Sú naj učitelia iba v Dubaji? Nie, sú všade, len ich nechválime

Aké to bolo, byť v Dubaji s učiteľmi, ktorí patria k najangažovanejším na svete?

Juraj: Priznám sa, že keď som dostal pozvanie, bol som skeptický. Myslel som si, že to bude jedna z tých konferencií, kde nám budú prednášať o tom, ako treba zmeniť školstvo a všetky tie frázy okolo… Nakoniec som bol unesený. Zažil som silné momenty. Keď nastúpilo na pódium desať finalistov a plná sála s významnými osobnosťami sa zodvihla a tlieskala. Nikdy som nebol na odovzdávaní filmových Oscarov, no takto si to predstavujem. Len sme netlieskali hercom, ale učiteľom.
Zuzana: Pre mňa bolo dôležité, že sa nevyzdvihovali len pedagogické zručnosti. Dôležitejší ako samotný predmet bol príbeh. Ako učitelia svojou prácou odovzdávajú deťom morálne hodnoty, etický rozmer.

Finalisti učia na školách, ktoré sú mimoriadne pestrým kultúrnym a jazykovým mixom. Ich triedy navštevujú žiaci z komunít, ktoré sa nemusia mimo školy znášať. Je práve takéto pestré a náročné prostredie tým správnym „podhubím“?

Juraj: Možno platí, že dobrí učitelia sa ukazujú v ťažkých podmienkach, no nemusí to byť len takto. Títo učitelia nám skôr ukazujú, že učiť rôznorodé skupiny detí je výzvou. Svet je veľmi pestrý. Nechcem, aby to vyznelo dehonestujúco, no nie je umením učiť elitu. Tých najlepších, ktorí majú výborné podmienky, majú rodičov, ktorým na vzdelaní záleží, majú talent a záujem sa vzdelávať. Je dôležité, aby sme na základných školách vytvárali čo najpestrejšie skupiny detí, čo sa týka ich ekonomického zázemia aj schopnosti učiť sa. Nemali by sme ich učiť oddelene.

Máte na mysli oddelené triedy s rómskymi žiakmi?

Juraj: Nehovorím len o rómskych deťoch. Hovorím aj o deťoch, ktoré sú nadané a ktoré už od malého veku začíname oddeľovať od ostatných. No práve základná škola by mala byť miestom, kde môžu deti spoznávať rôzne príbehy, kde môže vznikať rešpekt a úcta. Ak začneme deti odmalička oddeľovať, pre krajinu to môže mať katastrofálne následky.
Zuzana: Možno budem trochu protirečiť. No jedna z finalistiek, Marjorie Brownová pochádzala z Juhoafrickej republiky. Učí práve na elitnej škole, kde 90 percent tvoria biele deti. Hoci predtým dlho bojovala proti segregovaných školám v období apartheidu.

Aký to má zmysel?

Zuzana: Povedala mi, že ako jednotlivec vzdelávací systém nezmení. Preto chodí do elitných „bublín“ a z pozície učiteľa sa snaží priviesť týchto žiakov do kontaktu s deťmi, ktoré pochádzajú z horších podmienok. Snaží sa im otvárať dvere.

Foto: GESF

Marjorie Brown, Global Teacher Prize Marjorie Brown učí v Juhoafrickej republike.

Ako to robí?

Zuzana: Podarilo sa jej do programu elitných škôl zaradiť černošské deti. Jej študenti ich doučujú. Odovzdávajú im to prestížne vzdelanie, ktoré dostali. A zároveň vznikajú priateľstvá. Svety sa prepájajú.
Juraj: Marjorie nám na hodine ukazovala fotografiu z demonštrácie proti apartheidu zo 60. rokov 20. storočia. Bola na nej biela žena s dieťaťom v šatke. Mali sme sa o tej fotke rozprávať, uvažovať, kto by mohla byť tá žena, prečo demonštrovala. Nakoniec nám prezradila, že na fotografii bola ona. Keď takýto učiteľ príde medzi deti, odovzdá im silné morálne posolstvo.

A vedeli by ste opísať príklad školy, kde spolu vychádzajú zmiešané skupiny?

