Unikátny výskum na školách: Ak chceme tolerantnejšie deti, čítať Pottera nestačí
Foto: Andrej Barát, Pravda
Prečo ste sa rozhodli, že sa budete venovať predsudkom?
Pochádzam z Prešova a mám veľa skúseností s priamym kontaktom s Rómami. Som z prostredia, v ktorom sa o tejto téme diskutuje denne. Keď som sa počas vysokoškolského štúdia presťahovala do Bratislavy, tak to išlo do úzadia. Vnímala som to už len skrz médiá. No v nich človek videl prevažne negatívny obraz. Nuž a keď som sa prihlásila na doktorandské štúdium, Barbara Lášticová, riaditeľka Ústavu výskumu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied už mala napísaný zaujímavý projekt. Venuje sa rôznym intervenciám, ktoré zmierňujú predsudky voči Rómom a iným menšinám. Povedala som si, že je načase sa k tomu vrátiť.
Pracovali ste s Rómami?
Ako dobrovoľníčka počas vysokej školy v občianskom združení Mládež ulice. Pracovali sme s rómskymi deťmi v Modrom dome, ktorý však dnes už neexistuje. Táto téma bola pre mňa stále prítomná.
VIDEO: Simona Andraščíková hovorí o výskume talianskeho vedca Lorisa Vezzaliho
Vaším cieľom je vytvoriť nejaký skutočne efektívny nástroj, ktorý by sa dal používať na školách na zmiernenie predsudkov. Ešte predtým ste však skúmali, ako to školy dnes robia. Čo ste zistili?
Čerpáme z 22 rozhovorov, ktoré sme vykonali v rámci projektu. Zväčša išlo o okresné mestá, vybrali sme desať miest s vysokým a desať s nízkym percentom rómskej menšiny. Zhovárali sme sa s učiteľmi náuky o spoločnosti a etiky. Zisťovali sme, čo používajú. Ako pracujú s touto témou na hodinách, ako sami vnímajú efektívnosť. Bolo to rôzne. Stretli sme vyučujúcich, ktorí povedali, že na to naozaj nemajú čas. Že sa to nedá. Alebo že im to škola nepovolí. Našli sa však aj takí, ktorí povedali, že je možné všetko, len si treba vyhľadávať možnosti. Boli to pedagógovia, ktorí objavujú stále nové aktivity, spolupracujú s rôznymi organizáciami. Takže vždy to závisí od osobnosti učiteľa, ako veľmi sa do tejto témy zahĺbi.
Kto im pomáha? Štát alebo neziskovky?
Vnímali to tak, že štát by mal pomôcť príprave učiteľov už na vysokých školách tak, aby dokázali pracovať s témami medziskupinových vzťahov. Existujú kurzy s podobným zameraním, no učitelia sa sťažovali na niektoré obmedzenia. Napríklad v termíne maturitných skúšok. Alebo môžu nejaký kurz navštevovať len tí učitelia, ktorí vyštudovali odbor etika alebo náuka o spoločnosti. Niektorí oceňujú, že úlohu štátu čiastočne suplujú mimovládne organizácie. No problémom je, že to nie je celoplošné. Efekt vidno len na niektorých školách.
Stretli ste sa aj s nejakými inšpiratívnymi prístupmi?
Rozhovory sme robili pred dvomi rokmi v čase volieb do parlamentu. Na jednej zo škôl zorganizovali vlastné školské kolo volieb. Žiaci sa zhovárali o politike, debatovali, mali čas si lepšie pozrieť programy strán, aby sa z nich stali informovaní voliči. Hlasovali a na konci diskutovali o výsledku. Každá z politických strán prejavuje svoj názor aj na menšiny, na Slovensku je však ich postoj často negatívny, čo vplýva aj na voličov. Pred dvomi rokmi sa riešil základný koncept morálky. Či je viac morálne pomôcť ľuďom, ktorí sú utečencami, alebo či je morálnejšie brániť integritu Slovenska ako krajiny. Stále je to politická aj etická téma.
Aké z nástrojov uplatňujú učitelia najčastejšie?
Diskusie. Zväčša len medzi žiakmi. Niekde si však pozvali aj Róma, ktorý pochádzal z daného mesta, aby porozprával o vlastnej skúsenosti. Volá sa to Živá knižnica. Učitelia využívajú aj rôzne úlohy, v ktorých deti získajú pohľad toho druhého. Napríklad Privilege walk (po slovensky sa metóda nazýva Rovnaký štart). Žiaci sa postavia na začiatočnú líniu. Každý si náhodne vyžrebuje minoritu. Niekto bude Róm, ďalší Maďar, vozíčkar, utečenec. Učiteľ povie, teraz každý urobí krok vpred, ak je pre vás jednoduché získať vzdelanie. Posúvajú sa ďalej a ďalej a postupne sa ukáže, ktoré skupiny majú menej možností a ktoré sú určitým spôsobom zvýhodnené.
