Chcú Spojené štáty rozpad EÚ?

Václav Žák, publicista, bývalý podpredseda ČNR | 14.01.2019 06:00
Mike Pompeo
Americký minister zahraničných vecí Mike Pompeo počas svojho vystúpenia v Bruseli 4. decembra 2018. Autor: ,
Pobrexitové prebudenie spolu s latentnou krízou eurozóny, rastom nacionalizmov a americkým tlakom môžu vyvolať podstatné zmeny v EÚ. Výzva ministra zahraničia USA Mikea Pompea na rozbitie súčasnej štruktúry medzinárodných inštitúcií odhaľuje zmenu politiky, ktorá chce zasiahnuť celý doterajší svetový poriadok.

Ako upozornil bezpečnostný analytik Miloš Balabán, v poslednom čase sa stala populárnou debata o tzv. Thúkýdidovej, t. j. osudovej, pasci. Britský profesor politických vied z Harvardovej univerzity Graham Allison vo svojej knihe Destined for War. Can America and China Escape Thucydides's Trap? (český preklad Osudová past. Spojené státy versus Čína a Thúkýdidovo poučení z dějin, Prostor, Praha 2018) uviedol, že zo šestnástich výmen hegemónov v dejinách sveta sa len štyri zaobišli bez vojny. Grécky historik Thúkýdidés zdôvodňoval vojnu medzi Aténami a Spartou tak, že hegemón Sparta sledoval s obavami vzrastajúcu moc Atén a rozhodol sa tomu čeliť – ozbrojeným konfliktom.

Teraz sa k Thúkýdidovej, osudovej, pasci blížia Spojené štáty a Čína. Spojené štáty si uvedomili, že majú poslednú príležitosť Čínu zastaviť. Ako to chcú urobiť? Ak si budeme všímať rozhodnutia americkej administratívy a začneme ich skladať ako puzzle, môžeme zložiť obrázok, ktorý nám ukáže, čo sa asi bude diať ďalej.

USA si rozväzujú ruky

V okolí prezidenta Donalda Trumpa pôsobilo a pôsobí niekoľko výrazných osobností, zreteľne formulujúcich princípy, na základe ktorých prijali svoje miesto v prezidentovej administratíve. Nedávno na funkciu ministra obrany rezignoval generál James Mattis. Vo svojom rezignačnom zdôvodnení okrem iného napísal: „V priebehu štyroch desaťročí služby som dospel k pevnému presvedčeniu, že so spojencami je potrebné zaobchádzať s rešpektom a dávať dobrý pozor na škodcov a strategických súperov. Musíme robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme rozvíjali medzinárodný poriadok prospešný našej bezpečnosti, prosperite a hodnotám. V tom nám solidarita spojencov veľmi pomáha.“

Na pozadí toho, že odchádza pre nezhody s prezidentom Trumpom, môžeme usúdiť, že prezident sa s jeho názormi nestotožňuje. Potom sa však musíme porozhliadnuť po niekom, čie názory prezident uznáva. Tu si treba na prvom mieste všimnúť amerického obchodného zmocnenca Roberta Lighthizera. Jeho ekonomické názory sú prezidentovi Trumpovi veľmi blízke. Lighthizer nie je žiadny nováčik. Pôsobil už v administratíve prezidenta Ronalda Reagana. Vychádza z presvedčenia, že Spojené štáty nemajú byť súčasťou multilaterálnych zoskupení, pretože im zväzujú ruky. V obchodných dohodách je pre Spojené štáty najvýhodnejšie, keď rokujú bilaterálne, teda jeden s jedným.

Spojené štáty majú voči Číne značný obchodný deficit a chcú to riešiť. Hlavné ciele Lighthizera sú otvorenie čínskeho hospodárstva odstránením sadzieb a obmedzenie vlastníctva. Ďalej ukončenie čínskych praktík, ktoré podkopávajú konkurenčné výhody amerických podnikov tým, že si vynucujú prenos technológií ako podmienku pre prístup na čínsky trh. Bloomberg nedávno uverejnil článok, že ide o zveličené obavy, nuž, povedzme. Určite však pôjde o výčitky zo strany USA, že Čína umelo podhodnocuje menu.