Juraj: Zažil som to vo februári na Floride v USA v Škole Philipa Keyesa Yongeho. Neplatí sa v nej školné. Navštevujú ju deti z rôznych ekonomických skupín, rás. Sú medzi nimi rodení Američania aj deti imigrantov. Deti sa nevyberali na základe prijímacích pohovorov, ale formou žrebovania. A tak je zrazu na škole zahrnuté celé spoločenstvo štátu Florida.

Fungovalo to?

Juraj: Za jedným stolom sedel žiak, ktorého otec bol raketový vedec, dievča, ktoré dochádzalo 70 kilometrov z farmy a ešte dieťa imigranta. Boli spolu od prvého ročníka. A bolo cítiť, ako sa navzájom rešpektujú. Napríklad, keď niekto nehovoril správne po anglicky. V tejto škole zdôrazňujú, že nie pre každého je angličtina materinským jazykom. Ani raz som nezažil, žeby sa niekomu posmievali, čo často vidím na iných školách.

Ak by niektoré slovenské samosprávy prestali podporovať vytváranie segregovaných škôl a namiesto nich by nechali školy zmiešané, zvýšilo by to kvalitu vyučovania?

Juraj: To sa nedá takto zjednodušene povedať. Ak chceme mať školy, ktoré sú zmiešané, kde budú rôzne deti, z rôzneho ekonomického prostredia, potrebujeme mať veľmi kvalitne pripravených učiteľov a asistentov. Nie je možné nariadiť zákonom, že všetky deti musia byť spolu. Navyše segregované školy vznikajú najmä preto, že rodičia z majority berú svoje deti preč až v triedach zostávajú iba rómske deti. Čo sa dá pochopiť, pretože sa v takýchto triedach objavuje množstvo problémov. Ale táto cesta nikam nevedie.

Tak ako by ste to vyriešili?

Juraj: Učitelia potrebujú silnú podporu. Nemám na mysli len finančné ohodnotenie. Ale asistentov, kvalitnú metodiku. Potrebujeme riešiť predškolskú výchovu a aktivity po vyučovaní. Pretože mnohé deti nachádzajú po návrate zo školy domov náročné a nevhodné podmienky, pre ktoré nemôžu uspieť v škole… Toto je veľká výzva. Rešpekt si zaslúži vláda, ktorá nájde odvahu toto riešiť. Nezíska síce body od verejnosti, ale práve v tomto je rozdiel medzi politikmi a štátnikmi. Pre politika by boli snahy v tejto oblasti stratenou kariérou. Pre štátnika poslaním.

Mohli by ste uviesť príklad fungujúceho mixu?

Juraj: V Zaježovej máme komunitnú školu, v ktorej sú pomiešané deti rôzneho veku. Debatuje sa o tom, či je to dobré, alebo zlé. No naše vlastné deti túto školu vychodili a ja vekovú rôznorodosť vnímam ako prospešnú. Ani v bežnom svete sa nestretávame len tridsiatnici alebo štyridsiatnici. V takomto prostredí sa deti môžu naučiť trpezlivosti, rešpektu. Keď niekto niečo nevie, počkajú sa. Takýto prístup oveľa lepšie kopíruje skutočný svet. A ešte jeden príbeh z našej školy. Prišiel k nám chlapec na vozíku. Je to maličká škola, nemá peniaze na rampu, vedie do nej desať schodov. No deti čakali svojho kamaráta každé ráno pri bránke, aby mu pomohli. My dospelí sme nad tým žasli, lenže pre deti to bola úplná samozrejmosť! Každodenný rituál. Bolo fascinujúce počúvať žiakov, ako sa zhovárajú o školskom výlete a automaticky sa pýtajú, či tam bude môcť ísť aj Paľko na vozíku. Preto vyzdvihujem rôznorodosť. Ak má byť škola miestom pre život a v živote stretávame rôznorodých ľudí, mali by sme už v škole pracovať s rôznorodosťou.

Prečo sa potom niektoré školy boja inklúzie?