Priamy kontakt s členom menšiny je najefektívnejším spôsobom. No aké sú úskalia?
Môže sa stať, že človek cíti strach. Volá sa to medziskupinová úzkosť. V USA sa tým zaoberali vedecké štúdie. Často sa stávalo, že belosi, ktorí boli v priamom kontakte s černochom, boli celý čas v strese. Báli sa, že povedia niečo rasistické. Necítili sa rasistami, ale mali obavy, že to tak vyznie. Takže priamy kontakt je síce pozitívny, ale nemusí byť uvoľnený. Druhým variantom pre vedcov, ktorí skúmajú predsudky, je preto nepriamy kontakt. Neprebieha zoči-voči, ale napríklad prostredníctvom príbehov. V knihách, vo filmoch. Alebo skrz našich kamarátov, ktorí majú ďalších kamarátov z nejakej menšiny a rozprávajú nám o nich.
Je to však efektívne?
Je to menej efektívne ako priamy kontakt, čo však neznamená, že je to neefektívne. Človek necíti úzkosť, je uvoľnený. Necíti sa testovaný alebo že by bol pod tlakom. Nepriamy kontakt sa často používa ako predstupeň k priamemu kontaktu.
Aké boli vaše konkrétne skúsenosti?
Na začiatku projektu sme skúšali rôzne modely, ktoré by sme chceli v praxi použiť. Porovnávali sme aktivity skupín, pričom jednu viedol Róm a druhú Neróm. Zúčastnila som sa diskusií a bolo očividné, že deti nevedeli, ako s Rómom komunikovať o Rómoch na Slovensku. A to až do takej miery, že dokonca nedokázali pred Rómom povedať slovo Róm. Keď to niekto povedal, všetci ho zahriakli. Ak deti nie sú zvyknuté vidieť Róma vo vzdelávacom prostredí, tak nevedia reagovať. Cítia sa zvláštne.
VIDEO: Vedci testujú metódu s knihami od Rowlingovej aj na slovenských žiakoch
Preto chcete aj vy vyskúšať v praxi sprostredkovaný kontakt, mechanizmus, ktorý sa volá ponorenie sa do príbehu. Ako to funguje?
Každý čitateľ dobrej knihy vie, čo to znamená opustiť svet okolo seba, ponoriť sa do príbehu. Človek zabúda na okolie. A ak je príbeh napísaný naozaj kvalitne, často zabúda aj na to, prečo ho číta. Užíva si čítanie, nemusí premýšľať nad tým, že číta príbeh o medziskupinových vzťahoch. Dokonca zabúda na to, že môže nesúhlasiť s príbehom. Čo je dané tým, že nejde o realitu. Ak by tento príbeh zaregistroval ako správu v novinách, nepáčilo by sa mu to. Keď to však číta ako kvalitný príbeh v knihe, vníma to inak. Vďaka takémuto sprostredkovanému kontaktu je možné pomôcť človeku dostať sa do topánok druhej skupiny.
Je efekt rovnaký aj pri filmoch?
Výskumy zistili, že je to lepšie v prípade kníh ako filmov. Dnes pri pozeraní filmov často robíme iné aktivity, pozeráme sa do mobilu a podobne. Ale na čítanie má človek vyhradený čas. Sústredí sa. A zároveň kniha vie lepším spôsobom priblížiť vnútorný stav hrdinu. Vo filme to nemusí byť úspešné.
Zostáva čítanie kníh aj napriek tlaku na vizuálnosť, videá, rýchle digitálne formy tým kľúčovým zdrojom?
Je to tak. Lenže čitateľská gramotnosť klesá. Žiaci čítajú menej, čo súvisí s možnosťami, ktoré ponúka doba. Je zaujímavé, že aj v USA klesal záujem o čítanie. Keď vyšiel Harry Potter, tak záujem prudko stúpol. Deti si prečítali všetkých sedem kníh, bola to veľká súčasť ich života. No potom záujem aj čitateľská gramotnosť opäť klesli.
Je vari málo ďalších pútavých príbehov?
