V knižnom rozhovore Mojich 7 životov rozpráva naša legendárna publicistka Agneša Kalinová o tom, ako sa od vzniku Slovenského štátu postupne represívny režim pritvrdzoval. Nemilosrdne – ako inak, v mene nespochybniteľných tradičných hodnôt – ukrajoval z práv svojich občanov, až pristúpil k ich fyzickej likvidácii.
Po bezstarostnom detstve v Prešove zažívala Kalinová od svojich šestnástich rokov krok po kroku, ako sa najprv deťom istej časti obyvateľstva Slovenska zakázala návšteva stredných škôl a možnosť urobiť si maturitu, neskôr týmto obyvateľom nedovolili chodiť na korzo, do kaviarní a do kina a bývať v centre mesta. Potom prišiel príkaz, aby odovzdali lyže, lyžiarsku výstroj a korčule a označovali sa žltými hviezdami. Priebežne s tým prichádzali títo občania o majetky v prospech svojich spoluobčanov, ktorí v očiach štátu zrejme pôsobili „tradičnejšie“. Napokon vyšiel ústavný zákon o deportáciách Židov.
V dôsledku agilného napĺňania deportačných zákonov slovenskými občanmi prišla Agneša Kalinová v mladom veku o svojich rodičov a veľkú časť príbuzenstva a blízkych. To všetko v súlade s jestvujúcou legislatívou štátu a v súlade s verejnou mienkou väčšinového obyvateľstva. Zrejme bolo presvedčené, že tradičné hodnoty, ktoré vyznáva a v mene ktorých sa toto všetko dialo, sú viac ako ľudský život.
Z tohto svedectva zamrazí. Už to nie sú abstraktné historické udalosti, je to konkrétny ľudský osud, jeden z mnohých. Znázorňuje, aké zhubné môže byť presvedčenie, že práva, ktorými majorita disponuje ako prirodzenými, sú pre tých, ktorí sa od nej líšia, nadštandardom.
Aj v týchto dňoch sa ukazuje, že výrazná časť tunajšieho obyvateľstva nedokáže akceptovať inakosť druhých, nevie sa zmieriť s myšlienkou, že ľudské práva, uznávané civilizovaným svetom, platia univerzálne, a nie výberovo. Je hrozivé, že demokratické nástroje ako petícia či referendum sa v týchto končinách úspešne použijú len vtedy, ak majú zámer niekoho ostrakizovať. A rovnako hrozivé je, ako si na toto všetko privykáme – či už sú to „pochody za život“, petície obskúrnych aliancií, nenávistné pastierske listy, cenzurovanie šlabikárov a iné aktivity, ktoré chcú manipulovať s životmi tých druhých a dať im najavo, že ich životy a nimi vyznávané hodnoty sú menejcenné len preto, že sú iné.
Pri pohľade na toto všetko sa zdá, že ozajstnou tunajšou tradičnou hodnotou je za každú cenu sa proti niekomu vymedzovať, vidieť v ňom nepriateľa a démonizovať ho. A je teraz jedno, či sú to neheterosexuáli, „nekresťania“, „neprispôsobiví“ alebo „Neslováci“. Vďaka tejto sústavne prejavovanej obmedzenosti a ľudskej malosti slovenská verejnosť poskytuje navonok taký obraz, akoby v tejto krajine nielenže neprebehla liberalizácia a demokratizácia, ale dokonca ani osvietenstvo.
Ak toto majú byť tie tradičné hodnoty, tak ja sa budem zubami-nechtami držať tých netradičných.