Obľúbený básnik Božidary Turzonovovej je Válek: Napísal úžasné verše
Foto: Profimedia
„Keď počas prestávok na skúškach alebo pri predstaveniach začne moja generácia spomínať na zážitky, cítiť z mladých, že nám v dobrom závidia. Čo sa nasmejeme na zábavnej minulosti!" pokračuje. Rozpráva aj o básnikovi Miroslavovi Válkovi, ktorý bol spätý s režimom spred roku 1989, čo však podľa jej slov nesmie nijako znížiť vzácnu hodnotu jeho veršov.
Herectvo je nielen divadlo, film a televízna tvorba, ale aj prednes poézie. Aký vzťah ste si k nej vypestovali a ktorí básnici sú vám blízki?
Môj vzťah k poézii ma sprevádza od školských liet. Vštepovali nám ho na hodinách slovenčiny. Na gymnáziu som mala rada literárny krúžok venovaný básnickej tvorbe. V tých časoch existovala slovesná tvorivosť mládeže, čo bola aktivita, ktorá ma veľmi tešila, okrem iného aj preto, že som sa na ňu mohla vypýtať a vyhovoriť sa namiesto hodiny matematiky. A obľúbený básnik? My gymnazisti sme mali radi Miroslava Válka.
Čítajte viac Dáma z divadla, Božidara Turzonovová
Válek bol veľmi zvláštna osobnosť. Jeden z čelných predstaviteľov režimu neslobody a zároveň výnimočný básnik, ktorého verše chytia za srdce.
Režisér a televízny scenárista Igor Lembovič ma v roku 1969 obsadil do roly interpretky v pripravovanom dokumente o Válkovi. Mimochodom, nedávno ho vysielala RTVS. Natáčalo sa to na Zochovej chate. Mojou úlohou bolo klásť básnikovi otázky. Vtedy som poznala, že Válek bol múdry a do hĺbky vnímavý človek. O to viac bolo pre mňa zarážajúce, aké politické postoje má takýto človek a dokonca vysokú funkciu vo vláde, s ktorou som absolútne nesúhlasila… Válkove básne sú mi silno pocitovo blízke. Na druhej strane ma fascinovala zvláštna, nanútená, trýznivá schizofrénia, v ktorej sme do novembra 1989 žili.
Odohrali sme predstavenie, ale odmietli sme sa klaňať a ďakovať. Išlo o to, že v divadle v hľadisku sedela takmer celá generalita okupačných vojsk.
O čom ste sa s Válkom rozprávali?
Nakrúcalo sa začiatkom roku 1970, len niekoľko týždňov po divadelnom predstavení Stodolovej drámy Marína Havranová. Dátum predstavenia pripadol na prvé výročie smrti Jana Palacha, ktorý sa v januári 1969 upálil na protest proti okupácii Československa. Odmietli sme hrať, napokon vznikol kompromis. Odohrali sme predstavenie, ale odmietli sme sa klaňať a ďakovať. Išlo o to, že v divadle v hľadisku sedela takmer celá generalita okupačných vojsk. V obecenstve sedel aj Válek, už ako čerstvo vymenovaný minister kultúry. Naším protestom sme ho istým spôsobom kompromitovali. O tejto udalosti sme sa pri nakrúcaní dokumentu zhovárali, kde som sa ho vtedy dokonca rozhorčene pýtala, ako mohol dopustiť túto aroganciu: Hrať pred okupačnou generalitou v deň ročného výročia upálenia Palacha.
Pozrite si snímky zo života herečky Božidary Turzonovovej.
Ako reagoval?
Vlastne bol pokojný a blahosklonný, keď mi povedal, že som naivná. Pamätám si, že som mu vtedy povedala niečo v tom zmysle, že to síce pripúšťam, ale nemyslím si, že som viac naivná ako on, keď sa domnieva, že ako minister kultúry zachová nádeje Pražskej jari. Ako som povedala, bolo to začiatkom roku 1970, čiže v období, keď ešte nebola rozbehnutá normalizácia. Žili sme v strašidelnom ustrnutí. Spomínam si, ako mi Válek naznačil, že hodlá byť len akýmsi údržbárom – vo funkcii ministra kultúry mienil zotrvať len niekoľko mesiacov. Napokon v nej zostal do roku 1989… Jeho poéziu a brilantné skvelé preklady napríklad francúzskych básnikov som si nikdy nedokázala dať do súvislosti s jeho politickou činnosťou. Celá normalizácia, totalita sa javila ako život v schizofrénii zvláštnej dvojtvárnosti vo väčšine rodín. Nanútenej. Veď o tom je totalita, ktorá človeka deformuje, prinúti ho predstierať, že súhlasí. A predstieranie sa stane určitým podvedomým zvykom. Ale späť k Válkovi. Jeho básne zostávajú úžasné napriek jeho spätosti s bývalým režimom.
