Vojenský analytik: Reči o Guantáname na Slovensku sú len apokalyptické fabulácie

Na druhej strane však priznáva, že Slovensko je malým štátom a ak by sa Američania rozhodli nerešpektovať vypovedanie zmluvy, bolo by to síce ilegálne, ale dostať ich z nášho územia by sme s najväčšou pravdepodobnosťou nedokázali. Vysvetľuje tiež, aká je šanca, že na Slovensku budú jadrové zbrane.

Dohoda o obrannej spolupráci hovorí o vzťahu dvoch suverénnych štátov. V texte sa preto často opakuje ubezpečenie o „plnom rešpektovaní suverenity“ SR. Zachováva táto dohoda rovnováhu postavenia oboch strán?

Musím upozorniť, že nie som právnik ani odborník na ústavné či medzinárodné právo. Ako však čítam návrh dohody, považujem zachovanie rovnováhy oboch strán a rešpektovanie suverenity SR z právneho hľadiska za zachované. Najmä preto, že akákoľvek prítomnosť amerických vojsk na území SR naďalej podlieha schváleniu vládou SR (resp. Národnej rady SR, podľa charakteru pohybu a činnosti). Takýchto schválení ročne prebehnú desiatky, najmä v súvislosti s tým, že na naše územie prichádzajú príslušníci cudzích ozbrojených síl, najmä z členských štátov NATO a partnerských krajín NATO na cvičenia. Predkladacia správa k návrhu dohody vyslovene uvádza, že ide o dohodu upravujúcu právny rámec americkej vojenskej prítomnosti v SR, nie neobmedzený súhlas SR s prítomnosťou amerických vojsk na našom území. Navyše návrh dohody explicitne uvádza spoločné užívanie všetkých dohodnutých priestorov (v prílohe A samostatne uvedené letiská Sliač a Malacky-Kuchyňa) s výnimkou priestorov, ktoré si zmluvné strany dohodnú ako priestory vyhradené pre užívanie príslušníkmi USA. To v praxi môžu byť konkrétne časti letísk (napr. hangáre, sklady, administratívne budovy…), ale zrejme nie letiská ako celky. Takisto na viacerých miestach ukladá dohoda povinnosť americkým orgánom vopred upovedomiť a konzultovať slovenské orgány o realizovaných činnostiach, skladovaných materiáloch, zbraniach a podobne. Nemalo by teda hroziť, že americká armáda bude na našom území bez vedomia slovenských orgánov podnikať akúkoľvek činnosť. Zároveň však zdôrazňujem, že ide o rovnosť z právneho hľadiska. Z geopolitického a zo strategického hľadiska musíme mať predsa len na pamäti, že ide o návrh dohody medzi jednou z hlavných svetových veľmocí a maličkým stredoeurópskym štátom. Táto skutočnosť môže vysvetľovať niektoré ďalšie aspekty návrhu dohody.

Napriek mnohým ubezpečeniam o plnom rešpektovaní ústavy a zákonov časť kritikov naďalej pripomína obavy zo stálej vojenskej prítomnosti amerických vojsk…

Návrh dohody, resp. jej podpis a ratifikácia neznamenajú automatický a neobmedzený pohyb a prítomnosť amerických síl na území SR. Opakujem, každá jedna prítomnosť a činnosť amerických síl v SR bude aj naďalej podliehať schváleniu vlády, resp. Národnej rady, takže obavy zo straty suverenity sú fabuláciami. Navyše obdobné zmluvy, ktoré majú USA podpísané s Nemeckom či Poľskom, sú oveľa obsiahlejšie a obsahujú aj také detaily ako regulácie stavebných činností či uznávanie sobášnych listov príslušníkov americkej armády a rodných listov ich detí. Nič také slovenská verzia zmluvy neobsahuje, takže permanentnej a početnej prítomnosti amerických síl na Slovensku by som sa fakt „neobával“. Navyše žiadna vláda nevládne večne a jedného dňa môže prísť taká, ktorá bude mať z akéhokoľvek dôvodu k USA vlažnejší vzťah a ktorá ďalšiu prítomnosť a činnosť americkej armády na území SR prehodnotí či rovno zruší odstúpením od zmluvy. Aj keď nepredpokladám, že by vo vzťahu medzi USA a SR malo dôjsť k takým zásadným rozporom, pre ktoré by musela SR siahnuť po takto exponovanom riešení.

