Historik: Do divízie SS vstúpili aj ukrajinskí dobrovoľníci

Miroslav Čaplovič, Pravda | 09.05.2021 09:00
Michal Šmigeľ Foto:
Historik doc. PhDr. Michal Šmigeľ, PhD.
Nemeckú armádu spočiatku tvorili nielen čistokrvní Nemci, čo zodpovedalo Hitlerovej predstave o takzvanej čistej rase, ale neskôr do nej pribudli aj príslušníci iných národov Európy. „Vo východoeurópskom priestore bola 14. divízia Waffen SS 'Halič' prvou vojenskou jednotkou, ktorá nevznikla z Nemcov,“ hovorí historik Michal Šmigeľ. Prihlásili sa do nej dobrovoľníci zo západnej Ukrajiny - najmä z Haliče.

Prečo sa Nemci rozhodli založiť túto divíziu?

V druhej etape vojny, keď začali prehrávať na východnom fronte, ríšsky vodca SS Heinrich Himmler sa rozhodol vytvárať divízie z nenemeckého obyvateľstva. V dôsledku frontových ľudských strát sa Tretia ríša zamerala nielen na čistokrvných Nemcov a Volksdeutsche, ale aj na miestnych obyvateľov na okupovaných územiach Európy. Nacisti potrebovali doplniť svoje vojenské rady. Vo východoeurópskom priestore sa stala takou prvou vojenskou jednotkou 14. divízia SS „Halič“.

Aký štatút mal rovnomenný región počas nemeckej okupácie?

Haličský dištrikt (súčasť Generálneho gouvernementu) mal svojho gubernátora, ktorým bol Otto Wächter. Mal blízko k ukrajinskej otázke, respektíve k ukrajinským nacionalistom. Existovali ich dve krídla – meľnikovské a banderovské. Prvé z nich prakticky do konca vojny spolupracovalo s Nemcami. Myšlienka založiť divíziu z ukrajinských dobrovoľníkov vznikla v hlavách Wächtera a tamojších nacionalistov. Himmlerovi sa to pozdávalo. Údajne priamy súhlas so vznikom dobrovoľníckej divízie SS „Halič“ vyslovil Adolf Hitler. Pôvodná idea bola vytvorenie policajného pluku. Napokon mal útvar podobu divízie.

Vstupovali do nej Ukrajinci dobrovoľne, alebo sa ocitli pod silným tlakom Nemcom, aby sa prihlásili?

Najprv pripomeniem, že nábor sprevádzala masívna propaganda zo strany nacistov i ukrajinských úradov, ktoré s nimi spolupracovali. Divízia sa síce nazývala dobrovoľnícka, ale úplne to tak nie je. Bolo totiž aj veľa ľudí, ktorí mali povinnosť prihlásiť sa do tohto formujúceho sa bojového útvaru. Museli do neho vstúpiť bývalí dôstojníci a poddôstojníci niekdajšej rakúsko-uhorskej armády. Povinnosť sa vzťahovala aj na dôstojníkov a poddôstojníkov ukrajinskej haličskej armády, ktorá v revolučných rokoch 1918 – 1919 bojovala za nezávislosť Ukrajiny. Platilo to aj o rôznych odborníkoch: hlásiť sa museli z civilných profesií napríklad lekári, veterinári a iní.

Plagát z roku 1943, ktorý verboval Ukrajincov... Foto: ARCHÍV
plagát, verbovanie, propaganda, divízia Halič Plagát z roku 1943, ktorý verboval Ukrajincov do divízie Halič.

Ako vyzerala propaganda?

Verbovalo sa v rozhlasovom vysielaní, v novinách, vylepovali sa plagáty. Objavovali sa na nich tieto heslá: Zaraďte sa do radov haličskej streleckej divízie SS na obranu svojej vlasti – v bratstve zbraní s najlepšími vojakmi sveta! Chopte sa zbraní ako pokračovanie tradície stanovenej ukrajinskou haličskou armádou! Propagujte spoločný boj s nemeckou armádou proti najväčšej hrozbe Ukrajiny – boľševizmu! Nábor prebiehal dokonca na stredných i základných školách, lebo Nemci si veľmi dobre uvedomovali, že vo vojne budú potrebovať čo naviac vojakov.