Prezidentovi Trumpovi sa často predhadzuje, že by ako odporca globalizácie chcel Spojené štáty vrátiť do éry izolacionizmu. To si však Lighthizer nemyslí. Je za čo najslobodnejší obchod, ale pri podmienkach, ktoré nediskriminujú Spojené štáty. Rozumej: žiadna medzinárodná organizácia nebráni USA uzavrieť pre seba čo najvýhodnejšiu dohodu. Takže pre otvorenie trhov Spojené štáty nevylučujú ani použitie nátlaku. Momentálne sa ako nátlak používajú tarify. Prezident Trump ich mieni zvyšovať. Čína je však na hrozby veľmi citlivá. Dobre si pamätá poníženie, keď si v 19. storočí Briti a Američania otvárali čínsky trh ópiovými vojnami…

"Otrávené ovocie“

Ako asi bude vyzerať americká zahraničná politika inšpirovaná Robertom Lighthizerom, predviedol začiatkom decembra v Bruseli americký minister zahraničia Mike Pompeo pri príležitosti schôdzky ministrov krajín NATO. V predvečer tohto stretnutia usporiadal Nemecký Marshallov fond USA , ktorej účelom malo byť posilnenie transatlantickej spolupráce. Prednáška sa nazývala Obnovenie úlohy národných štátov v liberálnom svetovom poriadku. Už z prvého pohľadu je očividné, že sa účel a názov Pompeovej prednášky diametrálne líšia. Európska únia je jednotný colný priestor. To znamená, že v záležitostiach zahraničného obchodu – až na výnimky – nevyjednávajú jednotlivé členské štáty, ale orgány únie. Ako sa dá so základným určením Európskej únie zlúčiť „obnova úloh národných štátov“? Ťažko. Poslucháči preto museli byť napätí.

Pompeo svoj príhovor uviedol zdôraznením, koľko úsilia po druhej svetovej vojne Spojené štáty venovali vybudovaniu medzinárodných inštitúcií, ktoré mali pomáhať udržiavať liberálny svetový poriadok.

Muži ako George Marshall vedeli, že len silné vedenie USA, podporené priateľmi a spojencami, môže zjednotiť suverénne štáty po celom svete. Preto vybudovali nové medzinárodné inštitúcie, aby obnovili Európu a Japonsko, stabilizovali meny a podporili obchod. „Spoločne sme založili NATO ako záruku bezpečnosti pre seba a našich spojencov. Podpísali sme zmluvy, ktoré kodifikovali západné hodnoty slobody a ľudských práv,“ začal Pompeo.

Americké vedenie umožnilo najväčší rozkvet ľudstva v modernej histórii. Zvíťazili sme v studenej vojne. Vyhrali sme mier. Zjednotili Nemecko. Po skončení studenej vojny sme však umožnili, aby liberálny poriadok začal korodovať. Niekde sme urobili chyby my, inde vy a zvyšok sveta, skromne poznamenal Pompeo.

Potom prešiel k upozorneniam na problémy. Multilateralizmus sa premenil na samoúčel, tvrdil. Platí vari, že čím viac zmlúv podpíšeme,tým väčšie bezpečie dosiahneme? Kľúčová otázka dneška znie: Funguje systém pre všetkých ľudí na svete? Pompeo pokračoval výpočtom zlyhaní: Mierové misie OSN sa vlečú, mier je v nedohľadne. OSN je zaujatá proti Izraelu. O tom, že združuje štáty túžiace po mieri, sa dá pochybovať.

Ako človek z biznisu pripomenul, že Svetová banka a Medzinárodný menový fond boli založené preto, aby pomohli obnoviť vojnou zničené krajiny a podporili súkromné investície a rast. Dnes krajinám, ktoré nezvládli riadenie svojich ekonomík, radí úsporné opatrenia, ktoré bránia rastu a vytláčajú súkromný sektor.

Tu v Bruseli Európska únia a jej predchodcovia priniesli prosperitu celému kontinentu, konštatoval Pompeo. Európa je najväčší obchodný partner Spojených štátov a váš úspech nesmierne prospel našej prosperite. Ale keď nič iné, tak brexit bol politickým budíčkom. Skutočne dáva EÚ prednosť záujmom jednotlivých krajín a ich občanov pred záujmami byrokratov v Bruseli?