V zmluve sa navrhuje, aby sa spory a iné otázky, ktoré podliehajú konzultáciám v zmysle tejto dohody, nepredkladali žiadnemu vnútroštátnemu ani medzinárodnému súdu. Upravuje dohoda spôsoby riešenia sporov medzi USA a SR dostatočne?

Otázku dostatočnosti musím prenechať právnym expertom, prípadne Ústavnému súdu SR, ktorý túto otázku môže potenciálne preskúmať. Môžem skonštatovať len to, že z politického hľadiska je takáto forma úpravy zmlúv s USA skôr štandardom ako výnimkou. Treba vnímať najmä formuláciu „ktoré podliehajú konzultáciám“ – zmluva si na tomto mieste vyhradzuje preferenciu riešiť prípadné spory politickou cestou, nie súdnou. Čo sa týka potenciálnych negatívnych dosahov, najlepšie, čo môžeme urobiť, je pozrieť sa na skúsenosti ostatných 23 krajín, ktoré majú s USA podpísanú obdobnú dohodu, a pátrať, či v týchto krajinách k podobnému neželanému vývoju prišlo. 23 krajín je pomerne solídna vzorka a o žiadnej z nich sa nedá povedať, že by kvôli dohode s USA prišla o suverenitu. Na druhej strane máme vlastnú skúsenosť s dobre známym ochranným plotom pred americkou ambasádou v Bratislave, do odstránenia ktorého sa Američanom skutočne akosi „nechce.“ To je príklad, keď do veci zrejme vstupuje spomenutý politický rozmer: veľmoc verzus menší štát.

Je zmluva vypovedateľná, ak sa USA rozhodnú neuznať jej vypovedanie po skončení základného 10-ročného obdobia a nikto iný o tomto spore nemá právo rozhodnúť?

Podľa môjho názoru je zmluva štandardne vypovedateľná za podmienok, ktoré súčasný návrh zmluvy obsahuje. Ak by sa po jej hypotetickom vypovedaní zo strany SR, resp. bez ďalšieho súhlasu vlády SR rozhodli USA to nerešpektovať a zotrvali by vojensky prítomné na území SR bez právneho rámca (čo si neviem predstaviť, ale dajme tomu…), ich vojenská prítomnosť by sa v tom momente stala jednoznačne ilegálnou. Otázka, či by sme v takomto hypotetickom scenári potom vedeli dostať Američanov z nášho územia, je legitímna. Ale bez toho, aby som chcel byť príliš ironický, sa zároveň pýtam, čo by Slovensku pomohlo, ak by hypotetickú ilegalitu americkej vojenskej prítomnosti na území SR potvrdil ešte aj akýkoľvek slovenský či medzinárodný súdny orgán? Získali by sme tým „zázračne“ odrazu schopnosť odsunúť Američanov z nášho územia? Asi ťažko. Pravdepodobnosť takéhoto scenára však považujem za limitne sa blížiacu nule. Opäť, pozrime sa na to cez prizmu záujmov – aký záujem by mali USA na tom, dostávať sa do takýchto nepotrebných a absolútne zbytočných politicko-právnych problémov? Aký záujem by mali na tom, kaziť si vzťah so spojencom v očiach ostatných spojencov?

Nechýba vám v zmluve zákaz rozmiestňovania či skladovania jadrových zbraní?

Čo sa týka jadrových zbraní, ich rozmiestňovanie a skladovanie v iných štátoch je citlivá a vyslovene špecifická záležitosť. Štandardom nukleárnych veľmocí je totiž neumiestňovať a neskladovať svoje nukleárne zbrane mimo vlastného územia. USA sú v tomto očividnou výnimkou, keďže ich nukleárne zbrane (zdôrazňujem, taktické, nie strategické, teda nukleárne zbrane s podstatne menšou ničivou silou) sú rozmiestnené v rámci NATO Nuclear Sharing aj v Holandsku, Belgicku, Nemecku, Taliansku a Turecku. S každou touto krajinou však majú USA uzatvorenú separátnu zmluvu, dohoda DCA, o ktorej sa bavíme aj v slovenskom kontexte, túto oblasť spravidla vôbec nerieši, pretože to zďaleka presahuje jej rámec. Takže to, že sa v texte návrhu dohody medzi SR a USA zmienka o nukleárnych zbraniach neobjavila, nie je vôbec divné, je to práve naopak, štandardné. Nikto, ani USA, s prítomnosťou jadrových zbraní na území SR skrátka nepočíta. Ono skladovanie a rozmiestnenie jadrových zbraní je totiž aj technologicky, logisticky a organizačne nesmierne sofistikovaná a náročná záležitosť, s ktorou tu na Slovensku nikto nemá žiadnu praktickú skúsenosť. To skutočne nefunguje tak, že jadrovú „bombu“ pohodíte aj s hlavicou niekde do skladu a v prípade potreby nasadíte na lietadlo alebo balistickú strelu a hotovo. Netreba tiež zabúdať na to, že USA v súčasnosti ani nemajú záujem rozmiestňovať svoje jadrové zbrane na území iných štátov. Sú spokojné so súčasným stavom, najmä po tom, čo nová nemecká vláda potvrdila, že nebude žiadať stiahnutie amerických jadrových zbraní z územia NSR. A ak by to aj žiadala, najpravdepodob­nejšou destináciou, kde by skončili, by bolo podľa môjho názoru Poľsko.

