Vítězslav Nezval a Trnavská skupina

Ľubomír Feldek, spisovateľ, básnik, dramatik, prekladateľ | 30.12.2018 07:00
Osmičkový rok svetových, pre nás však najmä československých výročí sa chýli ku koncu – no azda si ešte stihneme pripomenúť to spoločné čaro, čo mal pre slovenskú a českú poéziu rok 1958.
Vítězslav Nezval (26.máj 1900-6. apríl 1958)
Vítězslav Nezval (26.máj 1900-6. apríl 1958) Autor: Archív

To čaro bolo dielom krásnej (hoci aj smutnej) náhody: český básnik Vítězslav Nezval (26. máj 1900 – 6. apríl 1958) zomrel takmer v tej istej chvíli, ako malo odísť do tlače aprílové číslo Mladej tvorby 1958, ktoré nikdy v pôvodnej podobe nevyšlo, vyšlo z neho len torzo, a v dejinách literatúry má to číslo MT prívlastok „zakázané“.

To spoločné čaro vzniklo aj napriek tomu, že z Trnavskej skupiny (okrem mňa do nej patrili ešte Ján Ondruš, Jozef Mihalkovič, Ján Stacho a v skupinovom čísle nechýbal ani nový hlas Rudolf Sloboda) sa nikdy nikto nestretol s Nezvalom osobne. Navyše Nezval zomrel bez toho, aby tušil, že nejaká Tmavská skupina sa práve chystá na svoj veľký (čiže aj krátky) tresk. Nemusí nás však trápiť, že o tretinu storočia starší Nezval o nás nevedel nič – dôležité bolo, že každý z nás vedel čosi o ňom. Už pred maturitou si ho obľúbil aj náš „nový hlas“ Rudolf Sloboda. Svedčí o tom jeho študentské, po česky napísané a či len v ústnom podaní a v mojej pamäti uchované trojveršie:

V zeleném rybízi,
dříve než slunce nezmizí,
nechci ji sahat na kozy.

V pôvabnom prechode od rýmu k asonancii cítime vplyv hravej Nezvalovej poetiky. No Sloboda sa vyznával z lásky k Nezvalovi aj expressis verbis. Pamätal som na tú jeho lásku aj v roku 1988, keď som mu ako dar k päťdesiatke venoval báseň Nomen omen, napísanú v duchu aj strofe Nezvalovho Edisona. Takto sa začínala:

Naše životy sú prostá náhoda
Tak sa narodil aj Rudolf Sloboda
Vhupol do sveta jak do mliečneho baru
Nad Moravou zazrel k nebu stúpať paru
Pokladal ju za Boha a vďačný Boh
dal mu (skôr než vyparil sa) dobrý sloh

A dal mu aj iné slobodovské črty
Odvahu a radosť z života aj smrti

Takisto ja som si obľúbil Nezvala už v ranom veku – ešte skôr, než som spoznal svojich priateľov z Trnavskej skupiny, ba ešte skôr, než som spoznal sám seba ako básnika. Po vojne, keď som bol ešte chlapec, chodievali sme v lete do Prahy navštíviť babičku z otcovej strany. Taká výprava zanechá v pubertálnej duši vždy nejaký trvalý zážitok – tým mojím je predstavenie Manon Lescaut pod hviezdnatou oblohou v Ledeburských záhradách. Vybral som sa tam sám a úzkosť, že cestou späť netrafím do Vršovíc, sa v mojej duši navždy zmiešala s krásou javiskovej Manon a, pravdaže, aj s krásou Nezvalových veršov:

Hodiny bijí, bijí čtvrt
a moje ruce zebou…
Odbijí půl a přijde smrt
a vezme si mě s sebou…

Po rokoch, keď som prekladal Manon Lescaut pre Slovenské národné divadlo, som si dal záležať, aby Nezvalove verše zneli rovnalo prirodzene aj z úst slovenskej Manon, a verím, že sa mi to podarilo:

Hodiny bijú, bijú štvrť,
na ruky mi je zima…
Odbijú pol a príde smrť,
so sebou vezme si ma…

Po ranom nezvalovskom zážitku, čo som si odniesol z Ledeburských záhrad, prišli ďalšie. Po čase, už ako čitateľ Nezvalových kníh, som zistil, že existuje aj akási podobnosť mojich aj Nezvalových zážitkov z mladosti – hoci Nezvalova mladosť prebehla skôr a v celkom inej dobe. Nezval napríklad vo svojich pamätiach Z mého žívota píše, akým zjavením preňho bola a akú kľúčovú úlohu v jeho básnickom smerovaní zohrala Čapkova Francouzská poezie nové doby, vydaná v roku 1920, a potom, rozšírená, ešte raz v roku 1936.

