Posledný žijúci svedok tragickej smrti partizánskych veliteľov Dibrovu a Uhra prehovoril

Martin Krno, Pravda | 14.08.2019 06:00
Samuel Baran,
Samuel Baran. Autor: ,
Keď mladý historik zo Starej Turej Juraj Krištofík zostavoval knihu Javorinu Nemci nikdy nedostanú!, v ktorej podrobne opisuje protifašistický odboj v kopaničiarskom regióne, rozprával sa aj s Františkom Bímom. Tento bývalý partizán zomrel začiatkom roka 2017 a všetci ho vtedy pokladali za posledného príslušníka legendárneho oddielu Hurban.

Nedávno sa ukázalo, že ešte jeden svedok záhadami opradených tragických úmrtí Iľju Dibrovu a Miloša Uhra žije – na Račianskej ulici v Bratislave. Pretože Samuel Baran vstúpil do Povstania ako dvadsaťročný, aj on oslavuje teraz jubileum – deväťdesiatpäťku. „Ja už veľa vody nezamútim, len zabíjam čas,“ skromne hovorí, „ale si aj užívam, kým sa dá.“

Tento striebrovlasý starček sa poctivo zúčastňuje na mnohých podujatiach spojených s výročiami Slovenského národného povstania či pri oslavách oslobodenia hlavného mesta, ale nepatrí medzi tých veteránov, ktorí sebavedome vystupujú pred médiami.

„Samko nie je príliš zhovorčivý, no čo povie, to sedí,“ charakterizovala ho šéfka základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov z bratislavského Nového Mesta Anna Bergerová. Táto partizánka z podduklianskeho kraja ho na nedávnej výročnej schôdzi vyzvala, aby prítomným čo-to priblížil zo svojej spolupráce na kopaniciach so slávnym partizánskym veliteľom Milošom Uhrom. A tak sme sa dozvedeli, že ešte jeden príslušník oddielu Hurban žije a veľa si toho pamätá.

Prečo sa stratil historikom?

„Prepáčte ten neporiadok,“ ukazuje rukou na stôl s kôpkami výstrižkov z novín a časopisov, uloženými knihami a poznámkovými zošitmi, keď ho navštívime v jeho útulnom byte na treťom poschodí. Ale kdeže, chválime jeho vkusne zariadenú izbu s množstvom kvetov pred oknom. O to viac nás prekvapí, keď prezradí, že tá pekná žena na fotografii je jeho manželka, ktorá ho navždy opustila pred dvadsiatimi rokmi. Odvtedy tu býva sám. Vnučkám zavolá, iba keď potrebuje čosi naozaj súrne.

„Kým sa viem sám o seba postarať, tak je dobre. Veľa čítam, no musím sa pustiť do triedenia a polovicu z týchto materiálov vyhodiť,“ prízvukuje. „Každý deň sa aspoň chvíľu vonku poprechádzam. Pred domom mi stojí električka a tak sa vyveziem do Rače, aby som sa mohol pozerať na milované lesy Malých Karpát.“

„Ako ste sa mohli stratiť historikom?“ pýtame sa. Vysvetľuje. Krátko po skončení vojny musel paradoxne nastúpiť na dvojročnú prezenčnú službu k autodopravcom v Zlatovciach. Kým si ako bývalý partizán vybavil osvedčenie 255, už si takmer celú vojenčinu odkrútil. No nesťažoval sa, na útvare mal na starosti správu budov. Vďaka svojim šikovným rukám dokázal všetko opraviť a tak ho aj šarže zdravili.

Vrátil sa k svojmu remeslu – klampiarstvu v myjavskej armatúrke. Odborári naliehali, aby si večerne urobil maturitu, vraj na to má. Vzápätí išiel študovať právo do Bratislavy. Bol nadaný, urobil si nadstavbu z medzinárodných vzťahov a roky pôsobil v diplomacii.