Slovensko sa v zmluve zbavuje právomoci svojho prednostného práva na výkon trestnej právomoci. Je to štandardné?

Musím povedať, že ustanovenia týkajúce sa výkonu trestnej právomoci voči príslušníkom ozbrojených síl USA, závislým osobám a ich dodávateľom, režim ich príchodu na územie SR a pohyb po ňom, ako aj absencia akýchkoľvek špecifikácií týkajúcich sa pandemických opatrení pre mňa predstavujú najproblematic­kejšie ustanovenia návrhu. Ako-tak ešte akceptujem veci okolo covidu, nakoľko predpokladáme (alebo tomu aspoň veríme), že covid tu s nami nebude vo forme celosvetovej pandémie večne. Inak ale viac-menej súhlasím s legitímnymi výhradami iných autorov, že SR je voči USA v týchto veciach obzvlášť štedrá a osobne by som sa nedivil, ak by Američanom ponúkala výhody, ktoré ani sami neočakávali a nežiadali. Na jednej strane je síce logické a legitímne, že si americká armáda vyhradila právo na prípadné disciplinárne konania voči svojim príslušníkom. Tie si vlastne vyhradzuje podobnými zmluvami na územiach iných partnerských štátov a sú štandardnou súčasťou aj Aliančných dohôd SOFA, na ktoré sa aj tento návrh zmluvy explicitne odvoláva. V tomto smere je to skutočne bežnou praxou a imunitu voči stíhaniu miestnymi orgánmi požívajú napríklad aj naši vojaci na Cypre či v Lotyšsku. Na druhej strane je však otázne, prečo by mali byť príslušníci americkej armády na našom území úplne oslobodení od daní, vyňatí z konaní o občianskoprávnu náhradu škôd či oprávnení vstupovať na územie SR bez akýchkoľvek víz, kontrol a jasných pandemických regulácií.

Uznávate teda, že Slovensko nebolo príliš sebavedomým partnerom pri rokovaniach?

Vo výsledku bude najlepšie zdržať sa akéhokoľvek alarmizmu a zároveň akéhokoľvek neprimeraného zľahčovania a jednoducho si počkať na prax, ktorá proste ukáže reálny stav veci. Žiadne rokovania o žiadnej medzinárodnej dohode proste nedokážu pokryť všetky detaily a nuansy, medzinárodné vzťahy sa často tvoria takpovediac za pochodu. Predmetný článok 12 však umožňuje v prípade konkrétnych trestných činov s „osobitným významom pre SR“ slovenským orgánom výkon trestnej právomoci, a teda volať príslušníkov americkej armády na zodpovednosť pred našimi orgánmi. Je teda len na vláde SR, či ustanovenia tohto článku využije, alebo nie. Navyše zmluvu možno dopĺňať dodatkami, takže je tu v prípade vzniku potreby priestor na neskoršiu úpravu.

Jedným z hlavných argumentov, ktoré sa používajú na odôvodnenie americkej prítomnosti, je tvrdenie o investíciách do letísk. Ak USA prestanú dohodnuté zariadenia a priestory používať, majetok, ktorý USA neodvezú, zostane majetkom SR. Zároveň ale dohoda hovorí o nutnosti konzultovať podmienky vrátenia akéhokoľvek dohodnutého zariadenia alebo priestoru vrátane náhrady za vzájomne určenú zostatkovú hodnotu zlepšení alebo výstavby, ktoré uskutočnili Spojené štáty.“ USA môžu žiadať náhradu za zostatkovú hodnotu zlepšení letísk, ak ich prestanú využívať. Je teda možné, že časť rekonštrukcie letísk zaplatí SR?

