Berlínčan zamestnáva utečencov. Ľudia sa boja len toho, čo nepoznajú

"V dnešnej dobe máme právo na útek a mali by sme mať právo urobiť to tak, aby nám cestou neublížili. Európa je až nechutne bohatá a žije v nej len 578 miliónov ľudí. Preto počet utečencov, ktorí k jej hraniciam reálne prichádzajú, je v tomto prípade absolútne zanedbateľný. A ak niekto hovorí, že by mali prispievať do sociálneho systému, poznám riešenie. Nechajte ich pracovať! Niekto predsa musí zarábať na môj dôchodok,“ vyhlásil so smiechom dlhoročný berlínsky novinár a zakladateľ neziskovej organizácie Be an Angel Andreas Tölke, ktorý v januári 2018 otvoril v priestoroch katolíckej cirkvi svätého Bonifáca v rušnej berlínskej štvrti Kreuzberg sýrsku reštauráciu Kreuzberger Himmel.

Jeho personál hovorí lámanou nemčinou, čo vzbudzuje pozornosť a nedôveru hlavne v miestnych. Zo žiadnej uvítacej tabule totiž nie je jasné, že ide o utečencov. To bol však Andreasov zámer. Bez zbytočného pátosu ukázať ľuďom realitu.

Bojíme sa toho, čo nepoznáme

Aj napriek faktu, že Nemecko je od najväčšieho prívalu utečencov do Európy v roku 2015 jednou z cieľových krajín väčšiny žiadateľov o azyl, málokto z Nemcov sa s jedným z nich v skutočnosti stretol. Aj z tohto dôvodu sa bez akýchkoľvek skúseností v oblasti gastronómie rozhodol Andreas prevziať na seba s tým súvisiace riziko a otvoriť priestor, kde k interakcii zaručene dôjde. "Všetci máme v hlave obrázok utečenca. Myslíme si, že presne vieme, ako by mal vyzerať. No poväčšine zabúdame, že ide o skutočnú ľudskú bytosť, ktorá sa ničím neodlišuje od nás ostatných,“ vysvetľuje Tölke a dodáva, že strach a nedôvera sa stupňujú nielen v krajinách strednej a východnej Európy, ale aj v Nemecku.

Extrémistické pravicové názory však väčšinou počúva od ľudí, ktorí sa boja. "Bojíte sa v prípade, že o niekom, s kým ste prišli do kontaktu, neviete vôbec nič. Ak vám je však problematika utečencov vysvetlená na konkrétnych prípadoch a vy máte možnosť uvedomiť si, že človek, ktorý oproti vám sedí, je rovnaký ako vy, nemáte sa prečo báť,“ zdôrazňuje fakt, pre ktorý do celého projektu vôbec šiel.

Vláda nezakročila, museli Berlínčania

Kuchyni, v ktorej sýrske špeciality spoločne pripravujú Sýrčan, Afganec či Egypťan, však predchádzal prvotný šok, keď v októbri 2015 prichádzalo do Berlína 1200 utečencov denne a Andreas sa vtedy ešte z pozície novinára prizeral situácii spoza televíznej obrazovky. "Bol som sám vo svojom byte s veľkosťou 120 metrov štvorcových a v duchu som si hovoril, že mi je v podstate jedno, kto spí vo vedľajšej izbe. Preto som zavolal kamarátovi, ktorý bol priamo na imigračnom úrade a kázal som mu, aby ku mne poslal troch utečencov na noc. Nech sa vyspia, oddýchnu si,“ spomína šéf neziskovky, pričom dodáva, že jeden z mužov bol robustný Egypťan. "Povedal som si, že sa zrejme rána nedožijem, ale bude to moja karma. Ale ako vidíte, ešte stále som tu, a to sa počas prvého pol roka vystriedalo v mojom byte 400 ľudí. Ďalších 120 som hneď prvú noc dokázal dostať do domácnosti mojich priateľov a ďalších známych. Všetko to boli ľudia, ktorí napriek nemeckej náture boli ochotní okamžite pomôcť,“ spomína Tölke.

Stigma vojny ostáva

Najbližšieho pol roka sa preto už v rámci neziskovky venovali priamej pomoci tým najťažším prípadom. Spočiatku šlo o prvú pomoc, poskytnutie prístrešku, ošetrenia či šatstva, keďže utečenci často prichádzali len so zubnou kefkou a plastovým vreckom s najdôležitejšími dokumentmi vo veľmi zlom zdravotnom stave. "Na začiatku sme nemali ani poňatia o tom, čo vlastne robíme. Snažili sme sa nájsť lekára pre niekoho, kto mal v infikovanej nohe zvyšky granátu, pomôcť pani s cukrovkou, ktorá prešla celú cestu na vozíku, zabezpečiť ochranu rodinným príslušníkom chlapca, ktorého otec ostal v sýrskom väzení a bol mučený. Neboli to jednoduché prípady,“ dodáva Andreas.

Ešte stále má v pamäti to, ako nechával na noc zapnuté svetlo, pretože ani jeden z utečencov, ktorým poskytoval nocľah, nebol schopný zaspať potme. "V minúte, keď sa zobudia, potrebujú vedieť, čo ich obklopuje. To, že sa nohou dotkli slobodnej zeme a už nemusia utekať, v nich zrazu spustí všetky traumy,“ vysvetľuje šéf reštaurácie a pripomína, že cesta cez subsaharskú Afriku je tá najhoršia. Ani jedna žena sa do Európy nedostane bez toho, aby nebola minimálne raz znásilnená, mužov väčšinou po ceste prepadnú a zbijú.

Nikto neuteká z domova pre zábavu

Pomoc podobne ťažkým prípadom poskytuje obrovské množstvo neziskoviek po celom Nemecku. Andreas sa preto vo svojej reštaurácii zameral na celkom inú, no nemenej náročnú skupinu utečencov. Mladých chlapcov, ktorí sa o fungovaní západného sveta nemali v rámci svojej kultúry ako dozvedieť. A každý deň je preto podľa neho taký malý, úsmevný boj.

"Sú snaživí a schopní. Začínali sme s tímom dvanástich ľudí zo štyroch krajín, vyznávajúcich tri rôzne náboženstvá. Dnes pre nás z pôvodného tímu pracujú len dvaja, všetci ostatní sa zamestnali v nemeckých firmách,“ vysvetľuje. Vždy sa však nájde niečo, s čím sa mladí Afganci či Sýrčania nikdy predtým nestretli. Aj preto im Andreas vysvetľuje, že ak vidia niečo, čomu nerozumejú, alebo sa im to nepáči, majú byť ticho a on im to neskôr vysvetlí. Všetko je totiž podľa neho o komunikácii a pochopení na oboch stranách.

"Stále im opakujeme, že sloboda, ktorú tu dostali, je tá istá sloboda, ktorú nám nemôžu brať. Inak to fungovať nebude,“ dodáva na záver.