Aký to malo ohlas?

Výzvy padali na úrodnú pôdu, keďže dnešná západná Ukrajina bola pripojená k Sovietskeho zväzu po tzv. štvrtom delení Poľska. Došlo k nemu po vypuknutí druhej svetovej vojny, čiže po septembri 1939. Územie Haliče, ktoré bolo v období 1919 – 1939 súčasťou Poľska, si medzi sebou rozdelili Nemci a Sovieti. Obyvatelia preto už mali trpké skúsenosti s boľševizmom, ktorý sa spájal s nastolením sovietskej moci, deportáciami a so začiatkami kolektivizácie. Nehovoriac o tých Ukrajincoch, ktorí v tridsiatych rokoch zažili pacifikáciu a cielený hladomor na sovietskej Ukrajine. Propaganda preto dávala dôraz na to, že divízia pôjde po boku Nemcov do boja proti boľševizmu. Ukrajinský centrálny výbor si pravdepodobne stanovil podmienku, že haličská divízia môže byť nasadená len na východnom fronte, na západnom nie.

Môžete aj konkretizovať, ako propaganda pomohla vytvoriť 14. divíziu SS „Halič“?

Oficiálne vznikla 28. apríla 1943 a o dva dni sa v Ľvove uskutočnila slávnosť s ňou súvisiaca. Nábor sa v Haliči uskutočňoval v máji a v júni. Výsledok bol veľmi prekvapujúci, čo zároveň poukazuje na úroveň protisovietskych nálad v oblasti západnej Ukrajiny. Do divízie sa prihlásilo viac ako 80-tisíc dobrovoľníkov, samozrejme, že vrátane tých, ktorí to dostali ako povinnosť. Veľký záujem umožnil Nemcom zriadiť okrem divízie ešte päť policajných plukov.

Nábor prebiehal dokonca na stredných i základných školách, lebo Nemci si veľmi dobre uvedomovali, že vo vojne budú potrebovať čo najviac vojakov.

Splnili títo Ukrajinci potom to, čo od nich nacisti očakávali?

Treba najprv povedať, že trvalo dlho, než ich Nemci poslali na front. Dôstojníci a poddôstojníci išli na výcvik nielen do Nemecka, ale aj do okupovaného Francúzska, Poľska a do Protektorátu Čechy a Morava. Ostatní vojaci boli na výcviku v Sliezsku. Nemci nasadili 14. haličskú divíziu SS až rok po jej vzniku (toho času sa oficiálne nazývala 14. Waffen-Grenadier-Division der SS /Galizien Nr. 1/). Tvorilo ju viac ako 13-tisíc mužov. Začiatkom júla 1944 túto divíziu presunuli z výcvikového priestoru Neuhammer v Sliezsku do bojov na východnom fronte. Nasadili ju proti letnej ľvovsko-sandomierskej ofenzíve sovietskych vojsk 1. ukrajinského frontu. Divízia bojovala v takzvanom brodskom kotle (júl – august 1944). Červenej armáde sa podarilo obkľúčiť 8 nemeckých divízií spolu s haličskou.

Ako to dopadlo?

Museli sa prebíjať z brodského kotla, pričom mali obrovské straty. Až 7-tisíc príslušníkov haličskej divízie zahynulo alebo padlo do sovietskeho zajatia, čiže viac ako polovica jej mužov. Prebiť z obkľúčenia sa podarilo trom tisícom. Ostatní dezertovali alebo prešli k banderovcom, čo boli členovia Ukrajinskej povstaleckej armády.

Čo sa stalo s tými, ktorým sa podarilo ujsť a zostali verní Nemcom?

Schádzali sa pri Seredňom, čo je mestečko pri Užhorode na Podkarpatsku. Začiatkom septembra 1944 zostávajúcich príslušníkov haličskej divízie presunuli do Sliezska. Ich rady dopĺňali dobrovoľníkmi z Haliče z existujúcich policajných plukov. Keďže to bolo obdobie krátko po vypuknutí Povstania na Slovensku, obnovená divízia dostala v druhej polovici septembra rozkaz premiestniť sa do bojových zón na Slovensku. Rozhodol o tom Himmler. Zároveň divízii nariadili urýchlene vytvoriť bojovú skupinu Wildner (SS-Kampfgruppe Wildner).