„Ale s kopaničiarmi som nestratil kontakt, veď som tam zdedil po rodičoch chalupu. Každé leto sme sa s priateľmi autom vybrali na vrch Roh, kde sú pochovaní spolubojovníci.“ Zamyslí sa a povzdychne: „Lenže zo všetkých som ostal už len ja, na chalupe teraz gazdujú vnučky a prvé pravnúča.“ Funkcionári SZPB spod Javoriny o ňom nevedeli. Iba dodatočne zistili, že generál Bedřich Placák, ktorý bol najprv šéflekár a neskôr náčelník Druhej čs. brigády J. V. Stalina, v knihe Partizáni bez legiend spomína akéhosi Samuela Basana. Zrejme došlo k preklepu…

Samuel Baran patril medzi prvých chlapov, ktorí sa po vypuknutí SNP pridali k Uhrovej jednotke. Ako odvedený sa mal spolu s ostatnými rovesníkmi z kopaníc Hrnčiarové, Hrabové a Klačkov hlásiť prvého septembra v trenčianskych kasárňach. Spolu však rozmýšľali, čo robiť? Pri týchto dišputách sa objavili kamaráti, ktorí ešte na jar narukovali, no ušli z okolitých vojenských posádok, čo sa nepridali k Povstaniu. Väčšina sa rozhodla pre boj v horách.

Správny muž na správnom mieste

Prvý partizánsky tábor sa vytvoril na Záhradskej. Skupina sa postupne rozrástla na 150 chlapov. Viedol ich sotva 30-ročný rodák zo susednej Lubiny Miloš Uher. V medzivojnovom období sa živil ako kováč a príležitostný robotník. Koncom roku 1939 sa pokúsil utiecť do Juhoslávie, aby sa mohol pridať k jednotkám novo sa tvoriacej Československej armády. Ale v Maďarsku ho zatkli a tri mesiace väznili.

Po návrate domov nadviazal kontakty so sovietskymi utečencami zo zajateckých táborov. S Valentinom Medvedevom Furmanovom založil partizánsky oddiel, presvedčil dôstojníkov zo ženijného práporu v Novom Meste nad Váhom, aby ich vystrojili zbraňami. K tomu došlo zhodou okolností 29. augusta 1944 v Lubine.

„Uhra som si veľmi vážil ako veliteľa aj ako priateľa,“ hovorí pán Samuel. „Obdivoval som jeho húževnatosť. Možno bol trocha prchkej nátury, no mal všetky predpoklady na to, aby bol dobrý veliteľ. Keď bolo treba postaviť niekoho do pozoru, tak to urobil. Aj Rusov, ak prišli za ním so zlými nápadmi. Bol spravodlivý, ľudský a ohromný organizátor.“

Koncom septembra 1944 registroval oddiel vyše dvesto príslušníkov, čo sťažovalo jeho riadenie i zásobovanie. Preto sa rozdelili do troch skupín. Jedna mala tábor na holiach blízko Matejovca, druhá povyše Nového Mesta a tretia pri Poriadí. V nej pôsobil aj Samuel. Veliteľom jeho čaty sa stal Lukáš Ivanič.

Odtiaľ odchádzali úderné skupiny na záškodnícke akcie so zámerom zneistiť život nemeckým jednotkám, ktoré prechádzali cez hranice na Slovensko. Partizáni vyhodili do vzduchu železničný viadukt pri Starej Turej, nadjazd a cestný most pri Poradí. Pri oboch akciách pomáhal aj Samuel, pravda, iba ich zaisťoval. Na „odbornú prácu“ vyčlenili tých, čo rozumeli výbušninám.

Nič nebolo isté, ani jedlo, ani spánok

„Zaradili ma do skupiny,“ vysvetľuje, „kde sme popri strážnej službe absolvovali základný výcvik. Keď sa nebojovalo, organizovali sa besedy. Rusi nám radili, ako sa pripraviť na bezprostredný boj s nepriateľom najmä z psychického hľadiska, ako konať v nepredvídateľných situáciách.“

Denne dostávali trikrát stravu. Raňajky s kávou, obed a večeru. Uher s vedením firmy Tauš, z ktorej neskôr vznikla Armatúrka Myjava, dohodol vybavenie kompletného zariadenia pre hospodársko-technickú jednotku vrátane poľnej kuchyne. Keď však bol vyhlásený poplach, tak kuchári zbalili náradie s potravinami a utekali na určené miesto. Neraz sa stalo, že chlapi nedostali jedlo po celý deň.