Juraj: Inklúzia sa stala strašiakom. Je to sčasti chyba ministerstva školstva a sčasti aj expertov. Pretože sa podáva veľmi zjednodušene – stačí pomiešať deti a je vybavené… Ak by v našej škole nepôsobila skúsená učiteľka, ktorá dokáže pracovať v málotriedke, ktorá dokáže integrovať žiaka na vozíku, ak by tam bol namiesto nej začínajúci neskúsený učiteľ, tak by som asi nehovoril o úspešnom príbehu. Nemôžeme teraz paušálne vyhlásiť, že všetky deti, ktoré majú nejaké znevýhodnenie, dáme spolu s ostatnými a učiteľ to nejako zvládne. Nie je čarodejník. Učiteľ potrebuje postupne získať skúsenosti. Nuž a práve dnes vidíme, že ak sa aj objavia učitelia, ktorí sa rozhodli niečo meniť, dostávajú polená pod nohy. Nie od ministerstva, čo je obľúbená mantra. Ale aj od vlastných kolegov a vedenia školy. Len čo takýto učiteľ nemá podporu vedenia, musel by byť superhrdinom, aby to zvládol. A oni naozaj sú superhrdinami, no po roku vyhoria. A potom títo schopní ľudia zo školstva odchádzajú.

Vráťme sa k súťaži. Vyhrala Andria Zafirakou. Učí výtvarnú výchovu. Prekvapilo vás to?

Juraj: Bol som na jej hodine. Rozdala nám balóniky, drôtiky, kliešte a začala nám ukazovať, ako máme vyrobiť kvetinu. Pomyslel som si, že toto je niečo na úrovni veľmi slabučkej školy… No zrazu som si všimol jednu vec. Bolo tam veľa novinárov, vzdelávacích expertov a všetkých to začalo baviť. Novinári odložili fotoaparáty, kameramani kamery. Začali si požičiavať veci, pomáhali si, aby sa im kvetina podarila a bola pekná. A ukázalo sa čaro nechceného, zrazu sme fungovali ako trieda.

Foto: GESF

Andria Zafirakou , Global Teacher Prize Andria Zafirakou, víťazka Global Teacher Prize.

Zaskočilo vás, že umenie môže mať takú silu?

Juraj: V jednej skupine sa zišli ľudia z rôznych krajín, zo všetkých svetadielov a počas tejto jednej hodiny medzi nami vzniklo nejaké spojenectvo. Každý každému niečo ukazoval, pretože učiteľka nestíhala vysvetľovať všetkým. Až na konci nám povedala, že učí v škole, v ktorej sa rozpráva viac ako 100 jazykmi. Deti pochádzajú z odlišných kultúr, majú iné zázemie a ona ich práve takýmto spôsobom učí angličtinu. Ak by stála pred tabuľou, deti by si písali, trieda by sa nikam nepohla. Dostavila by sa frustrácia.
Zuzana: Andria sama zažila skúsenosť imigrantky a tak vedela, aké to je prísť do krajiny a nevedieť jazyk. Možno práve preto dokáže pracovať s deťmi, ktoré pochádzajú z ťažkého prostredia a komplikovanej domácnosti, kde nemajú vhodné podmienky na zdokonaľovanie sa. Snaží sa vytvárať vhodný priestor v škole.

Doplňme, že pani Zafirakou učí v Alperton Community School vo štvrti Brent v Londýne, ktorá patrí k oblastiam s najvyššou kriminalitou, tretím najvyšším počtom vrážd. Žiaci žijú v domácnostiach, o ktoré sa delí päť-šesť rodín, niektoré deti sa učia v kúpeľni, mnohé sa musia starať o mladších súrodencov. Takáto škola však v Anglicku vôbec nie je výnimkou. Nemá problém udržať si učiteľov?

Juraj: O tom sme sa nezhovárali. Predpokladám, že pre týchto učiteľov je vytvorený systém podpory. No asi väčší význam má to, že títo učitelia získali spoločenské uznanie. Keď Andria vyhrala prvú cenu, tak prvým človekom, ktorý jej cez videohovor gratuloval, bola britská premiérka Theresa Mayová. Poďakovala sa jej za to, čo robí. Takéto gesto, keď najvyšší štátni predstavitelia preukážu úctu voči učiteľovi, by som túžil vidieť aj na Slovensku. No keď naši učitelia štrajkujú, ukazujeme na nich, že sú chudáci. Keď žiaci dosahujú zlé výsledky, učitelia sú tí neschopní. Ešte som hádam nezažil, aby sme vyzdvihli dobrých a schopných učiteľov. Nestojí to žiadne peniaze. Ide tu v prvom rade o ochotu verejne a nahlas sa zastať učiteľov.

