O slovách: Dvetisícročná Slovenská pošta

Nie, to nie je preklep. Takto to povedal generálny riaditeľ Slovenskej pošty pán Tomáš Drucker v novembri na slávnosti v SND: „Slovenská pošta si pripomína svoje dvadsaťročné i dvetisícročné jubileum zároveň. Pretože už od augustovských čias viedla poštová cesta zo starého Ríma až k nám.“ Tak preto sa hovorí, že „všetky cesty vedú do Ríma“!

20.12.2013 07:00
debata (1)

Tu môže slovenská literatúra len zazávidieť. Hoci aj ona si tohto roku pripomenula pekné 1 150. výročie príchodu vierozvestov, čiže aj 1 150. výročie vzniku prvej slovanskej, čiže aj slovenskej básne Proglas, predsa len jej na to, aby sa vyrovnala Slovenskej pošte, ešte nejakých 850 rokov chýba. (Iba že by sme čas slovenskej literatúry začali merať od Marka Aurelia, ktorý svoje slávne Príhovory k sebe napísal pri Hrone.)

Ale žarty nabok a klobúk dole.

Ako najlepšie môžem Slovenskej pošte zablahoželať k tomu impozantnému výročiu? Tak, že si vypožičiam pár odsekov z knihy Oľgy Feldekovej Kým som šťastný. Hlavným hrdinom tej knihy je totiž – slovenský poštár:

… Pišta si rozšnuroval svoje veľké bagandže, vyložil si na ne nohy a pohyboval prstami. „Prečo nenosíš ponožky?“ „A načo?“ usmial sa. „Neviem,“ mykla Evička plecami, „ale ponožky sa do topánok nosia.“ „Keby som napríklad teraz mal ponožky, musel by som si ich dať dolu, aby som si mohol prevetrať nohy. A takto si len pekne vyzujem topánky a už som bosý.“ Pišta si po chvíli prevetrané nohy zase obul. „Pôjdem roznosiť poštu,“ povedal bez chuti. „Dnes si ešte neporoznášal?“ začudovala sa Evička, lebo inokedy o takomto čase mal už Pišta roznášanie za sebou.

„Dnes ešte nie,“ povedal Pišta. „A veď pošta nemá nohy, neujde.“ Zašnuroval si topánky, ťažko pritom vzdychal, prevesil si cez plece veľkú poštársku kapsu, ktorá už od rána ležala na lavičke, a odšúchal sa preč.

Možno bola na vine reuma, a možno to, že nenosil ponožky, ale chodilo sa mu veľmi ťažko. Málokedy vládal roznosiť všetku poštu. Niekoľko kusov čerstvých novín vždy dával Evičkinej mame so slovami: „Toto dnes zvýšilo. Budeš mať, sestra, na podkurku alebo na obloky.“ Listy, čo neroznosil, dával svojej žene. Večierkami si ich čítali a Evička sa usilovala byť pri tom, lebo čítanie listov bolo zaujímavé.

„Barančíkovú nechal muž,“ zvestoval trebárs Pišta Helene po prečítaní jedného z listov. „Píše to materi. Materi také listy písať… Dosť má, chudera, starostí s mužom korheľom naničhodným. Dobre, že som jej ho nedal. Oni by sa udobrili a ja by som bol ten zlý…“

Aj keď hrdina knihy Kým som šťastný nie je možno tým najlepším príkladom perfektného dvetisícročného slovenského poštára, predsa aj v jeho filozofii zaznieva poslanie, čo sa dá zhrnúť do dvoch slov a čo opakovane zaznelo na konci toho pekného večera: Dobré správy, dobré správy, dobré správy…!

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Slovenská pošta #spisovateľ #Ľubomír Feldek