Tento obraz v priebehu dejín nadobúdal negatívne zafarbenie a sugeroval skôr elitárstvo, nepraktickosť umenia či filozofie. Panofsky týmto predstavám oponuje a poukazuje na schopnosť umenia a filozofie predvídať ohrozenia ľudskej a spoločenskej slobody: „Věž není pouze místem odluky (nebo, chcete-li, útěku), ale také rozhlednou (…) není pouze ‚vzdálená‘, nýbrž také ‚vysoká‘. A je třeba říci, že výška rozšiřuje pozorovatelův obzor a umožňuje mu vidět věci v perspektivě, která je dosti odlišná od té, v níž se mu jeví na zemi, kde ho obklopují. (…) Věž odluky, věž ‚sobecké blaženosti‘, věž meditace a věž vyrovnanosti a klidu – tato věž je současně věž strážní. Kdykoliv její obyvatel postřehne, že život či svoboda společnosti jsou v nebezpečí, má nejen možnost, ale dokonca i povinnost nejen ‚vrcholu k vrcholu signalizovat ponad hranice‘, nýbrž z plných plic křičet na ty, kteří jsou dole, i kdyby měl jen malou naději, že jeho hlas zaslechnou.“
Panofského pátos je daný nepochybne i jeho skúsenosťou emigranta z nacistického Nemecka. Poukazuje na ten moment, pre ktorý si európska kultúrna spoločnosť umelcov a filozofov, vlastne intelektuálov vôbec „pestovala“ a dožičila im elitársku existenciu. Je to ich rola „kanárika v bani“ alebo „svedomia národa“, morálna povinnosť ozvať sa a angažovať, keď dochádza k porušovaniu ľudských práv. Je nepochybné, že táto pozícia intelektuálov sa koncom turbulentného 20. storočia sprofanovala. Občas sa však aktualizuje – tak ako v týchto dňoch v súvislosti s olympiádou v Soči či ukrajinskými udalosťami.
Zdá sa, že v slovenských umeleckých a intelektuálnych dejinách táto rola veľa hviezdnych chvíľ nemala. Slovenské dejiny sú, žiaľ, skôr príbehom intelektuálnych zlyhaní a konformizmu. V súčasnosti, v období po „konci dejín“, ich tu – napriek ojedinelým, ruptúrovitým a fragmentárnym individuálnym či skupinovým iniciatívam – vystriedala akási apatia a myšlienková bezduchosť. Potvrdila to aj neaktivita a aktivita slovenskej pobočky PEN klubu. Do dnešných dní sa ani len symbolicky neangažovala v súvislosti s tragickým dianím na Ukrajine a, naopak, považovala za potrebné dištancovať sa od vyhlásenia jej zastrešujúcej organizácie k ruskej olympiáde. Oháňať sa apolitickosťou v prípade organizácie, ktorá bola založená s cieľom upozorňovať na politické bezprávie, je smiešne, rovnako ako vyzývať, aby sa olympijské hry v Soči nepolitizovali. Tie sú napokon politizované najmä ich usporiadateľmi.
Situácia slovenského PEN klubu nie je náhodná. Symptomaticky skôr poukazuje na to, ako si tunajšie spisovateľské organizácie nedokážu nájsť už štvrťstoročie zmysel svojej existencie, a to ani zoči-voči znepokojivým javom slovenskej reality. Napokon, aristokratickou, vizionárskou vežou zo slonoviny neboli slovenské spisovateľské spolky hádam nikdy a teraz skôr pôsobia ako monštruózne a bezduché ruiny bez zmyslu.