Práveže je ich viac. No pozornosť sa dnes štiepi. Vzniklo však viacero diel, ktoré sa venujú medziskupinovým vzťahom. V Česku a na Slovensku vyšla napríklad kniha Bubu od Moniky Elšíkovej o malom černošskom chlapcovi, pričom sa zameriava na tému inakosti, dôležitosť vzájomnej tolerancie a separáciu od rodiny. Alebo Začarovaná trieda od Ivony Březinovej o začlenení troch rómskych žiakov do triedy. Alena Ježková napísala knihu Dračí polévka o živote dospievajúceho vietnamského chlapca medzi dvomi kultúrami. Nemám síce deti, ale už mám odložených desať kníh, ktoré im dám prečítať (smeje sa). Sledovali sme napríklad aj sériu kníh Hry o život, uvažovali sme, či by sa nedalo niečo využiť aj vo výskume, hoci sa tam zdôrazňuje skôr moc ako vzťahy medzi skupinami.
Dá sa merať niečo také ako ponorenie sa do príbehu?
Áno. Ponorenie sa má rôzne aspekty. Napríklad imaginatívnosť – či som si vedela predstaviť, ako vyzerá miestnosť, ako vyzerajú postavy. Alebo emocionálnosť – vedela som, ako sa cítili postavy, cítila som sa rovnako, rozumela som im. A napokon sa vyhodnocujú aj také veci, či sa človek rozhliadal vôkol seba, keď čítal príbeh. Alebo či premýšľal nad svojimi vecami.
Vplyv príbehov na predsudky overovali vedci v Anglicku aj vo Fínsku. Aké boli ich zistenia?
V Anglicku pracovali so školákmi na prvom stupni základnej školy, vo Fínsku s deťmi vo veku 13 až 19 rokov. Používali sa materiály, ktoré napísali priamo výskumníci. V Anglicku napríklad pripravili texty o hendikepovaných deťoch. Zistili, že ak si žiaci prečítali tieto príbehy, kde sa ľudia stretávali s rôznymi skupinami, napríklad s dieťaťom s postihnutím alebo s imigrantom, neskôr prejavovali pozitívne behaviorálne tendencie pre budúci kontakt.
Čo to znamená?
Ak by v budúcnosti stretli takého človeka, tak by boli otvorenejší v komunikácii. V podobných výskumoch sa tiež meralo aj to, aké boli celkové postoje voči danej skupine.
Bola to však spoľahlivá metóda? Tie príbehy písali vedci, nie literáti.
Aj napriek tomu bola spoľahlivá. No zistilo sa, že to funguje skôr u mladších žiakov a viac u dievčat ako u chlapcov. V prípade starších študentov to až tak nefungovalo. Prekukli zámer, že príbehy sú napísané preto, aby sa u nich zmiernili predsudky voči skupine, s ktorou sa môžu stretnúť v spoločnosti. A preto výskum sabotovali. No myslím si, že u stredoškolákov je to pochopiteľné.
Tak sa dostávame k talianskemu sociálnemu psychológovi Lorisovi Vezzalimu, ktorý v roku 2015 publikoval v Žurnále aplikovanej sociálnej psychológie slávnu štúdiu pod názvom – Skutočné kúzlo Harryho Pottera: Znižovanie predsudkov. Deťom dali znova čítať príbehy, ale tentoraz úryvky z kníh od Rowlingovej. O experimente písali svetové denníky. V čom bolo to kúzlo?
Bol z toho boom. Vezzaliho štúdia dosiahla veľký úspech. Na rozdiel od príbehov, ktoré napísali výskumníci, Harry Potter bol napísaný so zámerom krásnej voľnočasovej literatúry. Bol napísaný kvalitne, pekne. Deti ho chcú čítať, baví ich. Tieto knihy sa navyše zaoberajú rôznymi skupinami. Niektoré sú rovnaké ako v našej spoločnosti, napríklad chudobní ľudia. Ale väčšina sa úplne vymyká realite – škriatkovia, vlkolaci, obri. Medzi svetom Harryho Pottera a naším svetom je však možné nájsť paralely. Aj v knihách panuje určitá hierarchia a skupiny majú určitú stigmu.
Napríklad Hermiona?
Áno, je to čarodejníčka, ktorej rodičia sú nečarodeji. Takisto sa v knihe objavujú zmiešané manželstvá medzi čarodejmi a nečarodejmi, čo môže byť paralela s realitou. Ľudia sa často vyjadrujú negatívne o zmiešaných manželstvách a zväzkoch medzi rasami, náboženstvami a podobne. V knihách sa vyskytujú skupiny, ku ktorým niektoré postavy pociťujú hnus, podobne ako sa v realite veľa ľudí odvracia s hnusom od bezdomovcov. Vezzali v štúdii zistil, že u tých žiakov, ktorí sa identifikovali s Harrym Potterom a neidentifikovali sa s Voldemortom, sa zmiernili predsudky. Voči homosexuálom, imigrantom, utečencom a ďalším stigmatizovaným skupinám.