Aj zásluhou pani Zafirakou sa škola Alperton ocitla medzi úspešnými. Ako to dokázala?

Zuzana: Kľúčová je osobná skúsenosť, ktorú som spomínala. Medzi finalistami bol napríklad matematik Eddie Woo z Austrálie, ktorý zverejňoval svoje hodiny na YouTube, pretože jeden jeho žiak dostal rakovinu, musel byť v nemocnici a on ho chcel podporiť. Dnes sú jeho hodiny veľmi populárne (majú vyše 60-tisíc sledovateľov, pozn. red.), sledujú ich deti na celom svete. Keď zažijeme niečo silné, dokáže to zmeniť našu optiku, vieme sa na tých istých študentov pozerať úplne inými očami.

Neskrývajú sa však za príbehmi skvelých učiteľov príbehy o obetovaní vlastnej rodiny?

Juraj: Takí ľudia musia niečo obetovať. Možno svoj voľný čas, možno úspešnejšiu kariéru. Poznám učiteľku z Oravy, ktorá sa snažila využiť niečo z Hejného metód (spôsob výučby podľa matematika a didaktika Milana Hejného). Najväčší problém mala s rodičmi, ktorí nerozumeli tomu, že učí inak. Vymyslela výbornú vec. Jej žiaci pripravili hodiny matematiky pre svojich rodičov a učili ich. Bolo skvelé vidieť dospelých, ako sa trápia, ako niektorí jasajú, že niečo vyriešili. Lenže toto všetko stálo učiteľku úsilie navyše, čas, všetko pripravovala vo večerných hodinách. Videl som však na nej to isté, čo na učiteľoch v Dubaji. Nesmierne ju to baví. Je ochotná obetovať sa. Otvára krúžky matematiky vo voľnom čase.

Môžeme to žiadať od všetkých učiteľov?

Juraj: Nemôžeme. Ale bolo by dobré, keby sme sa práve tým, čo to robia, vedeli poďakovať a oceniť ich. Často sa hovorí, že učiteľ nie je dostatočne finančne ohodnotený. No učiteľstvo je jediným povolaním na svete, v ktorom sa môže dostaviť veľmi rýchla a silná spätná väzba. Získa ju ten, kto učí naozaj dobre a robí to z presvedčenia.

V debate o slovenskom školstve sa nespomína výtvarná či hudobná výchova. Zdôrazňuje sa dejepis, lebo spoločnosť nahlodáva extrémizmus. Technické predmety, lebo máme málo inžinierov. Šport, lebo deti sú obézne. No čo ak by práve umelecké predmety pomohli riešiť veľa problémov v školstve?

Juraj: Umenie je naozaj vnímané ako okrajový predmet. Lenže mnohé deti dokážu vyniknúť práve vo výtvarnej, hudobnej, v divadle a nie v matematike. No my preferujeme práve to, čo ukazujú maturity alebo testovanie deviatakov. Chceme, aby deti boli vynikajúcimi slovenčinármi, matematikármi a všetko ostatné považujeme za menej hodnotné. Vo floridskej škole, ktorú som spomínal, má však umenie rovnakú dotáciu a dôležitosť ako ostatné predmety. Učiteľ fyziky je rovnako cenený ako dirigent. Vysvetľovali mi, že napríklad pri hre v orchestri nejde len o rozvíjanie estetickosti alebo ducha. Ale že práve tu sa môže kultivovať spolupráca, potláčajú sa predsudky. Myslím si, že ak deti z rôznych rás a prostredí úspešne zahrajú spoločnú skladbu, je to hodnotnejšie, ako keď si iba vypočujú prednášku o tom, aký je extrémizmus zlý.

Zhovárali ste sa s finalistom Jesusom Insiladom z Filipín, ktorý presadzuje vzdelávanie založené na kultúre. Čo to znamená?

Zuzana: Pochádza z pôvodného spoločenstva Panay Bukidnon. Na Filipínach sa podobné etniká považujú za primitívne, nevzdelané. Veľa detí z odľahlých častí má problém chodiť do školy. Ich rodiny si to nemôžu dovoliť alebo musia kráčať pešo dve až tri hodiny každý deň. Jesus sa ich vzdelávaním založenom na ich vlastnej špecifickej kultúre snaží udržať v škole. Napríklad v matematike. Týmto deťom abstraktné koncepty nič nehovoria. No len čo im ten istý matematický úkon ukáže v ich tradičnej výšivke, ktorá obsahuje určitý opakujúci sa vzorec, tak to deti vedia ľahšie pochopiť. Rovnako vyučuje tvorivé písanie, básne. Zapája tradičnú kultúru, zvyky, remeslá, každodenné aktivity detí integruje do výučby.

