Odborníci možno budú polemizovať s autorovou koncepciou slangu a hovorovosti, so zaradením vulgarizmov do slangu, prípadne s metódou excerpcie materiálu. Autor si v sympatickom predslove všetky tieto riziká svojho podujatia uvedomuje.
Aj tak však nemožno spochybniť, že pred sebou máme solídny pokus (slovník obsahuje 12-tisíc lexikálnych jednotiek) zmapovať tú oblasť jazyka, ktorá nepodlieha normovaniu a kodifikácii a je jeho azda najživšou, ale aj v akademickej prevádzke najvytesňovanejšou časťou. Je fakt, že slovník slangu z akademického pracoviska tu zatiaľ nemáme. A to aj napriek tomu, že súčasná slovenská jazykoveda si uvedomuje, že jazyk je živým a spontánnym organizmom, a preto jej užívateľov – a fakticky vlastne aj tvorcov – nementoruje a nebojuje s nimi.
V podobnom duchu to formuloval vo svojom nedávnom rozhovore pre prílohu Víkend aj slavista a jazykovedec Ľubomír Ďurovič, ktorý skonštatoval: „Kultúra jazyka je vážna vec, nesmie sa však z toho robiť kult či kyjak.“ Súčasní slovenskí jazykovedci už teda dávno nie sú striehnuci bubáci pranierujúci prehrešky verejnosti proti spisovnej slovenčine. Táto vôľa po sankcionovaní sa u nás v posledných rokoch podľa všetkého presunula na štátne inštitúcie.
Najrukolapnejší príklad jazykovej dynamickosti a kreatívnosti predstavujú práve slang a hovorová slovenčina. Hovorovosť a slangovosť šesťdesiatych rokov dnes už vzbudzuje pobavený úsmev, príznakovo už vnímame aj niektoré výrazy z rokov deväťdesiatych. Slovník slangu a hovorovej slovenčiny preto nebude akousi pikantnou príručkou pre verejnosť ani opozíciou k oficiálnemu – t. j. spisovnému jazyku. Je to predovšetkým vítaná pomôcka pre zorientovanie sa všetkých „pracovníkov“ s jazykom – spisovateľov, prekladateľov a redaktorov, ktorí by vo svojej práci mali brať do úvahy jazykovú rôznorodosť našej súčasnosti a presvedčivo ju sprostredkovať.
Slovenčina, ktorej sa nám dostáva v prekladoch aj z pôvodnej beletrie, pôsobí totiž – a nielen občas – tak trochu staropanensky a suchopárne. Príbehy spisovateľov a prekladateľov o tom, ako sa im v mene „spisovného jazyka“ ich autorský text či preklad „umravňoval“ a neutralizoval, sa stávajú súčasťou profesijného folklóru – všetci tí „hajzli“ upravení na „ničomníkov“, „kocoviny“ zmenené na „pľuštenie“ či podivuhodne cnostná reč príslušníkov podsvetia z detektívok.
Argument o špecifickosti slovenčiny ako mladého jazyka, ktorý si plnokrvnú hovorovú vrstvu nestihol „vypestovať“, a preto v porovnaní s ostatnými jazykmi vyzerá tak trochu ako chudobný príbuzný, tiež pôsobí už trochu obohrane. Tento slovník ukazuje, že ak vnímame slovenčinu ako živý fungujúci celok, kde slang, hovorová a spisovná slovenčina nestoja voči sebe konfrontačne, ale komplementárne sa dopĺňajú, nebude toto tvrdenie celkom pravdivé. Jazykovou kultúrou takto teda nebude vytesňovanie, dozeranie a trestanie, ale poznanie všetkých zložiek jazyka a ich funkčné užívanie. A práve toto možno považovať za predpoklad pre zdravé jazykové sebavedomie.