Je to hypotetická otázka, takže aj odpoveď môže byť len hypotetická. Osobne považujem formuláciu bodu č. 2 článku č. 5 za trochu nešťastnú a nie celkom domyslenú, pretože umožňuje rôznu interpretáciu – tak tú, o ktorej hovoríte, ako aj tú, že USA vrátia SR akékoľvek dohodnuté zariadenia hneď, ako ich prestanú používať, v prípade, že im tým nevzniknú žiadne náklady (napríklad nejaké správne poplatky a podobne). V opačnom prípade by mala nasledovať dohoda SR a USA o náhrade vzájomne určenej zostatkovej hodnoty. Je to teda dosť nejednoznačné, ale vychádzajúc z vyjadrení ministra obrany Jaroslava Naďa a náčelníka GŠ OS SR Daniela Zmeka sa prikláňam skôr k interpretácii, že Američania zmodernizujú letiská Sliač a Malacky-Kuchyňa na základe tejto dohody bez nároku na akékoľvek, hoci aj len čiastkové refundácie. Náhrady za vzájomne určenú zostatkovú hodnotu by sa potom týkali len iných objektov a zariadení (v súčasnosti neuvedených v prílohe A návrhu zmluvy), na ktorých užívaní ozbrojenými silami USA sa slovenské a americké orgány potenciálne dohodnú neskôr, čo zmluva umožňuje.

Otázka je, či to teda naozaj potrebujeme? Či to potrebujeme až tak veľmi aj z hľadiska obranyschopnosti, ako to prezentuje minister obrany, alebo ide skôr o nejaké diplomatické potvrdenie nášho partnerstva s USA?

Jedno s druhým sa absolútne nevylučuje. Ako správne uviedol náčelník GŠ OS SR, pri limitovaných zdrojoch (a dodajme, že pri chronickom podfinancovaní OS SR…) je každé euro investované do našej obrannej infraštruktúry vítané. Infraštruktúra Ozbrojených síl SR je v stave, v ktorom je prioritou na dofinancovanie takmer všetko. Zároveň ale platí aj to, čo predkladáte vy – samozrejme, že ide o potvrdenie nášho partnerstva s USA. Okrem čisto technických, právnych a iných praktických aspektov majú medzinárodné zmluvy práve aj tento, diplomaticko-politický, ale symbolicky nesmierne významný aspekt. To, že s USA máme najintenzívnejšiu obrannú spoluprácu spomedzi všetkých krajín sveta, je proste fakt. Rovnako ako je fakt, že každá jedna vláda SR od roku 1998, resp. prinajmenšom od vstupu SR do NATO v roku 2004, deklarovala USA ako hlavného strategického partnera v oblasti bezpečnosti. Každá vláda vrátane tých vlád, ktorých predstavitelia dnes z opozície návrh zmluvy kritizujú. V tomto smere je teda súčasný návrh zmluvy pomerne logickým zavŕšením dlhodobého partnerstva a tvorby kvalitatívne nového legislatívneho rámca pre ďalšiu spoluprácu.

Samozrejme, sme členmi NATO a nemôžeme sa hrať na nejaký neutrálny štát, ale zasa na druhej strane, aj keď sme v NATO, potrebujeme medzinárodnú zmluvu špeciálne s Američanmi? Nie je to práve oslabovanie pozície NATO?

Odpoviem najskôr na druhú časť otázky – nie je to oslabovanie NATO. Práve naopak. USA sú hybnou silou NATO, bez ktorých by organizácia stratila akýkoľvek zmysel a trúfam si povedať, že aj akcieschopnosť. Ono to síce zďaleka nefunguje tým primitívne zjednodušujúcim spôsobom, že Washington zavelí a ostatní členovia bez rozmyslu a na slovo poslúchnu. V NATO sa rozhoduje konsenzom, takže aj najmenší členovia aliancie majú reálnu možnosť určovať jej smerovanie a činnosť. Stále však platí, že hlavnou iniciačnou silou aliancie a jej politík sú USA. Z tohto pohľadu by som teda žiaden rozpor nevidel.

Čo bude teda najväčšiu výhodnou tejto posilnenej spolupráce?