Ako možno do vyučovania zapojiť zvyky?

Zuzana: Napríklad pestovanie ryže. Celý proces od zberu, cez sušenie až po tvorbu múky využíva v rôznych predmetoch. V piesňach, ktoré sa s týmito činnosťami spájajú. Vysvetľuje im fyzikálny proces tlčenia ryže. Často pozýva do školy rodičov, pretože mnohí z nich nemajú žiadnu školu a nevidia význam vo vzdelávaní.

Aká bola jeho cesta k vzdelaniu?

Zuzana: Sám pochádza z farmárskej rodiny, veľa pracoval. Jeho rodičia nemali peniaze na to, aby všetky deti chodili do školy, tak určili jeho a ešte staršiu sestru. Ostatní zostali na farme. Aj on dve hodiny kráčal pešo do školy. Keď sa mu rozpadli sandále, chodil bosý, lebo na nové nemal. Prešiel tou istou strastiplnou cestou ako jeho študenti. Keď sa rozhodoval, čo bude študovať ďalej, chcel si vybrať umenie alebo grafický dizajn. Ale to by musel ísť do veľkého mesta, na čo rodina nemala. Tak zobral to, čo bolo najbližšie, učiteľstvo.

Prečo sa snaží u detí povzbudzovať vzťah k ich pôvodnej kultúre?

Zuzana: Znova to vychádza z jeho osobnej skúsenosti. Aj jeho vnímali ako zaostalého domorodca, podceňovali ho. Cítil sa menejcenný. Chce, aby deti z rovnakého prostredia zažili, že majú úplne rovnakú hodnotu ako majoritná spoločnosť. Že aj ich kultúra je relevantná a že hodnoty, ktoré presadzuje, majú význam aj pre majoritnú spoločnosť. Jesus hovorí, že kultúra je identita človeka. Človeka nemôžeme vykoreniť z jeho kultúry a ukázať mu iný svet. Kultúra je niečo, čo ho tvorí, formuje. Človek musí cítiť hodnotu vo vlastnej kultúre.

Môže byť hodnotový systém tradičných kultúr oporou pre súčasného človeka?

Zuzana: Kultúra je našou neoddeliteľnou súčasťou. Je prvoradé, aby sme sa cítili dobre v našej vlastnej kultúre, až potom sa môžeme otvárať iným kultúram, iným hodnotám, iným postojom. Musíme byť hlboko ponorení v tom, čo je naše, potom môžeme byť tolerantnejší voči iným. Až potom dokážeme rešpektovať niečo, čo je odlišné.
Juraj: Lenže na Slovensku sa to často vníma inak. U nás je návrat k tradíciám vedený strachom, z čoho vzniká nebezpečný nacionalizmus. Mal by som si vážiť svoju kultúru, poznať tradície, no nemal by som mať strach otvoriť sa svetu. Toto je dôležité. Ak som si istý, že kultúra, z ktorej pochádzam, je zdravá, hodnotná, nemám záujem sa bojovne vyhraňovať proti niečomu inému.

Je tento spôsob výučby úspešný?

Zuzana: Percento študentov, ktorí nedokončili školu, kleslo z päť percent na jedno percento. Študenti sa vďaka tomuto spôsobu vedia stotožniť s tým, čo sa učia. Dokážu si učivo priblížiť k vlastnému životu. Dôležité je, že aj ich rodičia nakoniec uvidia vo vzdelávaní zmysel. Veľa detí z podobného prostredia nemá dostatok vnútornej motivácie, aby prebili tlak z domu a išli si svojou cestou.
Juraj: Nemusíme ísť ani na Filipíny. Podobne sú na tom aj deti zo slovenských lazov. Lazníkov často podceňujú, stačí zísť dole do najbližšej dediny. Súvisí to s tým, ako sa mienkotvorní ľudia vyjadrujú o niektorých oblastiach na Slovensku a o niektorých povolaniach. Stále vyzdvihujeme len rôzne technologické startupy, no myslím si, že väčšina z nich je absolútne nepotrebná pre tento svet. Akoby neboli dôležité povolania, ktoré sú spojené s hospodárením v krajine, s obživou, so zvieratami. Vraj sa im venujú iba tí, ktorí na viac nemajú.

