Vždy pomenúvajú jedným výrazom viachlavého draka, ktorý sužuje ľudí tej doby – a vždy tak šikovne, aby drak neprišiel ani o jednu hlavu.
Napríklad v päťdesiatych rokoch. Keď už bolo nevinne odsúdených, povraždených či inak znivočených ľudí toľko, že to nešlo ďalej tutlať, objavilo sa zrazu rozprávkové pomenovanie „kult osobnosti“. Zaiste, skrýval sa za ním drak Stalin. No vo chvíli, keď analytici zo Stalinovej chobotnice vymysleli „kult osobnosti“, a tak zvalili všetky viny na jediného draka, nemohlo mu to už ublížiť. Drak Stalin bol už tri roky mŕtvy.
Podobne dnes. Kto bol ešte donedávna zodpovedný za všetky zločiny? Ten viachlavý drak, čo najprv legislatívne ošetruje všetky zbojstvá a potom beztrestne zbíja? Ten viachlavý chamtivec, čo už na nevydržanie roztvoril nožnice medzi bohatstvom a biedou? Kdežeby! Všetko zavinila akási rozprávková bezhlavá „kríza“.
Zrejme sa však „kríze“ už potrhal kostým a vidno jej za bezhlavú masku – je načase prísť s čímsi novým. Kam sa hrabú také rozprávky ako tá o „kulte osobnosti“ či tá o „kríze“! Je tu nová rozprávka o „striebornej ekonomike“: Podľa nej všetky dnešné problémy zavinili penzisti. Geniálne! Tentoraz to nie je bezhlavá rozprávková bytosť, a predsa zase niet koho obviniť, lebo tentoraz sme to my všetci. Tentoraz sme to my obyčajní občania. To my sme zavinili všetko zlé – tým, že dlho žijeme. Tým, že nevieme slušne zomrieť zamladi. Tým, že sa dopúšťame zločinu starnutia.
Veď, hľa, už sa neoplatí ani stavať väznice. Načo, keď je nás vinných toľko, že sa do nich nepomestíme? S rozprávkou o „striebornej ekonomike“ prichádzajú do módy aj rozprávkové náramky. My sami sme všetko zavinili – patrí sa, aby sme sa aj sami väznili. V domácom väzení. Na vlastné náklady. Akurát rozprávkové náramčeky budú čosi stáť – ale veď nám to zrazia z dôchodku… No moment. Nikdy nebolo tak rozprávkovo, aby nemohlo byť rozprávkovejšie.
Čo, napríklad, naši predkovia? Neboli to – čo sa dlhovekosti týka – ešte väčší zločinci, než sme my?
V rozprávke o Lomidrevovi sa dočítame, že mať ho porodila, keď mala deväťdesiat. Pridájala ho, kým nemal Lomidrevo sedemnásť a ona stosedem. Lomidrevov otec bol ešte o desať rokov starší. Akú rozprávku si teda vymysleli naši predkovia, aby našli vinníka problémov svojej doby?
Nijakú. Vinníkov, čo tyranizovali ich bájne slovenské kráľovstvo, nazvali pravými menami, drakov nazvali drakmi – a Lomidrevovi prikázali, aby im postínal hlavy. Odmenili ho princeznou – a tak sa stal Lomidrevo kráľom.
Žiaľ – aj toto je pre nás už len rozprávka. Môžeme si ju pozrieť v Slovenskom národnom divadle – no na postínanie hláv skutočným drakom sa ešte načakáme.