O slovách: Nad Turoňom by užasol aj Fellini

Epidiaskop je prístroj, ktorý som prvý raz videl ako žilinský gymnazista. Občas totiž niektorý profesor vydal príkaz: „Prineste z kabinetu plátno a epidiaskop!“

29.03.2014 08:00
debata

Plátno potom viselo na tabuli a epidiaskopom naň profesor premietal nejaké zväčšené geometrické útvary alebo chemické štruktúry. Darmo boli zväčšené, po maturite som sa pousiloval rýchlo na ne aj na ten prístroj zabudnúť. Akurát, že mi v pamäti uviazlo slovo epidiaskop – no ani to som netušil až do chvíle, kým som ho znova, po rokoch, nezačul.

Bolo to pri jednej z návštev v ateliéri Vlada Kompánka.

Chodieval som tam rád, veď Vlado, hoci o deväť rokov starší, bol jeden z mojich najlepších kamarátov. Určite aj on sa o existencii epidiaskopu dozvedel na žilinskom gymnáziu.

Vkročil som teda raz do jeho ateliéru a našiel som Vlada sedieť za prístrojom, s pomocou ktorého si premietal na maliarske plátno akési obrázky. „Kúpil som si epidiaskop, aby som si mohol premietať Köhlerove fotografie,“ hlásil mi hneď na uvítanie.

Spoločne sme potom sedeli ako v kine a obdivovali zväčšené fotografie, na ktorých defilovali bláznivé figúry a výjavy, aké sa od pohanských čias až dodnes zachovali u nás hádam už len v Rajeckej doline.

„Len sa na to pozeraj!“ vykrikoval Vlado. „To, čo Ivan zachytil z tých fašiangoch, sú už hotové kompozície. Stačí, aby som ich obkreslil.“ (Bol Rajčan, nuž hovoril „z tých fašiangoch“ ako iní hovoria zase „sadneme do tankoch“.)

Samozrejme, Vlado preháňal. Nestačilo len to „z fašiangoch“ zachytené obkresliť, bolo treba ešte pridať aj kompánkovské zjednodušenie, farebnosť, atmosféru. No predsa len, na kompozícii viacerých obrazov sa vďaka epidiaskopu podieľalo aj bystré oko Ivana Köhlera – a Vlado Kompánek to nikdy nepopieral.

Ak sa na nás teraz díva z maliarskeho pekla – lebo takí fašiangoví beťári nemôžu rátať s tým, že by po smrti prišli do neba – iste tam práve teraz poznamenal: „Dobre, že si to pripomenul.“ Takto akosi som prehovoril na vernisáži výstavy Maškariád Ivana Köhlera v čadčianskej galérii 21. februára 2014. Nazval som ho aj najmladším galandovcom. Veď on aj po smrti Vlada Kompánka, Andreja Barčíka a Milana Paštéku (tak ako kedysi s nimi) každý rok vo fašiangovom období prechádza Rajeckou dolinou z dediny do dediny a fotografuje výjavy, nad ktorých výtvarnou krásu by užasol aj Fellini. Dodávam, že aj nad verbálnou: Turoň, Kuria baba, Kurva a Kurváč – a ktovie ako ešte sa volajú tie fantastické masky.

„Keby to mali iní, každý rok by sem zvážali turistov z celého sveta,“ poznamenáva Ivan. Nuž hej, ale my sme my. Vydrž, ty žilinský turoň, ešte sto rokov – aj ty sa dožiješ svetovej slávy.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #galandovci #fašiangy #Vlado Kompánek #Ivan Köhler