Domov sa dostal iba raz, v noci. Vyobjímal si rodičov a súrodencov. Samozrejme, matka sa oňho veľmi bála. A na otázku, či sa o svoj život bál aj on, odpovedal:

„Boli sme mladí a na všetko odhodlaní. V momente, keď ide o život, človek pozbiera všetky sily. V úzkych dokáže až nepredstaviteľné veci. Ale aj domáce obyvateľstvo bdelo nad nami. Boli nám oddaní napriek tomu, že ich Nemci za to kruto trestali. Viaceré obce podpálili. Viacerí prišli o majetok, iste, nadšení z toho neboli. Ale vedeli, že je vojna, a tiež to, proti komu bojujeme.“

S mnohými kopaničiarmi sa osobne poznal. Chodili do tej istej školy, viacerí s ním pracovali vo fabrike na Myjave. Ako vyučený klampiar v okolitých dedinkách opravoval strechy a ríny, takže si navzájom dôverovali. Vedel vytypovať tých, čo ochotne pomôžu, napríklad keby bol ktosi z partizánov zranený.

Veliteľa brigády zavraždil zradca

Podplukovníka Iľju Daniloviča Dibrovu, pôvodom baníka z Krivého Rogu, ktorý sa osvedčil ako partizánsky veliteľ už počas občianskej vojny v Rusku po Októbrovej revolúcii, ako aj v rokoch 1943 až 1944 na Ukrajine, vysadili s 21-člennou skupinou 16. septembra na Turci pri Žabokrekoch. Ich úlohou bolo prejsť Malú Fatru, na člnoch preplávať Váh (pri Zabudišovej) a pomôcť s rozmachom partizánskeho hnutia na slovensko-moravskom pomedzí. Pod Javorinou nadviazal kontakt s Uhrom. Na porade 6. októbra sa dohodli na založení spoločnej brigády, ktorá mala približne 500 mužov.

„Nemci nasadili proti nám ťažké zbrane. Ja som vyfasoval iba obyčajnú pušku na zajace, zo štyridsať nábojov a pár granátov. V našom oddiele boli tri guľomety, velitelia mali automaty. Na mínomety sme nemohli ani pomyslieť. Dostali sme iba to, čo sme pri rýchlych presunoch dokázali uniesť. V noci z 11. na 12. októbra sme prepadli nemeckú posádku na Starej Turej. Najviac nepriateľov sa zabarikádovalo v meštianskej škole. To bola posledná kvapka horkosti, ktorú museli nacisti prehltnúť, a začali nás prenasledovať. Po skupinkách sme ustupovali Bošáckym chotárom na Javorinu s rozzúreným nepriateľom v pätách. To bol najhorší deň môjho života.“

Keď sa partizáni blížili k hranici, nadránom boj ustal. Samuel bol zo dvadsať – tridsať metrov od veliteľského hlúčika brigády. Zrazu odtiaľ počul akýsi ruch. Utekal tam a uvidel zastreleného Dibrovu. Najprv si mysleli, že guľka priletela kdesi od protektorátnej hranice, no veliteľa brigády niekto zákerne zavraždil – odzadu.

Až neskôr sa dozvedeli, že to spáchal akýsi Ukrajinec, ktorého zrejme v zajateckom tábore gestapo získalo pre kolaboráciu. V piatom zväzku Dejín SNP 1944 vydanom roku 1984 sa o Dibrovej smrti píše, že zahynul pri prestrelke s nemeckou prepadovou skupinou. Vtedajší ideológovia nemohli pripustiť, že sa medzi sovietskymi partizánmi našli zradcovia!

