proces verejného zvažovania môže síce demokracia prostriedkami práva podporiť, ale tento fenomén nemôže priamo vytvoriť. To je podmienené aj bezprostrednými záujmami ľudí, ktorí sú do toho zaangažovaní.

Akým spôsobom?

Tí ľudia, ktorí sa ocitli v zlej ekonomickej situácii, majú záujem túto situáciu zlepšiť. A keď im niekto sľúbi, že im vie v zlej ekonomickej situácii pomôcť, preferujú túto pomoc pred záujmom o demokraciu. Popri týchto ekonomických aspektoch existujú aj ďalšie aspekty vyplývajúce z problematiky identity – keď sa napríklad americkí bieli robotníci cítia ponížení rozpadom tradičného priemyslu alebo jednoducho keď občania v Nemecku majú pocit, že dostávajú menej, ako prichádzajú migranti.

Nie je problém skôr v tom, že žiadny štát už nemá kontrolu nad národnou ekonomikou, a tak sa noví populisti snažia zdôrazňovať kultúrnu suverenitu?

To je možné. Nemci však majú vlastnú skúsenosť s tým, čo sa stane, keď sa národná myšlienka dostane na politický piedestál. Po prvej svetovej vojne si novovzniknuté národné štáty budovali národné sebavedomie tým, že sa snažili znižovať hodnotu iných národov, resp. menšín žijúcich v týchto štátoch. Tento vývoj ukázal, že organizácia medzinárodných vzťahov postavená na Vestfálskom mieri už nestačí na to, aby dokázala zabrániť takejto agresívnej politike. Medzinárodné právo po prvej svetovej vojne našlo iba nedostatočné riešenie, ktorým sa uchoval nacionalizmus pri moci a viedol k vojne.

Po druhej svetovej vojne preto bolo úplne jasné, že treba začať celkom inak.

Áno. Štáty si však dávali veľký pozor na to, aby ich vlastná suverenita bola zachovaná. A až keď ju mali garantovanú, mohol byť urobený ďalší krok. Zároveň sa zhodli na tom, že útočná vojna je neprípustná, čo je rozdiel oproti vestfálskemu systému. A čo bolo najdôležitejšie, do medzinárodného práva zakomponovali prvky ľudských práv, ktoré tiež oslabujú tradičné chápanie suverenity.

A k tomu sa pridáva vami spomínaný proces: ekonomika prestáva byť pod kontrolou národného štátu a globalizuje sa. Z toho vidno, ako sa preťažuje a preceňuje termín „národ“. Moderná suverenita sa tak dá definovať iba v intenciách dodržiavania ľudských práv, už neplatí tradičné chápanie uplatňovania moci nad istým teritóriom. V súčasnosti sme svedkami toho, že nové autoritatívne režimy – Rusko, Turecko či Maďarsko – sa snažia uplatňovať tú staršiu definíciu suverenity prostredníctvom kontroly nad vlastným územím. Tým nechcem povedať, že orientácia na ľudské práva vyrieši všetky problémy sveta, ale pri ich riešení nás posúva tým správnym smerom.

Hannah Arendtová však povedala, že právo, ktoré nie je vymáhateľné, nie je právom vo vlastnom zmysle slova, podobne ako ľudské práva. Keď v 30. rokoch minulého storočia prišli Židia o občianstvo, to, čo im zostalo, boli ich „ľudské práva“. V ničom im však nepomohli. Dnešná migračná kríza ukázala, že bez väzby na občianstvo sú ľudské práva nevymáhateľné. Nepodceňuje sa tento aspekt národného štátu v moralizácii ľudskoprávnej agendy?

To je jedna zo základných téz tejto knihy: ľudské práva nemožno chápať ako niečo večné a morálne, lebo takto sú bezcenné, ale musia byť pochopené ako politické práva. Zároveň musia byť aj právne vymáhateľné. Je veľmi zaujímavé sledovať, ako sa vyvíjajú medzinárodné štruktúry na vymáhateľnosť ľudských práv. Sú tri roviny tohto vývoja:
1. To, ako sa ľudia vo svojej každodennosti kultúrne orientujú.
2. Inštitucio­nalizovaný vývoj, ktorý predpokladá ústavné právo.
3. Proces normatívneho zdôvodnenia, čiže pochopenia nejakej idey, ktorá umožňuje rozširovanie právnej agendy.

Napríklad niektoré krajiny majú dobrú ústavu, ale každodenné zmeny sebapochopenia a normatívne zdôvodňovanie nie sú na tej istej úrovni a prebiehajú akoby v nesúčasných procesoch. Zásadný problém potom je, ako zosynchronizovať tieto tri veci.