Lenže v Potterovi sa nikde nespomínajú imigranti, utečenci, Rómovia, černosi. Ako to môže fungovať?
Vezzali to nazýva sekundárny transfer. Keď dieťa číta tento príbeh, tak sa s hlavným hrdinom identifikuje. Pretože Harry je vykreslený veľmi sympaticky. Stretáva sa s rôznymi skupinami a je preňho typické, že sa k nim správa pekne, bez ohľadu na to, aké miesto zaujímajú v hierarchii čarodejníckeho sveta.
Žiaci, ktorí čítajú viac kníh, nielen Harryho Pottera, majú tolerantnejšie postoje voči rôznym menšinám.
Čitateľ získa akoby univerzálnu skúsenosť tolerancie. Harry je postava, ktorá sa správa tolerantne a ktorá túto toleranciu prenáša na skupiny v reálnom živote. Je to jeden celý balík. Vezzali zistil, že ak sa zmiernia predsudky voči nejakým dvom skupinám, tak sa môžu zmierniť aj voči tretej, štvrtej skupine. Pretože už si človek osvojil koncept tolerancie. Viac sa zamýšľa nad medziľudskými vzťahmi a zameriava sa na perspektívu druhej skupiny.
Je viac podobných názorov?
V americkom Portlande sa usporadúvajú vedecké konferencie k Potterovi. Vyšli dve knihy, od Karen Brownovej a Anthonyho Gierzinského. Nerozoberajú len tému predsudkov, ale aj celkové dosahy Harryho Pottera na generáciu mileniálov. Niektorí vedci mali pocit, akoby Harryho Pottera objavili znovu. Príbehy Harryho Pottera používajú ako vedeckú metódu.
S čítaním Harryho Pottera to skúšate aj na Slovensku. Robíte to rovnako ako Vezzali?
Bola som uňho na stáži a spolupracovali sme na podobných výskumoch. Pochopila som jeho metódu a spolu sme vymysleli, ako celý výskum ešte viac zdokonaliť. Týkalo sa to napríklad počtu žiakov. On pracoval s tridsiatimi, my ich máme dvesto. Máme lepší dotazník, ktorý zisťuje viac o žiakovi a o prostredí, v akom žije, študuje. On meral iba stav po výskume. My meriame úroveň postojov pred výskumom aj po ňom. A posledná a možno najdôležitejšia vec – Vezzali si s deťmi čítal v malých skupinách a potom prebiehala diskusia. A teraz nebolo zrejmé, či je ten efekt výsledkom diskusie, alebo samotného čítania. Na Slovensku preto pracujeme s tromi skupinami. Jedna je kontrolná, kde sa nedialo nič. V druhej sme iba čítali. A v tretej sme po prečítaní aj diskutovali.
Máte už aj výsledky?
Dostala som ich iba tento týždeň. Ešte je potrebné spracovať štatistiku. Najväčšie zistenie však zatiaľ bolo, že samotné čítanie Harryho Pottera v našom prípade nezmiernilo predsudky. Ale čítanie s diskusiou áno. Možno začali o tom viac premýšľať, keď sme s nimi začali diskutovať o postavách, možno si vtedy všimli paralely. A máme ešte jedno zistenie, ktoré sa opakuje aj v iných prieskumoch. Žiaci, ktorí čítajú viac kníh, nielen Harryho Pottera, majú tolerantnejšie postoje voči rôznym menšinám.
Vy sa však okrem toho snažíte búrať predsudky aj voči vám vedcom. Myslíte si, že predstava slovenskej spoločnosti je pokrivená?
Poznám to z osobnej skúsenosti. Keď poviem, že pracujem v SAV, tak sa ma ľudia pýtajú, čo tam robím, načo to robím, myslia si, že to nemá nejaký zmysel. Jedna stigma spočíva v tom, že ľudia nerozumejú tomu, čo sa vo vede deje. Druhá stigma súvisí s predstavami o typickom vedcovi v SAV. Je to starší pán v bielom laboratórnom plášti, ktorý robí chémiu alebo fyziku. Určite nie sociálne vedy. Tam akoby niet čo skúmať. A to je tretia stigma, nás sociálnych vedcov. Naša práca sa podceňuje.
Odrazilo sa to nejako aj na vlaňajších protestoch súvisiacich s transformáciou SAV?