„Vtedy som pochopil, čo všetko nám hrozí, že sa nepriateľ môže nachádzať všade. Od tých čias som bol obozretnejší,“ pokračuje bývalý partizán. „Toho Ukrajinca postavili pred súd, ale už sa nepamätám, ako dopadol. Dibrovu teda odpravil jeho rodák. Naši by sa na to nedali. Nik z nás sa neprišiel medzi partizánov schovávať. My sme išli do hôr bojovať!“

Iste, s nacistami spolupracovali aj Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy z Nového Mesta nad Váhom, Vrbového a Piešťan. Partizáni im to vrátili v boji 2. decembra pri Moravskom Lieskovom, kde zlikvidovali dvanásť gardistov a devätnástich zajali. Miestneho veliteľa POHG Jozefa Gašparíka po vojne súdili a obesili. A čo ostatní?

„Mnohí sa zdekovali,“ uškŕňa sa pán Baran. „Na Myjave síce bola Hlinkova garda, no skôr v úvodzovkách, lebo sa to akože vyžadovalo. Hneď po vyhlásení Povstania sa rozpadla a viacerí jej členovia sa zapojili do partizánskych bojov. Roku 1943 sa jej veliteľom stal učiteľ Štefan Čuvala, no o rok nato pôsobil v ilegálnom Revolučnom okresnom národnom výbore a vytvoril partizánsku skupinu Za ideál.“

Medzi obyvateľmi myjavských kopaníc a južnej Moravy boli a sú rodinné zväzky. Aj dve Samuelove švagriné sa tam vydali. Po vzniku „slovákštátu“ mnohí Česi boli nútení napochytre sa vysťahovať, ale Myjavčania s tým nesúhlasili. Vládli tam protiľudácke nálady už pred Povstaním, preto tam partizáni našli spoľahlivé zázemie.

„Ľudia z kopaníc boli našimi záchrancami. Neviem o tom, že by niekoho udali. Dostávali sme od nich dôležité informácie o pohyboch nepriateľa, zásobovali nás potravinami, šatstvom. Každý partizán mal pol stanu, teda spávali sme po dvoch, niekedy nám posteľ ponúkla matka príroda. V zime to už bolo horšie, na nocľah sme využívali osamelé hospodárske budovy. Niekedy nás prichýlili aj kopaničiari, ale to sme nechceli príliš využívať. Jednak v tých domčekoch boli zväčša početné rodiny a kde uložíš cudzieho chlapa? A jednak sme nechceli riskovať, aby sa im za to nacisti nepomstili.“

Ako to bolo s posledným Uhrovým bojom?

Celú zimu príslušníci oddielu Hurban odrážali útoky protipartizánskej jednotky SS – Kampfgruppe Edelweiss, kde okrem nemeckého oddielu bol aj kozácky, kaukazský a najpočetnejší slovenský, vedený katom z Kľaku a Ostrého Grúňa Ladislavom Nižňanským, ktorý sa v Mníchove dožil na slobode 94 rokov. Bez toho, aby povedal aspoň pardon. Opäť sa rozdelili do troch skupín s lokalizáciou na kopaniciach U Haruštiakov, U Kopcov a v Dúbrave. Napokon sa rozhodli pre protiúder. A tak 27. februára 1945 prekvapili nepriateľské jednotky v Cetune.

„V osade sa rozpútal krvavý boj,“ spomína si Baran. „Uher bol vo svojom živle. Videl som, ako prebiehal od jednej budovy k druhej, aby sa dostal bližšie k nemeckému veliteľstvu. On keď sa rozohnil, tak sa nevedel zastaviť. V tej osudnej chvíli asi riskoval viac, ako mal. Ale hrdinsky padol a nezdá sa mi, že by ho mal na svedomí ktosi z partizánov, ako sa to potom tvrdilo, a vlastne aj dosiaľ.“

Hoci „hurbanovci“ spôsobili nepriateľovi značné straty, aj na ich strane bolo 23 zranených a 17 padlých, okrem Uhra aj jeho zástupca Anton Jakubík. Pre príslušníkov tohto oddielu nastali krušné chvíle. Samuel Baran ďalej rozpráva:

„V Cetune to bol môj posledný boj so zbraňou v rukách. Oznámili nám, že ten, kto môže, nech si nájde vlastný spôsob pôsobenia v odboji, lebo už sa nedalo organizačne zabezpečovať takú početnú skupinu. Dochádzalo aj strelivo, našich zásobovateľov proviantom Nemci pochytali.