Vítězslav Nezval hľadí do očí neznámej žene...
Vítězslav Nezval hľadí do očí neznámej žene (nedatované) Autor: FOTO: VITEZSLAVNEZVAL.CZ / Vančura ve fotografii. Praha: Čs. spisovatel, 1954. Českoslovenští spisovatelé ve fotografii; sv. 4.

V roku 1936 som sa narodil – v čase Nezvalovho básnického prebudenia som teda nebol ešte na svete. A predsa sa mi o tridsať rokov stalo to isté ako žilinskému gymnazistovi – keď som sa ocitol medzi šťastlivcami, ktorí sa mohli uliať z vyučovacej hodiny ako školníkovi pomocníci. Našou úlohou bolo nosiť k bráne knihy z profesorskej knižnice – odtiaľ ich budú prenášať na nákladné auto, ktoré ich odvezie kamsi, kde ich pomelú znova na papier, na ktorý vytlačia celkom iné knihy.

Vyraďovanie kníh súviselo totiž s tým, že po februári 1948 sa začala u nás epocha budovania socializmu a jej prvé roky, takzvané päťdesiate, boli neobyčajne surové. Kresťania pykali ako za zločin za svoju vieru v Boha a každý, kto čosi mal, bol triedny nepriateľ. Diktatúra mrzačila aj kultúrnu pamäť na predsocialistické časy. V päťdesiatych rokoch si to odskákali nielen nevinní živí ľudia (vrátane môjho otca), ale aj nezmyselne šrotované knihy.

Urobil som jediné, čo proti tomu mohol v tej chvíli urobiť pätnásťročný chlapec: strčil som si pár kníh za košeľu. Nemal som čas veľmi si vyberať – možno som ani presne nevedel, čo sú to za knihy. Až doma som zistil, aký dobrý bol inštinkt, čo viedol moju ruku. Medzi knihami bola aj antológia modernej francúzskej poézie – tá Čapkova Francouzská poezie nové doby. Za mojou košeľou sa teda v roku 1951 zachránila a mojím básnickým kompasom sa stala tá istá kniha, ktorá sa stala Nezvalovým kompasom v roku 1920.

Ďalším kompasom sa pre mňa a pre moju básnickú generáciu napokon stal aj sám Vítězslav Nezval. Tušili sme, že ten Ždanovov v Rusku vymyslený a aj satelitným krajinám vnucovaný nezmysel zvaný socialistický realizmus Nezvala o zdravý rozum nepripravil. V krutých päťdesiatych rokoch využíval svoju prirodzenú básnickú autoritu (získanú aj poémou Zpěv míru) na nebojácne intervencie, keď boli politicky perzekvovaní František Halas, Jiří Kolář či Jaroslav Seifert, podržal aj slovenského básnika Štefana Žáryho. Na takéto ústne zásluhy sa zvyčajne zabúda – tie Nezvalove však zaznamenáva aj český historik Milan Drápala, ktorý nepatrí medzi Nezvalových sympatizantov. A bol to Nezval, kto vtedy (v roku 1955) u nás podpílil konár socialistickému realizmu svojou časopisecky publikovanou esejou o Apollinairovi.

Nečudo teda, že keď sme sa v apríli roku 1958 pokúsili vystúpiť ako Trnavská skupina, vystužili sme svoj program odideologizovanej zmyslovo-konkrétnej poézie aj Nezvalovými myšlienkami.

Ako som si na to po rokoch zaspomínal v eseji Ako (Homo scribens, 1982) – „mal som rád nezvalovské slová – asociácia, metafora“. Dnes tie slová znejú nevinne – vtedy sa ich používanie rovnalo zrade vládnucej ideológie. Nielenže prispeli k zákazu skupinového čísla v roku 1958 – prispeli aj k dočasnému zákazu knihy Homo scribens v roku 1982, v ktorom som si dovolil príbeh skupinového čísla aspoň porozprávať. Ani po štvrťstoročí nebolo ešte jednoduché vrátiť sa k tomu príbehu.

