Foto: archív IT
Benjamin podrobuje dôslednej analýze fotografiu a film ako dobovo relatívne mladé médiá umenia. Ukazuje, že nastoľujú nový typ prijímania umeleckého diela, čo napokon fatálne zasahuje i ostatné umenia. Neopakovateľná existencia diela je vystriedaná masovým výskytom, kultická a rituálna funkcia, ktoré boli jeho súčasťou od počiatku ľudstva, ustupujú, a čoraz dôležitejším sa stáva vystavovanie umeleckého diela na obdiv. Kontempláciu, ktorá dovtedy charakterizovala vnímanie, nahradzuje v modernom umení nový typ vnímavosti – vnímanie v rozptýlenom stave, sústredenosť strieda zasa šokujúci zážitok. Umenie síce preniká k masám, no mení svoj charakter. Daňou za demokratizáciu, fakticky zmasovenie umenia, sa stáva premena umeleckého diela na tovar.
Benjaminove myšlienky pôsobia v súčasnosti ako v mnohom prorocké a mimoriadne presné postihnutie zárodkov súčasnej situácie umenia, ktorá sa vyvíjala v priebehu 20. storočia a dnes pôsobí prirodzene. Jeho slová sa mi zhodnocujú najmä v súvislosti s tým, ako sa mi pred očami mení vzťah ľudí ku knihám. Nepochybujem, že je to tendencia globálnejšia, ale, ako to už býva, tu na Slovensku má omnoho prízemnejšie vyjadrenie.
Nielen pre mňa, ale aj pre mnohých ľudí z môjho okolia mali knihy asi odjakživa istý magický rozmer. Boli prienikom do iných svetov a často poskytovali autentickejšie zážitky ako samotná realita. Prípravu knihy som vždy vnímala ako istý druh alchýmického procesu a nie len ako obyčajnú výrobu. Preto patrím k tým, ktorí si myslia, že páliť knihy je istý druh rúhačstva a preto ťažko akceptujem kuvikanie o tom, ako ich nahradia elektronické čítačky. Preto som nervózna vo „výpredajniach“, kde sú knihy naukladané ako debny so zeleninou a preto som skeptická ku kaviarňam, ktoré si do vývesky dajú „literárna“, no knihy sú tam len trendy interiérovým doplnkom. A takisto preto som zúrivá, keď sa tu množia megakníhkupectvá s personálom, ktorý svojmu sortimentu ani prinajmenšom nerozumie.
Zdá sa však že verejnú mienku ovládla doktrína, ktorou sa tu oháňa už od 90. rokov, že kniha je len tovar, že musí na seba zarobiť a ak sa nepredáva, nemá nárok existovať. Smutné je, že takýto postoj si osvojili aj tí, ktorí knihy vydávajú, hoci chápem, že z niečoho žiť musia. Aj z ich strany rastie tlak, aby sa redakčná príprava čoraz viac skracovala, aby obálka nepôsobila ani náhodou rafinovane, ale aby útočila na prvú signálnu sústavu. Pre túto situáciu sa mi problémy slovenských vydavateľov so skrachovanou veľkou distribučnou sieťou, ktorej praktiky sa hodia skôr do gangsterky, zdajú príznačné. Vypovedajú o stave, keď už nie je rozdiel medzi tým, keď obchodujete s knihami, alebo s plesnivými mandarínkami. A pripomínať nejaké vedomie unikátnosti, ktorá by sa s knihami mala spájať, je tu len naivita nostalgickej bibliofilky.