Ako obľúbenú stokorunáčku vystriedala nenávidená

V československej ére prešla koruna dvoma reformami. Prvá bola 1. novembra 1945, riešila problém, že na území ČSR kolovalo po druhej svetovej vojne príliš mnoho platidiel: okrem piatich mien (protektorátna, ríšskonemecká, slovenská, maďarská a poľská) aj rôzne vojenské poukážky. Druhá prišla k 1. júnu 953, keď nová koruna bola vymieňaná za staré v pomere 1 : 5 pri sumách do 1 500 (starých) Kčs, no vyššie sumy sa už menili v pomere 1 : 50. Keď 1. januára 1993 spoločná republika zanikla, k 8. februáru toho istého roku došlo k menovej odluke, ktorou zanikla aj spoločná koruna.
Zelené Hradčany mali cveng
Z množstva bankoviek a mincí, ktorými sa v Československu platilo, vynikala najmä jedna – legendárna zelená stokorunáčka s robotníkom a družstevníčkou na lícnej a obrázkom pražských Hradčian na rubovej strane. Ako platidlo sa používala takmer 32 rokov. Do obehu sa dostala 1. januára 1962, no jej príbeh sa začal písať oveľa skôr.
Po reforme v roku 1953 sa totiž v Československu začali veľmi množiť falošné bankovky, keďže tie pravé, vyrobené podľa sovietskeho vzoru, boli nekvalitné a s minimom ochranných prvkov. V júli 1955 preto zasadol Ústredný výbor KSČ a rozhodol o tlači novej emisie bankoviek. V roku 1959 súdruhovia vypísali súťaž, pravdaže, na návrhy platidiel symbolizujúcich spoločnosť plnú šťastných pracujúcich…
Do tendra, ako by sme povedali dnes, sa mohol prihlásiť ktokoľvek. Urobil tak aj istý František Heřman, podplukovník generálneho štábu v Tábore. Ako model pre družstevníčku mu poslúžila jeho 32-ročná manželka. Pôvodne jej vraj dal do ruky vyšívaný vankúšik, ktorý potom narýchlo prekreslil na obilný snop. Hutníka, ktorý pre históriu zostal neznámy, si vyhliadol na niektorej z početných schôdzí, na ktorých sa ako vojak zúčastňoval. Pre svoju bankovku zvolil hnedú farbu.

V súťaži sa napokon ocitlo 38 návrhov – no porotu žiadny nezaujal. Udelila iba dve tretie ceny. Jednu z nich aj Heřmanovmu návrhu. S „bronzom“ si autor odniesol aj odmenu tisíc korún. A výber nakoniec porotcovia ponechali na verejnosť. V januári 1960 usporiadali v priestoroch Štátnej banky československej výstavu, kde sa ku všetkým súťažným návrhom mohli vyjadriť robotníci z vybraných tovární. „Hlas ľudu“ podporil Heřmana. Nasledovali ešte úpravy jeho stokorunáčky, keďže republika medzitým prijala nový štátny znak a do názvu jej pribudol prívlastok „socialistická“. Aj farba bankovky sa zmenila na zelenú. Vo februári 1961 išla do tlače, v obehu bola od začiatku nasledujúceho roku a vydržala až do 31. augusta 1993.
Heřmanova bankovka prežila viacero dejinných udalostí – Pražskú jar, inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, normalizáciu, zamatovú revolúciu aj rozpad štátu. Počas 32 rokov platnosti podstúpila niekoľko úprav, pribúdali na nej predovšetkým ochranné prvky. Jej kúpnu silu dokumentuje týchto zopár čísiel: V 80. rokoch sa za jednu stokorunáčku dalo kúpiť napríklad 250 rožkov, 50 litrov mlieka, kilogram šunky či 20 litrov benzínu.
Gottwald – Brunovského nechcené dieťa
Obľúbené „zelené Hradčany“ nahradila v roku 1989, len necelé dva mesiace pred zmenou politického režimu, bankovka so „zeleným Gottwaldom“. Istý čas sa platilo oboma – kým tá staršia bola stále mimoriadne obľúbená, jej nástupkyňa s prvým komunistickým prezidentom, naopak, rýchlo získala prím úplne najneobľúbenejšieho platidla v celej českej aj slovenskej histórii. Štátna banka ju vydala k 1. októbru pamätného roku, keď do pádu totalitného režimu zostávalo len niekoľko týždňov.

Občania „gottwaldovku“ doslova nenávideli, platidlo poškodzovali, prezidentovi dokresľovali somárske uši či prepichovali oči. Len po mesiaci obehu mala ŠtB zachytených viac ako sto znehodnotených bankoviek. Proti novej stokorune dokonca 25. októbra 1989 v centre Prahy demonštrovali asi dve stovky jej odporcov, no policajti ich rýchlo rozohnali. Revolučný rok sa ešte ani neskončil a štátna banka ju začala sťahovať.
Po grafickej stránke navrhol celú sériu bankoviek z poslednej federálnej emisie vynikajúci slovenský výtvarník Albín Brunovský, nositeľ mnohých ocenení z výtvarných akcií svetového rangu. Práve pre uštedrenú kritiku za gottwaldovskú stokorunáčku však dosť spoločensky zanevrel a na sklonku života sa utiahol do umeleckého ústrania. Veď každý deň si vraj v poštovej schránke nachádzal výhražné anonymy, ale aj podpísané listy plné ľútej kritiky jeho práce – ktorej výsledok, mimochodom, veľmi ovplyvnili aj neustále nové a nové požiadavky vtedajších komunistických pohlavárov.


„Bankovka s Klementom Gotwaldom bola neobľúbená výhradne kvôli portrétu tohto prezidenta, jej výtvarné spracovanie bolo inak odborne kvalitné a zadná strana bankovky patrila k najlepším vôbec. Najmä motív žltých ruží je pozitívne hodnotený aj vo svetovom meradle,“ uvádza bratislavský numizmatik Michal Bukovčák mladší.
Podľa Bukovčáka bola popularita oboch stokorunáčok rozdielna aj z pohľadu na ich kúpnu silu. „Bankovka z roku 1961 predstavovala vtedy najvyšší nominál, a to až do roku 1973, keď pribudla päťstokorunáčka, preto sa ľuďom aj spájala s vysokou hodnotou. Jej zelená nasledovníčka už bola, naopak, značne zdegradovaná, úlohu platidla vysokej hodnoty prevzala fialová tisíckorunáčka s portrétom Bedřicha Smetanu,“ dopĺňa numizmatik.
Treba naozaj zdôrazniť, že napriek anabáze s Gottwaldom boli Brunovského návrhy bankoviek úspešné. Dvadsaťkorunáčka získala dokonca v roku 1988 vo Francúzsku ocenenie najkrajšia bankovka sveta. A z farebnej päťstokorunáčky sa stal mimoriadne cenný zberateľský kúsok, hoci už vytlačená séria sa do obehu vôbec nedostala. Na obzore už boli slovenské koruny nového samostatného štátu, no ani tie nemali veľmi dlhú životnosť. Od roku 2009 sa na Slovensku platí eurom.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