Proces transformácie v strednej a východnej Európe nepriniesol prosperitu pre väčšinu obyvateľov. Sú aj sociálne práva vymáhateľné?

Je to veľmi rozličné. Napríklad Slovensko má sociálne práva zahrnuté v ústave, no nemecká ústava nič také nepozná. Základné ľudské práva sú veľmi abstraktne naformulované, dalo by sa preto povedať, že sociálne práva sa v skutočnosti presadzujú do takej miery, do akej sú spoločnosťou akceptované. Napríklad právo na vzdelanie patrí k základným právam. Je však nutné si vydiskutovať, či popri základnom a strednom vzdelaní má byť bezplatné aj vysokoškolské štúdium.

Keď sa na to pozrieme iba z hľadiska negatívnej slobody, môžeme sa uspokojiť s postojom – nikomu nebudeme brániť navštevovať školu. Lenže ak sa na to pozrieme z perspektívy dieťaťa, ktoré má otca alkoholika alebo pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia, tak každé dieťa musí dostať šancu navštevovať školu. A to je už celkom iný politický rozmer. A potom prichádzajú na rad otázky ďalšieho „levelu“: Majú deti migrantov navštevovať školu? Má to byť jednojazyčná alebo bilingválna škola? Prípadne: majú právo mať vlastnú školu? Čo sa práve teraz stalo v Berlíne, kde otvorili turecké gymnázium. To všetko treba politicky presadiť.

Čo sa dá urobiť pre to, aby boli sociálne práva lepšie vymáhateľné?

Pozoruhodné je už to, ako sa táto agenda začala uplatňovať v praxi. Sociálne práva ako vymáhateľné práva vznikli po druhej svetovej vojne vo Veľkej Británii pre vdovy po britských letcoch, ktorí zahynuli vo vojne. Dovtedy platilo, že ak sa niekto ocitol v núdzi, obrátil sa na charitu. Človek tak musel žiadať o pomoc, aby ju dostal. Od vdov, ktorých manželia padli za vlasť, však nebolo možné chcieť, aby ešte prosili o pomoc.

To bolo neprijateľné, a tak im bolo uznané právo na pomoc. Na rozdiel od Nemecka, kde bola bismarckovská tradícia sociálneho poistenia, ktoré bolo formou obchodu – niečo platím, aby som niečo dostal – toto bolo vymáhateľné právo viažuce sa na občianstvo. Z hľadiska ľudskoprávnej agendy, kde má každý človek nárok na pomoc v núdzi, táto zmena predstavovala obrovský krok vpred.

Dá sa vôbec predstaviť vymáhateľnosť ľudského práva na pomoc v núdzi pre každého človeka?

Je veľmi zaujímavé, že vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv je napísané oveľa viac, ako je inštitucionálne realizovateľné. Pri medzinárodných dohodách boli štáty dostatočné prezieravé, aby tam vsunuli formulku „primerane našim možnostiam“. Občianska spoločnosť preto potom musí tlačiť na štát, aby túto agendu ďalej posunula.

Je zlé, keď sa ľudské práva chápu idealisticky ako večné morálne práva. Som síce morálne zaviazaný pomôcť každému človeku, ale ľudské práva nie sú morálnymi záväzkami, sú právami vo vlastnom zmysle slova. Keď ich pochopíte ako práva, musíte jasne určiť, kto a v akej situácii ich má vymáhať. Je však priam škandalózne, ako zle sa vymáhajú práve sociálne práva. Sociálna demokracia zlyhala v tom, že tieto práva sa ponechali v kompetencii národných štátov.

Foto: Robert Hüttner, Pravda

ludske prava, kniha, lohmann Rozhovor s profesorom Lohmannom vznikol v spolupráci s Filozofickým ústavom SAV pri príležitosti vydania slovenského prekladu knihy Ľudské práva. Prezentáciu knihy sprevádzala prednášková cesta po slovenských univerzitách. Tá je súčasťou programu spolkovej vlády, v rámci ktorého sa renomovaní nemeckí experti vyjadrujú k aktuálnym otázkam politiky, hospodárstva, vedy a kultúry.

V súčasnosti sa vedú debaty o nepodmienenom základnom príjme. Čo si o tom myslíte?

Som za. Myslím si, že je to rozumné. Čím viac pribúda flexibilnej prekarizovanej práce, tým viac pribúda aj ľudí, ktorí sa stávajú nezamestnaní, no nie vlastnou vinou, ale jednoducho preto, lebo trh práce je čoraz nestabilnejší. Ten, kto sa vyučil za kníhtlačiara, dnes už len ťažko môže očakávať, že bude celý život pracovať ako kníhtlačiar, resp. vyučený baník bude baníkom.