Aké mala úlohy?

SS-Kampfgruppe Wildner (900 mužov) sa prepravila z troch železničných transportov 29. septembra 1944 v Zemianskych Kostoľanoch a následne prešla do Žarnovice, kde sa spojila s SS-Kampfgruppe Schill. Ťahali cez Štiavnické vrchy do Krupiny a stadiaľ do Zvolena. Po vojenskom potlačení Povstania sa táto skupina presunula na Horné Pohronie. Dostala rozkaz útočiť na povstalcov, ktorí prechádzali do hôr, aby viedli partizánsky spôsob boja.

Haličania v radoch SS zasahovali na Slovensku všade tam, kde bola partizánom poskytovaná podpora, alebo kde antinacisti zabili nejakého nemeckého vojaka.

Medzitým sa 8. októbra zvyšný celok 14. divízie premiestňoval do priestoru Žiliny. Počas jedného týždňa prakticky obsadili celý severozápad Slovenska. Od Púchova až po Štrbu. Čiže vrátane Kysúc, Oravy, Rajca, Dolného Turca atď. Znamená to, že pri potlačení Povstania zohrala táto divízia významnú úlohu. Jej príslušníci chránili železničné spojenie, strážili zbrojovky, zapájali sa do bojov s povstalcami.

Po obsadení tohto priestoru vytvorili ďalšiu bojovú skupinu. SS-Kampfgruppe Wittenmayer od polovice októbra útočila v smere od Liptovského Hrádku cez Kráľovu Lehotu – Malužinú – Čertovicu na Brezno. Po vojenskom potlačení SNP sa jej príslušníci vrátili do kmeňovej divízie, ktorá začala vykonávať strážnu a protipartizánsku činnosť.

V čom spočívala?

Z veľkých represívnych zásahov na Slovensku treba spomenúť hlavne dva útoky. Prvý v Smrečanoch, ku ktorému došlo 28. októbra. Túto obec obkľúčili a ostreľovali. Smrečany slúžili ako predsunuté zásobovacie stredisko partizánskeho oddielu Jaromov. Do obce potom vtrhli spolu s príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy.

Pri pokuse utiecť z horiacich Smrečian zahynuli pri paľbe štyria ľudia. V dôsledku delostreleckého mínometného ostreľovania vyhorelo v obci veľa domov. Z celkového počtu 100 zostalo nepoškodených len 20.

Oddiely haličskej divízie sa 29. októbra vydali na trestnú výpravu do obce Žiar. Všetkých dedinčanov nahnali k zvonici. Ženy pustili, viacerých mužov zbili. Potom ešte v Žiari drancovali. Haličania v radoch SS zasahovali na severozápadnom Slovensku všade tam, kde bola partizánom poskytovaná podpora, alebo kde antinacisti zabili nejakého nemeckého vojaka, či vykonávali diverzné akcie. Na druhej strane určite stojí za zmienku, ako členovia tejto divízie vychádzali s miestnymi obyvateľmi tam, kde nepoužívali brutálnu silu.

O čo išlo?

Títo ľudia boli s nimi celkom zadobre, o čom existujú svedectvá. Nemcov neznášali, s Ukrajincami si rozumeli. Niekde to zašlo až tak ďaleko, že muselo zasiahnuť velenie divízie, pretože vzťahy Haličanov s miestnymi Slovákmi považovalo za neprimerane nadštandardné.

Ivan Hoffman, foto do ankety Čítajte viac Koniec II. svetovej vojny: Historici kreatívne interpretujú udalosti

Ako dlho bola táto divízia na slovenskom území?