Čo z prístupu Jesusa Insilada by sme mohli uplatniť na Slovensku?

Zuzana: Vidím paralelu s rómskymi žiakmi. Mnohí takisto nemajú podporu z domu. Ak by sa vzdelávanie priblížilo viac k ich kultúre, mohlo by to byť efektívnejšie. Rómske komunity skrývajú bohaté príbehy, rozprávky, tance. Ich kultúra a história by sa mala zapojiť do výučby. Ideálne by bolo, aby učitelia pochádzali z rovnakého kontextu ako ich žiaci. Aby mohli hrdo odovzdávať svoju kultúru deťom.

V Dubaji mal prednášku aj ambasádor vzdelávania Mohamed Sidibay. V detstve sa učil zabíjať skôr, ako písať. Patril k detským vojakom v Sierre Leone. Čo zažíval?

Zuzana: Keď mal asi tri roky, v Sierre Leone sa začali demonštrácie v uliciach proti korupcii vo vláde. Prevalilo sa to do násilia a občianskej vojny. Ich dedinu napadlo partizánske vojsko. Pred očami mu zavraždili rodičov. Hovoril, že vojsko oddelilo dedinčanov do dvoch skupín. Jednu postrieľali, druhú zobrali – deti, ktoré boli príliš malé na to, aby vzdorovali. Urobili z nich vojakov, ktorých posielali do prvých línií. Ešte predtým, ako si vedel zaviazať šnúrky na topánkach, vedel nabiť automatickú zbraň.

Dokázal sa s tým nejako vyrovnať?

Zuzana: Zažil brutálne veci, ktoré človek nedokáže len tak zo seba zhodiť a viesť normálny život. Hovoril, že mal pocit, akoby sa dostal do zlého sna, akurát sa z neho nikdy neprebral. Teraz sa snaží nájsť zmysel v tom, čo zažil a chce nájsť spôsob, ako by mohol svoje zážitky premeniť na niečo, čo by bolo prospešné pre iných.

Je propagovanie vzdelávania preňho východiskom?

Zuzana: Svoju osobnú skúsenosť vníma ako odrazový mostík. Dokáže pochopiť, čo zažíva mnoho iných detí na celom svete. Dokáže vnímať ich problémy, vie, s čím sa musia vyrovnať a pozná nástroje, ako by im mohol pomôcť.

Podarilo sa mu ujsť od väzniteľov. Ako prebiehal návrat detského vojaka do školy?

Zuzana: Školy nechcú takéto deti prijímať. Pretože sú stigmatizované, problematické. V jeho prípade zasiahol UNICEF. Škole sa rozdali knihy, učebnice, školské pomôcky pod podmienkou, že prijmú zopár detských vojakov.

To bolo také jednoduché?

Zuzana: Tá škola to zobrala doslovne a zapojila tieto deti do bežného vzdelávania. Mohameda posadili k žiakom v rovnakom veku. Mal desať rokov, no nevedel písať, čítať, počítať. Nič. Učiteľ mu nevenoval špeciálnu pozornosť. Mohamed nám hovoril, že ak by to takto pokračovalo a nikto by ho nepodchytil, ukončil by síce povinnú školskú dochádzku, no nakoniec by sa stal kriminálnikom, pouličným zlodejom alebo feťákom. Podobne ako ďalší detskí vojaci by nakoniec skončil vo väzení alebo v hrobe.

Pomohol mu nakoniec niekto z učiteľov?

Zuzana: Pomohla mu spolužiačka. Mohamed je mladý, no celý čas pôsobil ako starý človek. Bol veľmi vážny, bez úsmevu, gestikulácie a mimiky. Len čo začal spomínať toto dievča, ktoré sa ho ujalo, ožil. Aj mimika prezrádzala, že ho s ňou spájajú silné emócie. Ona mu ukázala hodnotu vzdelania, prečo je dôležité vedieť písať, čítať.