Napríklad digitalizácia v bankovom sektore pripraví tiež veľkú časť ľudí o prácu. Z hľadiska takéhoto vývoja je morálne zdôvodniteľné povedať, že musí existovať nejaký garantovaný základný príjem pre všetkých. Samozrejme, otázkou zostáva, v akej výške. Ak by bol príliš vysoký, nemotivoval by poberateľov, aby si hľadali prácu.

Práve sa však nachádzate v krajine, kde všetky sociálne dávky boli v roku 2004 osekané „na kosť“. Preto každá diskusia o sociálnych právach či základnom príjme je v tomto prostredí považovaná za čistý komunizmus.

Komunistické krajiny boli vlastne mašinéria, v ktorej fungoval model: My sa o vás postaráme a vy budete plniť našu vôľu. Po páde komunistických režimov sa však situácia zmenila. Keďže dovtedy platilo, že aj ten najhoršie postavený človek sa mal v slobodnej spoločnosti s trhovou ekonomikou lepšie ako v komunistickej rovnostárskej spoločnosti, ľudia očakávali, že sa budú mať lepšie. To sa však nenaplnilo.

Ľudské práva sú ako všetko ľudské tiež zneužiteľnou a inštrumentali­zovateľnou agendou. Ktorý príklad ich ideologického zneužitia najviac varuje?

Keď sa na to pozrieme historicky, tak ľudské práva boli nástrojom studenej vojny. Obe strany si ich interpretovali po svojom. Západné krajiny akcentovali len negatívne práva – slobodu názoru, slobodu voľby a slobodu vierovyznania. Východný blok zasa zdôrazňoval význam sociálnych práv, antirasizmus a antikolonializmus.

Historik Jan Eckel, autor knihy Ambivalencia dobra, navštívil množstvo archívov a zistil, že víťazné mocnosti (Američania, Briti, Francúzi i Rusi) po druhej svetovej vojne pôvodne odmietali Všeobecnú deklaráciu ľudských práv a súhlasili s jej prijatím až pod tlakom rôznych mimovládnych organizácií.

V britskom archíve kolonializmu dokonca našiel poznámku pre vyjednávačov, že ak už sa nedá zabrániť vzniku deklarácie, treba ju čo najviac „rozriediť“. Vo verejnosti však existoval veľmi silný postoj, že s barbarstvom nacizmu sa musíme vyrovnať prijatím deklarácie ľudských práv. Američania aj Rusi ale robili všetko pre to, aby Všeobecná deklarácia ľudských práv prijatá v roku 1948 nebola právne záväzná.

Čo nasledovalo?

Až keď prebehla dekolonizácia a členmi OSN sa stalo viacero nových krajín, tak v roku 1966 bola prijatá právne záväzná deklarácia. No aj tak sa prijali dve verzie: jedna – akcentujúca liberálne práva, tá sa páčila viac Američanom, a druhá – akcentujúca sociálne práva, ktorá viac vyhovovala Sovietskemu zväzu. Oba dokumenty sú aj právne inak naformulované. Pri politických konvenciách sa občan môže individuálne sťažovať, no pri sociálnych právach takáto možnosť neexistuje.

Zaujímavý bol však ďalší vývoj. Deklarácia vstúpila do platnosti až v roku 1974. Spočiatku, keď sa aj niekto sťažoval, jeho sťažnosť zvyčajne skončila v koši. Neskôr sťažnosti začali dokumentovať a až keď prešiel nejaký čas, začali na ne kompetentné orgány reagovať. V posledných rokoch existuje trend posilňovania vymáhateľnosti ľudských práv. Existuje niečo, čo by sa dalo nazvať „irónia právnych dokumentov“. Štáty ich často podpisujú v domnienke, že z nich nevyplývajú žiadne záväzky, no napokon z nich aj tak niečo vyplýva.

Čoho najlepším dôkazom je bývalé Československo. Prijatie helsinského Záverečného aktu KBSE roku 1975, ktorým sa vtedajší režim zaviazal na dodržiavanie ľudských práv, bolo impulzom pre vznik Charty 77.

Mal som viacero priateľov vo východnom Berlíne, zväčša to boli umelci. Je zaujímavé, že hoci patrili medzi odporcov režimu, ľudské práva považovali za „buržoáznu táraninu“. A to aj napriek tomu, že mali kontakty s umelcami v Poľsku a ČSSR, ktorí sa do týchto disidentských ľudskoprávnych aktivít zapájali. V NDR dokonca neexistovala ani žiadna helsinská skupina.<PE>