Do konca januára 1945, keď ju stiahli zo Slovenska. Zo severozápadu sa presúvala cez Bratislavu a Viedeň do Dolného Štajerska. V okolí slovinského Mariboru sa s ňou rátalo v rámci nasadenia proti juhoslovanským partizánom. Čiastočne sa zapojili aj do bojov proti Červenej armáde v tejto oblasti. Keď sa velenie 14. divízie dozvedelo, že začiatkom mája 1945 prenikli do Korutánska oddiely 8. britskej armády, hneď začalo rokovať o kapitulácii. Divízia opustila frontové línie a v oblasti Klagenfurtu sa 8. mája vzdala britským vojenským jednotkám. V americkom internačnom tábore v okolí Radstatu sa ocitlo približne 700 vojakov divízie, väčšina však v britských zajateckých táboroch v okolí Spittalu na rieke Dráve, tam ich bolo až okolo 12-tisíc. Potom ich presunuli do okolia Rimini v severovýchodnom Taliansku. Časť Haličanov, zhruba tisíc osôb, prejavila ochotu repatriovať do Sovietskeho zväzu. Masa zajatcov zostala v Taliansku až do roku 1947, keď ich v tichosti premiestnili na britské ostrovy. Briti tam každého z nich vyšetrovali, a pretože sa nepodarilo dokázať v užšom slova zmysle spáchanie vojnových zločinov, tak sa dostali na slobodu. Časť odišla do emigrácie do Kanady a do USA, časť zostala v Európe, respektíve v Británii.

Ako bolo možné, že niektorých odovzdali Sovietskemu zväzu a ostatným, čo bola teda väčšina, dovolili žiť na Západe?

Stalin intervenoval u Britov, aby Moskve vydali všetkých Haličanov, ale nepochodil. Londýn argumentoval, že do 1. septembra 1939, čiže do vypuknutia druhej svetovej vojny, neboli sovietskymi štátnymi príslušníkmi. Boli občanmi Poľska. Británia súhlasila po skončení vojny len s repatriáciou tých, čo s tým súhlasili. Zrejme Briti – v kontexte studenej vojny naberajúcej na obrátkach – sa rozhodli nevydať Sovietom väčšinu príslušníkov 14. divízie aj preto, že naozaj nebola nasadená do bojov proti západným Spojencom.

Vráťme sa ešte k Haličanom v súvislosti s potlačením SNP. Hovorili ste, že vlastne podľahli propagande, aby sa zapojili do boja proti boľševizmu, nebolo im preto proti srsti viesť vojnu proti všeľudovej vzbure na Slovensku?

Odpoveď sa dá nájsť v memoároch bývalých príslušníkov divízie. Z ich pohľadu, čo zdôrazňujem ako historik, to nebol boj proti Slovákom, ale boj proti „červeným“ Slovákom. Tak ako im v roku 1943 zdôrazňovali, že pôjdu po boku Nemcov bojovať proti Sovietom – proti boľševizmu, podobne to videli Haličania na Slovensku. V memoároch písali, že viedli boj proti boľševickým partizánom a ich pomáhačom. Ešte raz zdôrazním, že ide o ich pohľad a ich zdôvodnenie nasadenia proti SNP.

Nielen muži v uniformách, ale aj dievčatá v... Foto: SITA/AP
Kyjev, divízia Halič, druhá svetová vojna Nielen muži v uniformách, ale aj dievčatá v krojoch si 28. apríla v Kyjeve pripomenuli 78. výročie vytvorenia divízie Halič, ktorá bojovala pod velením nacistického Nemecka. V Izraeli tento pochod vyvolal zdesenie ministerstva zahraničných vecí. Protest vyjadrila aj nemecká veľvyslankyňa na Ukrajine.

doc. PhDr. Michal Šmigeľ, PhD.

  • Pôsobí vo funkcii docenta na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Prednáša svetové dejiny 19. – 20. storočia a dejiny Ruska/ZSSR v 20. storočí.
  • Historik rusínskeho pôvodu sa vedeckovýskumne orientuje na oblasť dejín strednej a východnej Európy vo vojnovom a povojnovom období. Je autorom viac ako 100 vedeckých a odborných publikácií vydaných na Slovensku a v krajinách strednej Európy, ako aj na Ukrajine, v Bielorusku, v Rusku, v Kanade a inde.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