Pamätám si jedno heslo z tejto udalosti – Zaregistrovali sme, že ste nás nezaregistrovali. Vystihlo to situáciu. Cítili sme, že nás vedcov spoločnosť nechala samých. Chceli sme, aby nás verejnosť prišla podporiť, aby nám prejavili podporu počas protestov. No nielenže sa ľudia nezúčastnili, vôbec sa nezlepšilo povedomie. Ani u mojich známych. Niektorí vôbec nevedeli, že sa niečo deje. Niekto povedal – počul som o tom, ale nezaujíma ma to. A iný – počul som o tom, ale nerozumiem tomu. Jednak problémy súvisiace s transformáciou možno neboli dostatočne zrozumiteľne vysvetlené. Ale aj samotná veda je slabo popularizovaná.
Osveta vedy podľa vás nie je dostatočná? Už dlhšie existujú projekty ako Noc výskumníkov či Roadshow Mladých vedcov.
Existuje viacero udalostí, ktoré pomáhajú popularizovať vedu, ale väčšinou sa zameriavajú na deti alebo na mládež. A to sa ukázalo aj na protestoch. Preto sme v rámci skupiny Mladí vedci SAV vymysleli projekt, ktorý by vedu ukázal aj dospelým. A osvetlil im, čo vlastne robíme, aký to má zmysel, že je to niečo praktické, použiteľné a zmysluplné. Na Sokratovom inštitúte pracujem na projekte Science Slam. Ide o projekt, ktorý v zahraničí existuje už niekoľko rokov, pomáha popularizovať vedu.
Ako to bude prebiehať?
Niekoľko mladých výskumníkov a výskumníčok bude počas jedného večera 27. februára v Novej Cvernovke v Bratislave prezentovať jednoduchou a pútavou formou svoj výskum laickému publiku. Ide o súťaž. Publikum bude hlasovať, kto sa mu páčil najviac, a víťaz sa zúčastní európskeho kola.
Nebude to nuda s powerpointovými prezentáciami na veľkej obrazovke?
Nikto nebude mať za sebou prezentáciu. Účastník si môže so sebou doniesť nejakú pomôcku, objekt, o ktorom bude rozprávať. Prezentácia navyše trvá len sedem minút. Za ten čas musí vedec vysvetliť divákovi, na čom pracuje, čomu to slúži a pomáha. V Brne funguje Science Slam už desať rokov. Zapájajú kolegov z technických aj zo sociálnych vied. Pamätám si napríklad vedca, ktorý vysvetľoval fungovanie fyzikálneho poľa na príklade zemiakového poľa. Treba byť kreatívny.
A s čím sa predstavia slovenskí vedci?
Kamila Urban z ústavu výskumu sociálnej komunikácie vystúpi s témou – Kto riadi naše učenie? Martin Plávala z matematického ústavu zodpovie otázku – Čo majú spoločné kvantové počítače a ľudské myslenie? Jana Brndiarová z elektrotechnického ústavu objasní – Na čo je najtenší materiál na svete? Filip Kvetoň z chemického ústavu si pripraví vystúpenie pod názvom – Vie cukor zachraňovať životy a odhaľovať veľké ochorenia? Jakub Drábik z historického ústavu sa zamyslí nad tým – Ako sa z veľkolepých vízií stane zločin? A Mária Kováčová z Ústavu polymérov vysvetlí – Ako môže niečo ničiť baktérie iba dotykom?
Nadchol niekto podobným spôsobom pre vedu aj vás?
Moja vedúca Barbara Lášticová, ktorá bola aj mojou vyučujúcou na vysokej škole. Nikdy predtým som nevidela niekoho, kto dokázal tak zapálene a zároveň zrozumiteľne rozprávať o vede. A to ma asi motivovalo. Keď som sa ocitla v SAV, spoznala som ďalších ľudí, ktorí sú rovnakým spôsobom zapálení pre výskum. Veria v neho, majú radi svoju prácu, ktorá prináša reálne výsledky.
Simona Andraščíková (1991)
sociálna psychologička
- Vyštudovala sociálnu a pracovnú psychológiu na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského.
- V rokoch 2016 a 2017 pôsobila na Univerzite v Modene v Taliansku (Università di Modena e Reggio Emilia).
- V súčasnosti pôsobí ako doktorandka Trnavskej univerzity na Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV, tiež študuje na Sokratovom inštitúte.
- Stala sa tímlíderkou pre popularizáciu vedy v skupine Mladí vedci SAV.
- Je zakladateľkou podujatia Science Slam SAV, ktoré bude predstavovať mladých vedcov.
- V Brne pracuje ako dobrovoľníčka pre Paspoint – Centrum podpory ľudí s autizmom a ich blízkych.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