Absenciu vedenia zneužili nepoctiví hráči vo svoj prospech – to je otrávené ovocie nedostatku amerického vedenia, poznamenal Pompeo.

Ostro skritizoval Čínu za krádeže duševného vlastníctva, vynucovanie prenosu technológií, obmedzovanie trhu a hrubé porušovanie ľudských práv.

Ešte ostrejšie skritizoval Irán a Rusko, ktorému vyčítal intervenciu na Ukrajine, aféru Skripaľ a dlhoročné porušovanie zmluvy o obmedzení rakiet stredného doletu.

Prospech pre celý svet?

Prv ako nakreslíme cestu vpred, musíme zložiť účty za dnešné fungovanie svetového poriadku, vyzval Pompeo. Podľa neho prezident Trump ako principiálny realista chápe, že nič nemôže nahradiť národný štát v úlohe garanta demokratických slobôd a národných záujmov.

Bezpečný svet trvale vyžaduje americkú odvahu na svetovej scéne. Pokiaľ budeme ignorovať našu zodpovednosť k inštitúciám, ktoré sme vytvorili, iní ich zneužijú.

Pompeo odmietol výčitky, že Amerika koná unilaterálne. Musíme znovu potvrdiť svoju suverenitu, reformovať liberálny medzinárodný poriadok a prajeme si, aby nám k tomu naši priatelia pomohli a uplatnili pritom svoju suverenitu. Nechceme, aby medzinárodný poriadok našich občanov kontroloval. Usilujeme sa o to, aby im slúžil. Amerika hodlá viesť – teraz a navždy.

Pod vedením prezidenta Trumpa našich priateľov v medzinárodnom systéme neopúšťame, naopak, tvrdil Pompeo. Medzinárodné inštitúcie majú napomáhať spolupráci, ktorá podporí bezpečnosť a hodnoty slobodného sveta, inak musia byť upravené alebo zrušené, pokračoval Pompeo.

Pri porušení zmlúv je nutné vinníkov konfrontovať a zmluvy opraviť alebo zrušiť. Slová musia mať závažnosť. Naša vláda teda v súlade so zákonom ruší alebo mení zastarané a škodlivé zmluvy, obchodné dohody alebo iné medzinárodné záväzky, ktoré neslúžia našim suverénnym záujmom či záujmom našich spojencov, vyhlásil Pompeo.

Ako príklad uviedol Parížsku dohodu o klimatických zmenách, ktorá by podľa neho znamenala, že sa z peňazí amerických daňových poplatníkov budú platiť znečisťovatelia v Číne. Miesto toho vláda uvoľnila priestor na inovácie americkým energetickým spoločnostiam. Bude z toho mať prospech celý svet, uisťoval Pompeo.

Opakoval známe veci o postoji USA k zmluve s Iránom, zmienil nové prerokovanie zmluvy NAFTA v záujme amerických robotníkov.

Povedal, že americká vláda pracuje na zmene fungovania Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, aby zastavili požičiavanie peňazí krajinám, ktoré sa môžu obrátiť na kapitálové trhy, a chce obmedziť financovanie rozvojových bánk z verejných peňazí.

Tri hodnoty

Ostrú kritiku si vyslúžil Medzinárodný trestný tribunál v Haagu. Pompeo tribunál odsúdil za to, že sa snaží vyšetrovať Američanov v súvislosti s vojnou v Afganistane. Hrozba pre Američanov môže znamenať hrozbu i pre spojencov v NATO, dodal. Opýtal sa, či tribunál skutočne slúži pôvodne zamýšľanému účelu.

Dva roky vlády prezidenta Trumpa podľa Pompea ukazujú, že ani nedestabilizuje existujúce inštitúcie, ani neopúšťa americkú vedúcu úlohu, naopak. V najlepších tradíciách našej demokracie sa snažíme zomknúť vznešené národy sveta, aby sme vybudovali nový liberálny poriadok, ktorý zabráni vojne a prinesie väčšiu prosperitu všetkým, vyhlásil slávnostne Pompeo.