Podobne ako mnohí iní som pušku odovzdal a dostal som nové úlohy. Býval som na kopanici Babulicov Vrch pri ceste z Piešťan na Myjavu. Dobre som poznal každú jej zákrutu a tak som sledoval, koľko a akých jednotiek tadiaľ prechádza od Krajného a Hrachovišťa cez Višňové až po Nové Mesto.“

Vytvorili sieť spojok, aby mohli partizánom a potom sovietskym prieskumníkom doručovať dôležité informácie. Keď začiatkom apríla dorazili prvé regulárne jednotky Červenej armády, Samuelovi padol kameň zo srdca. Uvedomil si, že tú hroznú vojnu prežil!

Mimochodom, po úteku z koncentračného tábora bojovali v partizánskom oddiele Hurban aj Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba, ktorí podali svetu podrobnú správu o nacistických zločinoch v Auschwitzi.

Dubček by pomohol Slovensku

Diplomatická kariéra Samuela Barana sa skončila po roku 1968 pre jeho kritické vyjadrenia na veľvyslanectve ČSSR v Sofii. Vylúčili ho aj z KSČ. Našiel si miesto kontrolóra v Bratislavských elektrotechnických závodoch. Ale robil to, čo ho bavilo, najmä keď videl, že výsledky jeho činnosti prinášajú v podniku nápravu. V práci si ho vážili, hoci nad ním stále visel biľag oportunistu.

Teraz ho však najviac mrzí, že Alexander Dubček tak nečakane odišiel. Stretávali sa na rozličných podujatiach už po vojne, počas ktorej bol Dubček ako partizán dvakrát zranený. Pôsobil vtedy v Trenčíne a Bratislave, kde Baran stážoval na Ústrednom výbore KSS. Naposledy sa s ním ako najvyšším straníckym činiteľom porozprával pri jeho návšteve Bulharska roku 1968, keď Dubčekovi udelili Rád Juraja Dimitrova. A o niekoľko týždňov…

„Vždy to bol prostý, kamarátsky, ľudový človek,“ zdôrazňuje, „a takým zostal aj neskôr. Dubček chodieval tadiaľto do práce v Štátnych lesoch a ja zase do BEZ-ky, rozprávali sme sa ako rovný s rovným. Zomrel veľmi skoro, ešte by vďaka svojej autorite vo svete urobil veľa v prospech Slovenska. S jeho smrťou sa dosiaľ neviem celkom vysporiadať.“

Pán Baran naďalej sleduje politiku. Štve ho, keď vidí, ako v celej Európe vyskakujú extrémistické živly, kotlebovcov volia dokonca aj v Kľaku a Ostrom Grúni. Podľa neho to bude mať ďalekosiahlejšie následky ako migranti, ktorými nás teraz kdekto straší. Utečenci sa dajú zregulovať rozumným prístupom, no s novodobými fašistami to bude ťažšie.

„Niečo zlé sa vo svete aj u nás hromadí,“ hovorí. „V parlamente sa neriešia skutočné problémy, ktoré ľudí trápia. Najnovšie chýbajú celé rady liekov bez toho, aby sa adekvátne nahradili. Už teraz sa rozbieha predvolebná kampaň a tak sa trištvrte roka nebude nič iné robiť. Ľudia strácajú dôveru k politikom a súčasnému režimu. To je voda na mlyn extrémistom. Nespokojnosť sa presúva aj do medziľudských, susedských vzťahov. Stačí malá iskra a oheň je na streche.“

Hlásna
		služba protilietadlovej obrany pri
		B....
Veliteľ
		22. práporu Hornád kpt. Ondrej
		Búrik,...
+17Letisko Tri Duby, 
		vykladanie zbraní
		z...

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