Prejdime k vašej hereckej kariére. Pripomeňme najprv hlavnú úlohu vo filme Božská Ema, v ktorom ste stvárnili slávnu opernú speváčku Emu Destinnovú. Pripravovali ste sa na nakrúcanie aj zisťovaním informácií o jej živote?
Je samozrejmé, že pred natáčaním životopisného filmu o autentickej osobe sa s ňou treba dôkladne oboznámiť. Prečítala som si o Destinnovej všetko dostupné. Mala som ešte šťastie zoznámiť sa s pani Ottovou, nevestou známeho českého knižného nakladateľa Jana Otta, autora viaczväzkového Ottovho slovníka náučného. Táto pani korepetovala, sprevádzala Destinnovú na koncertoch. Príjemná dáma, ktorá mala už 86 rokov, a ja som chodila k nej, aby ma pripravovala na jednotlivé árie vo filme, ktoré som spievala o oktávu nižšie. Obohacovala ma aj svojimi spomienkami.
Herectvo je jedna z mála profesií, kde sa človek môže uplatňovať celý život: od mladosti až do veku, keď mnohí iní už nepracujú. Bol niektorý časový úsek taký, že ho zaraďujete na špeciálne miesto?
Každé divadelné predstavenie vnímam ako výnimočné, pretože mi dávalo príležitosť unikať z bežného života, ktorý občas býva aj neľahký. Samozrejme, že nemôžem vynechať ani filmy. Práve teraz sa blíži vianočný čas a spomínam si, ako sa film Příběh lásky a cti začína veľmi príjemnou a výpravne dokonalou scénou Vianoc. Bol to film o skutočnom vzťahu básnika Jana Nerudu a spisovateľky Karoliny Světlej. Režíroval ho Otakar Vávra. Jiří Šotola napísal scenár tak, že dej pred kamerou pôsobil kultivovane, krásne a vrúcne. Bolo v ňom čosi vznešené. Vlastne si dnes uvedomujem, že profesor Vávra natočil aspoň už o dvadsať rokov skôr film, ako sa začali v Anglicku nakrúcať podobné príbehy z viktoriánskej doby, napríklad britsko-francúzsky film Pýcha a predsudok. Také filmy sa, žiaľ, už netočia.
Každé divadelné predstavenie vnímam ako výnimočné, pretože mi dávalo príležitosť unikať z bežného života, ktorý občas býva aj neľahký.
Keď je okolo siedmej hodiny večer väčšina ľudí už doma, hercom sa v divadle ešte len začína pracovný čas. Ako sa vám podarilo skĺbiť účinkovanie na doskách s úlohami matky dvoch dcér? Váš manžel bol pritom vyťažený podobne: Jozef Adamovič, od mladosti dlhoročný člen Činohry SND rovnako ako vy.
Starostlivosť o deti a o domácnosť sa dala zvládnuť jedine za pomoci našej gazdinej, pani Jozefíny Šimkovej, ktorá u nás bývala. Zabezpečovala všetko pre dievčatá, keď sme obaja rodičia mali pracovné povinnosti. Pomohla nám aj moja priateľka, ktorá prednášala anglistiku na Univerzite Komenského. Našla nám zodpovednú študentku, ktorá trikrát týždenne chodievala učiť naše dcéry angličtinu a dohliadala na plnenie domácich školských úloh. Samozrejme, že nemôžem vynechať tiež pomoc mojej maminky, mojich obetavých rodičov, ktorí zbožňovali svoje vnúčatá.
Foto: TASR
Aké máte spomienky na dve skvelé filmové komédie Anděl s ďáblem v těle a Anděl svádí ďábla?
Obidve komédie sa nakrúcali v Prahe v bare s výnimkou niektorých lokalít v exteriéri. Nachádzal sa v hoteli, ktorý sa kedysi volal Steiner, neskôr si komunisti z neho urobili hotel ústredného výboru strany. Mobiliár zostal zachovaný z obdobia medzivojnového Československa. Na jednej strane ma po niekoľkých týždňoch natáčania síce omrzelo, že veľa času trávim pracovne v bare, ale na druhej strane som mala rada spoločnosť veľmi príjemných ľudí. A podobne ich vysokú profesionalitu.