Podporujeme inštitúcie, pri ktorých veríme, že sa dajú zlepšiť, aby pracovali v súlade tak s americkými záujmami, ako aj s vašimi – v prospech spoločne uznávaným hodnotám. Uviedol tri: SWIFT, Iniciatívu pomáhajúcu brániť rozširovaniu jadrových zbraní a pre USA jednu z najdôležitejších medzinárodných inštitúcií – NATO.

Je to pre nás nenahraditeľná inštitúcia. Prezident Trump chce, aby každý platil férový podiel a prispel tým k schopnosti odstrašiť nepriateľa a brániť národy našich krajín, uviedol Pompeo. Nakoniec vyzval na odvahu pri vzájomnej spolupráci vytvoriť medzinárodné inštitúcie, ktoré budú agilné, budú rešpektovať národnú zvrchovanosť, budú plniť svoj účel a zabránia tomu, aby sa iným mocným krajinám podarilo vtisnúť svetovému poriadku neliberálnu podobu.

Nejde o chaos

Podľa môjho názoru ide o mimoriadne dôležitú reč. Konanie prezidenta Trumpa sa často označuje za chaotické. Občas sa tvrdí, že do medzinárodnej politiky zanáša praktiky z realitného biznisu. Ak však vezmeme do úvahy teoretické zázemie Roberta Lighthizera a výzvu ministra Pompea na rozbitie súčasnej štruktúry medzinárodných inštitúcií, mali by sme zvážiť iný záver. Nejde o chaos. Čas liberálnej hegemónie globalistov strieda čas nebenevolentnej hegemónie amerických jastrabov. John Bolton, poradca pre národnú bezpečnosť, jeden z kľúčových zástancov intervencie v Iraku, považuje OSN za škodcu.

Spojené štáty sa rozhodli rozbiť multilaterálny pancier a prejsť k politike, v ktorej môžu čo najviac využiť svoju hospodársku a vojenskú silu. Mattisov rešpekt voči spojencom nahradila Pompeova výzva: Ste suverénne krajiny. Odteraz na večné časy povedú suverénne Spojené štáty svet k bezpečiu a prosperite. Môžete sa suverénne rozhodnúť postaviť sa pod našu zástavu. Alternatíva? Uvidíte. Z Pompeovej reči plynie, že o postbrexitovú EÚ Spojené štáty nestoja. SWIFT je dôležitejší, dajú sa s ním lepšie presadzovať sankcie. A v NATO Británia zostane. Nie je náhoda, že hovoríme o politickej ekonómii. Politika a biznis sú siamské dvojčatá, ktoré sa od seba oddeliť nedajú.

S kyjom v ruke

Prípad firmy Huawei je názornou ukážkou. Firma dnes disponuje špičkovou technológiou za veľmi prijateľnú cenu. Nebolo to tak vždy. Pred 15 rokmi sa niekoľko amerických firiem sťažovalo, že Huawei kopíruje ich výrobky. Niektoré krajiny ju podozrievajú z takého úzkeho spojenia s čínskou vládou, že existuje nebezpečenstvo možného zneužitia informácií, ktoré môže mať ako dodávateľ technológií k dispozícii, aj keď zmieňované kopírovanie dát zo siete Huawei na čínske servery mohlo súvisieť so zbieraním reklamných dát.

Čo k tomu dodať? Keď Edward Snowden v roku 2013 zverejnil, čím sa zaoberá Národná bezpečnostná agentúra USA, ukázalo sa tiež, že „napichla“ firmu Huawei a získala zdrojový kód jej operačného systému. Na to majú štáty tajné služby…

Teraz je potrebné zvážiť niekoľko vecí. Každý štát má právo chrániť komunikačné siete, ktoré sú významné pre jeho bezpečnosť. Ale čo keď je pravým problémom firmy Huawei jej technologický a komerčný úspech?