Samozrejme, pousiloval som sa v eseji Ako zachovať aj spomienku na posledný text, ktorý sme do aprílového čísla MT vsunuli v korektúrach.

Ako som už povedal, v rušných dňoch nášho pokusu o skupinové vystúpenie sa stalo čosi symbolické: zomrel Nezval. A tak sa naším posledným textom stal nekrológ za Nezvalom. Vítězslav Nezval sa rozlúčil tak náhle, až sa nám zdalo, že vo chvíli, keď sa ujíma nad poéziou vlády nová generácia (v Česku Všední den a na Slovensku my, Trnavská skupina), on, náš idol, akoby zrazu zistil, že štafetu boja za záchranu umenia môže odovzdať do ďalších rúk. Akoby zistil, že nielen umenie, ale aj on sám si môže spokojne vydýchnuť – a vydýchol naposledy.

Nekrológy mávajú v tlačiarňach zelenú – môžu sa písať do rotačky. Aj môj nekrológ za Nezvalom sa mohol spoliehať na tú výsadu, a bol medzi materiálmi, ktoré cenzúra pustila (moje autorstvo však zatajila tlačová chyba – bol som podpísaný ako Ž. F.).

Manifest nám zakázali, bol to nekrológ, ktorý teraz vzal na seba úlohu manifestu. Nekrológ, ktorý sa nevzdával optimizmu:

„Počuli sme to možno v električke. Alebo sme prechádzali okolo novinového stánku, kde fosforeskovala prekvapujúca asociácia jeho fotografie a černe smútočnej. Pokúsili sme sa to potom vysloviť, len tak pre seba. Nezval zomrel. Vôbec to neznelo. Prvý raz to neznie o nikom. Ale na desiaty, na päťdesiaty raz to už znie. Človek je taký, človek si zvykne. Vyslovili sme si to pätnásťtisíc ráz. Ne-zval zo-mrel. Vôbec to neznelo. Predsa práve teraz sme ho začínali nazývať svojím súčasníkom a jeho poetika sa znova stáva revolúciou. Našli sme jeho kúzelnícky klobúk. ,Nezval zomrel?' To naozaj vôbec neznie!“

Čo k tomu dnes dodať? O preklad tohto ťažko preložiteľného českého básnika som sa v zastúpení celej Trnavskej skupiny usiloval najmä ja.

Nezvalovu knihu Veci, kvety, zvieratá a ľudia pre deti v mojom preklade a s ilustráciami Jiřího Trnku vydali Mladé letá v roku 1968. O osemnásť rokov som urobil a preložil výber z Nezvalovej tvorby pre deti Zázrak dúhy. S ilustráciami Jána Dresslera ho vydali Mladé letá v roku 1984.

Nezvalovu hru Manon Lescaut v mojom prebásnení uviedlo Slovenské národné divadlo v roku 2005 a knižne ju – ilustrovanú fotografiami Anny Lara – vydalo vydavateľstvo Ex Tempore v roku 2006.

Keďže šlo o preklady pre deti a pre divadlo, netreba o ich potrebe pochybovať. No urobil som a preložil aj výber z Nezvalovej poézie pre dospelého čitateľa. Volal sa Papagáj na motocykli a vydal ho Slovenský spisovateľ v roku 1990. Ten bol možno nepotrebný – no nebanujem. Urobil som ho z lásky k veci.

Čitatelia mojich rozprávok vedia, že z lásky k veci som napísal aj Rozprávku o Nezvalovi – a citát z nej najlepšie uzavrie toto rozprávanie o Nezvalovi a Trnavskej skupine. „Obilí dozrálo. Klasy se vlní jako moře. Modré nebe, modrá noc, den bílý, modré hvězdy se třpytí na obilí. Jsou to chrpy… Obilie dozrelo. Klasy sa vlnia ako more. Modré nebo, modrá noc, biely deň, každá hviezda má na zemi modrý tieň. Sú to nevädze…

Ďakujeme ti, rozprávkar Vítězslav Nezval, že si sa nám zjavil,“ povedal som nevädzi.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