Nestačí deti z marginalizovaného prostredia iba „hodiť do vody a naučia sa plávať“? Čo je potrebné urobiť?

Zuzana: Investovať do asistencie učiteľa. Treba porozumieť príbehu dieťaťa. A ide tu aj o spomínanú ochotu venovať učeniu niečo navyše, aby dieťa malo možnosť dobehnúť zameškané. Nedávno som mala rozhovor s mladým utečencom z Čečenska. Mal podobný príbeh, tiež videl, ako bomby padajú na ľudí. Keď začal rozprávať o tom, ako sa konečne dostal do školy, ktorá mu ponúkla rešpekt, dialóg a porozumenie, zjavil sa mu veľký úsmev na tvári. Vzdelanie naozaj dokáže transformovať životy ľudí, ktorí pochádzajú z náročného prostredia. Škola im pomáha integrovať sa do majoritnej spoločnosti, čo je prospešné aj pre ňu, pretože získava nového člena a nie odporcu. Čečenec mi rozprával o tom, že v škole prvýkrát pochopil, že „iná kultúra“, do ktorej sa ho snažili integrovať, je vlastne skvelá. Dovtedy sa cítil byť v opozícii voči majorite, pociťoval nepriateľstvo, odlišnosť. Len čo dostal príležitosť sa začleniť, cítil sa byť členom majority.
Juraj: Často sa čudujeme, prečo sa rómske deti neučia, prečo nedodržiavajú pravidlá, prečo nefungujú takto a takto. No ak by sa ktokoľvek z nás narodil v tých istých podmienkach, vnímal by to inak. Chýba nám empatia, porozumenie. Vyspelosť spoločnosti by sa mala merať aj v tom, ako dokáže pomôcť najslabším. Vieme, aké konkrétne činy treba podniknúť v školstve, no dlhé roky sa do toho nikomu nechce.

Foto: GESF

Global Teacher Prize Na pódiu sú zástupcovia krajín, ktoré tento rok otvárajú národné kolo Global Teacher Prize. Druhý sprava je Juraj Hipš.

Lenže práve toto sa zdá byť neprekonateľnou bariérou v spoločnosti. Ľudia sa ma často pýtajú, prečo by sme mali pre Rómov robiť niečo navyše, prečo by deti zo sociálne slabšieho prostredia mali mať zvýhodnenú dopravu, školské obedy?

Juraj: V škole vo Floride mali podmienku, že deti navzájom nevedeli, kto má bezplatné obedy. Dieťa si pri okienku naťukalo svoj kód a dostalo obed. Je to taká jednoduchá vec. Deti potom na seba neukazujú – ty nemáš na obed a musia ti prispievať. Pred niekoľkými rokmi som na jednej škole videl na stene zoznam detí, ktoré sú v hmotnej núdzi a majú nárok na bezplatnú stravu. Verím, že to nebolo vedomé, no vyvesiť takýto oznam musí byť pre tieto deti veľkou potupou. Na začiatok stačí, aby sme riešili takéto jednoduché veci. Všetci finalisti súťaže nám ukázali, že vzdelávanie je silný nástroj, ktorý pomáha minoritným skupinám začleniť sa do majoritnej spoločnosti, dokážu ju obohatiť a nemusia pritom stratiť svoju identitu.

Koľko na to treba času, aby sme to dosiahli?

Juraj: Plody takéhoto vzdelávania sa málokedy zjavia o pár týždňov. Môže to byť o 10, 15 a viac rokov. O tomto by sme sa mali v spoločnosti zhovárať. Mali by sme prijať fakt, že to nebude jedno z tých rýchlych instantných riešení, na ktoré sme v dnešnej dobe zvyknutí. Ľudia, ktorým by sa tieto zmeny podarilo rozbehnúť, nebudú obľúbení. No možno o 30 rokov sa o nich deti budú učiť v dejepise. Paralelu vidím v kalamite v Tatrách. Takmer sme vyhlásili štátny smútok, hoci kalamity sú v prírode normálna vec. Lenže spoločnosť tam hneď chcela vidieť nový les. Chcela, aby tam do dvoch rokov bolo znova všetko zelené. Všetko chceme mať rýchlo, hneď. No vo vzdelávaní to neoklameme. Určite nie interaktívnymi tabuľami a tabletmi.