Pokiaľ Čína používala rovnakú stratégiu ako Japonsko a kopírovala, čo videla, USA napriek všetkému s firmou spolupracovali. Bola v nízkoplatenom segmente produkčného reťazca a americké podniky na tom zarábali. Huawei však už nekopíruje. Čo sa týka bezpečnosti, zraniteľný je každý operačný systém Android, nielen ten od Huawei. Že však šéfovia americkej armády a spravodajských služieb nechcú pripustiť inštaláciu sietí Huawei, sa dá pochopiť. Nedôverujú súperiacej veľmoci. Len ťažko však potom môžu namietať niečo proti tomu, že si Čína chráni vlastnú komunikačnú infraštruktúru.

Cieľom USA je zabrániť Číne v realizácii stratégie Made in China 2025. Podľa tejto stratégie, vyhlásenej v roku 2015, by sa v roku 2025 Čína mala ocitnúť na špičke produkčných reťazcov v desiatich oblastiach – napríklad v oblasti vyspelých informačných technológií, automatizácie a robotiky, v letectve, vo vyspelej lodnej a železničnej preprave atď. Pokiaľ by sa plán podarilo splniť, znamenalo by to, že by čínske príjmy z obchodu vzrástli o miliardy dolárov, pretože by sa dostala do segmentu, kde sa zbiera globálna smotana. To už priveľmi prekáža a Spojené štáty sa tomu nechcú nečinne prizerať. Vzorom pre čínsku stratégiu bola nemecká stratégia Priemysel 4.0 z roku 2011. Každá takáto stratégia vyžaduje súčinnosť vlády a trhu.

Otázka potom znie, či sú vládne zásahy zlučiteľné s tržnou ekonomikou a neznamenajú neprípustné porušenie rovnosti súťaže. Tomu sa v budúcnosti bude Robert Lighthizer nepochybne usilovne venovať. Dúfajme, že s väčšou profesionalitou, akú v politike predvádzajú Mike Pompeo a John Bolton. Benevolentného hegemóna proglobálnych neokonzervatívcov strieda Trumpov hegemón, ktorý benevolenciu odložil v šatni. Vracajú sa časy Theodora Roosevelta „hovor ticho, ale s kyjom v ruke“.

Zásadná križovatka

Aké z toho plynú závery pre našu konkrétnu politiku? Veľmoci nie sú sentimentálne, na vďačnosť sa nehrajú. Miešať občiansku etiku do medzinárodnej politiky znamená, že sme sa z dejín nič nenaučili. Predstava, že keď budeme poslúchať na slovo každé prianie veľkého spojenca, on sa nám za to odmení tým, že nás ochráni, je zaostalosť. Zažili sme to v Mníchove, nemali by sme rovnakú chybu opakovať druhýkrát. (Spomeňme si, akej vďačnosti sa dočkali Kurdovia…)

Pre nás zmena americkej politiky však znamená zásadnú križovatku. Je ťažké si predstaviť, že by Európska únia bez protestov prijala Pompeov plán na svoje rozpustenie. A americká intervencia v MMF môže znamenať kolaps eurozóny. S transatlantickou jednotou je zatiaľ amen. Budeme si musieť vybrať jeden z dvoch Západov. Dá sa očakávať, že sa českí priaznivci prezidenta Trumpa nadšene postavia pod americké vlajky, a budú túžiť po „rozkulačení“ EÚ.

Pobrexitové prebudenie spolu s latentnou krízou eurozóny, rastom nacionalizmov a americkým tlakom môžu vyvolať podstatné zmeny v EÚ. Západní členovia bez britskej gule na nohe mienia pokračovať v prehlbovaní spolupráce a možno sa budú chcieť zbaviť kverulantov… Nezdá sa mi, že by česká i slovenská politiky a tobôž verejnosť boli pripravené na otázky, ktoré budú musieť v blízkej budúcnosti riešiť. Aký Západ si vyberieme?

Václav Žák (1945)

Šéfredaktor českého časopisu Listy.

Vyštudoval jadrovú fyziku, pracoval na vývoji operačných systémov počítačov, študoval humanitné vedy, ekonómiu a právo, organizoval bytové semináre, podpísal Chartu 77.

Po 17. novembri 1989 pôsobil v Občianskom fóre, neskôr v Občianskom hnutí, bol podpredsedom ČNR. Prednáša v Česku i v zahraničí. Do roku 2009 bol predsedom Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