Čítajte viac Božidara Turzonovová: Dnes hráme všetci, ale nie je to vždy kumšt
Zmienili ste sa o profesionalite.
Áno, určite sa to týkalo výpravy, zvukárov, scény boli pripravované s veľkou precíznosťou. Platilo to o maskách aj o kostýmoch. O všetkom.
Nájdu sa ľudia so vzácnym darom – ešte ani neprehovoria, a už z nich cítiť láskavosť či veselosť. Majú charizmu. O kom z hereckej brandže to môžete prezradiť?
Nebudem hovoriť mená, nerada by som náhodou nechtiac niekoho vynechala. Obľúbila som si moje kolegyne a mojich kolegov. Keď počas prestávok na skúškach alebo pri predstaveniach začne moja generácia spomínať na zážitky, cítiť z mladých, že nám v dobrom závidia. Čo sa nasmejeme na zábavnej minulosti! Zostarli sme, áno, ale moji rovesníci zostávajú pre mňa dievčatami a chlapcami.
Foto: TASR
Pred novembrom 1989 sa na univerzity dostali aj tie deti papalášov, ktoré na to nemali. Úspešné prijímačky zariadila protekcia. Dá sa povedať, naopak, že Vysoká škola múzických umení (VŠMU) bola oáza, kde sa pozeralo výlučne na talent uchádzačov o štúdium herectva?
Súhlasím. A zabezpečoval to Andrej Bagar, ktorý bol silnou autoritou. Neznášal kádrovanie napriek tomu, že bol člen komunistickej strany. Mnohých sa oprávnene zastal. Nebyť Bagara, nedostal by sa napríklad na štúdium réžie Miloš Pietor, ktorý mal veľmi zlý kádrový posudok, lebo jeho otec Ivan Pietor bol do komunistického prevratu vo februári 1948 československý minister vnútorného obchodu. Bagarovi vďačili za prijatie na herectvo Juraj Slezáček i Jozef Adamovič. Bol obdivuhodný. V Bagarovi malo celé slovenské divadelníctvo veľkú oporu a zástancu. Obrazne povedané, keď buchol do stola prvému tajomníkovi Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska Karolovi Bacílkovi, ten mu okamžite ustúpil. (Bacílek zastával túto funkciu v rokoch 1953 – 1963, čiže v období, keď Turzonovová študovala na VŠMU, pozn. red.) Bagar napríklad neváhal rýchlo nasadnúť do auta a šofér ho doviezol do Banskej Bystrice, kde sme boli vtedy my študenti VŠMU na brigáde, a so starostom razantne vyriešil ním zle pochopenú recesistickú príhodu. Bagar, pripomínam, že jeden z hlavných zakladateľov Slovenského národného divadla, bol empatický a dobrosrdečný. A neraz pomohol študentovi aj materiálne.
Božidara Turzonovová
- Narodila sa 28. mája 1942 v Sofii srbskej matke a macedónskemu otcovi, vyrastala však na Slovensku.
- Štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave úspešne ukončila v roku 1963. Po absolvovaní školy herectva sa stala členkou Činohry Slovenského národného divadle (SND), kde pôsobí doteraz.
- Stvárnila veľa postáv na doskách SND. Obecenstvu utkvela v pamäti v hrách ako Na skle maľované, Ženský zákon atď. Svoju najznámejšiu filmovú rolu má v Božskej Eme, kde hrala českú opernú speváčku Emu Destinnovú. Často vystupovala aj v televíznych inscenáciách, ktoré sa spájali s obľúbenými tzv. bratislavskými televíznymi pondelkami vysielanými počas existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov.
- Získala viacero ocenení: napríklad štátne vyznamenanie Pribinov kríž, Cenu Jozefa Kronera za celoživotnú tvorbu, Krištáľové krídlo v oblasti umenie a audiovizuálna tvorba. V roku 2017 ju uviedli do Siene slávy TV ankety Osobnosť televíznej obrazovky.
- Má dve dcéry. Jej manžel bol uznávaný herec Jozef Adamovič, s ktorým sa zosobášila v roku 1962 (zomrel 2. augusta 2013 vo veku 74 rokov).
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