Všíma si práve krátke útvary ako nekrológy či oslavné životopisné črty, napríklad pri výročiach. Stojí za to ich sledovať. Na malom priestore koncentrujú obrazy, ktoré majú životný príbeh vybraného prominenta nasvietiť tak, aby vymizli tiene a výrazne zažiarili také prvky, ktoré sa v konkrétnej dobe považujú za hodné úcty a nasledovania. Hoci tento žáner môže pôsobiť do istej miery monotónne, pri bližšom pohľade odhaľuje niektoré výrazné, ale otvorene nepriznané zmeny rétoriky, možno v ňom vysledovať historické stálice i módne trendy, domáce korene i cezhraničné vplyvy.
Napríklad, kým prvé generácie ruských revolucionárov pre vyššie ciele opúšťali domov, celé roky prespávajúc úchytkom na najbližšej prični, správny stalinský káder musel byť vzorný aj v rodine, preto sa po práci vracal do izby s obrusom, kvetináčom a lampou s oranžovým tienidlom. Istý čas boli módnym prvkom biografií „kone“, a tak jeden spomínal na časy v jazdectve, iný sa nadchýnal cvalom a ďalšiemu sa vraj o nich často snívalo. Potom prišli do módy „briezky“ a do textov sa začlenili poetické odseky o vychádzkach po kraji.
Čitateľ nekrológov prvých boľševikov mal pred sebou portréty ľudí zádumčivých, predvídavých a chladnokrvných, ale aj starostlivých a jemných, s výrazom blízkym ikonám, samá askéza a žiara v očiach. No už o pár rokov sa na pohreboch velikánov režimu rečnilo o tom, ako bol zosnulý za svojho života „zdrojom nevyčerpateľnej energie“, každého poznal a všetko vedel, stelesnená sila, vôľa, odvaha. Nesmela chýbať ostražitosť, hrdinské výkony, výdrž a tvrdosť kremeňa. U tých, ktorí sa nevyznamenali v boji, sa vykresľovali náhradné konflikty, a to so zradcami a vnútorným nepriateľom, ale tiež v zápase s prírodou, keď v spomienkach na vyhnanstvo „pokorili“ Sibír. Víťazilo sa aj nad fyzickými hranicami – podľa vzoru Pavku Korčagina silu ducha nespútala ani paralýza, a Meresjev zvládol valčík.
Zvláštna symbolika zdôrazňovala usilovnosť a až nadľudské premáhanie únavy. V oficiálnych životopisných črtách lampička v Stalinovej kremeľskej pracovni blikala až do noci, štúdiachtivý, ale chudobný súdruh Gottwald v mladosti chodil po práci čítať stranícke brožúrky pod pouličnú lampu a veľký vodca Mao Ce-tung si s rovnakým zámerom na nasmolený papek nalepil stovky mušiek svetlušiek.
Mimoriadne sa oceňovalo vymanenie sa zo „zaťaženosti prostredím“. O Leninovi sa preto netajilo, že vyrástol v meštianskej rodine, Stalin pravidelne spomínal na začiatky v kňazskom seminári… Prečo mi to vlastne zišlo na um? Asi kvôli vzornému zväzákovi, tisícke klikov a birmovke.