Z čisto praktických dôvodov, na ktoré sa odvolávali minister obrany Jaroslav Naď a náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl Daniel Zmeko (zjednodušenie administratívy a technických postupov v oblastiach ako napr. spoločné cvičenia, zahraničné nasadenia, koordinácia ďalšieho rozvoja obrannej politiky, rozvoj OS SR samotných a podobne) ide o krok správnym smerom, pretože tieto oblasti sú v súčasnosti riešené spravidla ad hoc zmluvami a dohodami, ktoré treba neustále pre jednotlivé konkrétne prípady vyjednávať a podpisovať. Čiže ušetrilo by sa veľa zbytočnej administratívy. Zároveň je ale na mieste logicky a legitímne sa pýtať, čo také významné dokáže SR poskytnúť USA, najmä „výmenou“ za americkú 100-miliónovú investíciu do našej obrannej infraštruktúry. Trochu sa v tom celom zabúda na to, že návrh zmluvy predpokladá vznik koordinačnej skupiny medzi americkou armádou a OS SR, ktorej úlohou bude, okrem iného, vzájomná výmena strategických a spravodajských informácií. Samo osebe to znie vágne, ale ak by som mal nájsť najväčší benefit, ktorý by USA z tejto dohody získali (mimo spomenutého odstránenia technicko-administratívnych komplikácii), tak by to mohla byť práve táto užšia spravodajská spolupráca. Východné krídlo NATO je od roku 2014 mimoriadne citlivou oblasťou nestability a permanentných hrozieb a viem si predstaviť, že vo Washingtone uvažujú spôsobom „čím viac očí a uší v regióne máme, tým lepšie“. No a keďže naši civilní aj vojenskí odborníci tomuto regiónu dobre rozumejú (ešte aby nie, keď je to náš prirodzený región, naše susedstvo…), výhody plynúce pre USA z posilnenej spravodajskej spolupráce nemusia byť vôbec zanedbateľné. Navyše posilnenie našej „individuálnej“ obranyschopnosti automaticky znamená posilnenie aliančnej obranyschopnosti v konkrétnom mieste, čo je pre USA taktiež vítanou praktickou výhodou.

Spomenuli ste citlivosť nášho regiónu. Je Rusko takou hrozbou, že by ospravedlňovalo túto americkú prítomnosť?

Netreba zabúdať ani na to, že tento typ dohôd sa uzatvára okrem iného v prípadoch, keď menší štát pociťuje ohrozenie zo strany väčšieho a hľadá pomoc u porovnateľne silného aktéra – tým skôr, ak je to jeho aliančný spojenec. Učebnicovým príkladom sú Poľsko a štáty Pobaltia, ktoré majú dlhodobé obavy z Ruska, považujú jeho politiku za hlavnú bezpečnostnú hrozbu a snažia sa takýmto spôsobom proti nej chrániť. Samozrejme, môžeme sa donekonečna sporiť o tom, či SR vníma Rusko za takú závažnú a explicitnú hrozbu, za akú ho považujú Poliaci či Estónci, resp. či SR a jej územiu hrozí od Ruska taký typ hrozby, ktorý by ospravedlňoval hypotetickú prítomnosť amerických vojsk na území SR. Buďme však realisti – na konci dňa je totiž úplne jedno, či Rusko reálne pre tieto štáty (vrátane SR) hrozbou je, alebo nie. Podstatné je, že tieto štáty Rusko ako hrozbu vnímajú, teda subjektivita vnímania prevažuje nad objektivitou skutočnosti. Ale to nie je kritika nikoho a ničoho, tak to v medzinárodnej a bezpečnostnej politike skrátka fungovalo vždy a zrejme navždy aj fungovať bude. Platí však aj to, že žijeme v určitom bezpečnostnom prostredí, ktoré je charakterizované určitými trendmi, a v tomto kontexte doň vstupujú aj USA ako jedna z hlavných svetových mocností. Je logické, že ak sa v tomto priestore Washington angažuje z juhu na sever od Bulharska až po Estónsko, bude mať záujem na čo najužšej spolupráci so všetkými zainteresovanými krajinami, SR nevynímajúc. A tu sa opäť odvolávam na ministrov Naďa a Korčoka, ktorí fakticky správne upozornili na to, že sme poslednou krajinou Východného krídla NATO, ktorá s USA obdobnú dohodu ešte uzatvorenú nemá.