Pri jeho počúvaní som si mohol spomenúť, ako nás v škole učili, že koľajnice sa teplom rozťahujú, a preto, aby sa nepokrútili, keď je horúco, treba medzi nimi nechávať medzeru. Onen rytmický zvuk spôsobovali kolesá vlaku, keď cez túto medzeru prechádzali.
Ak by som sa teraz vracal z prázdnin, povedzme traťou spájajúcou Žilinu a Bratislavu, nemusela by sa mi táto školská poučka pripomenúť. Trať sa rekonštruuje. A zrýchľuje na dych vyrážajúcich 160 km za hodinu – to sa fakt ťažko dá rozdýchať, keď z času na čas počúvame, akou rýchlosťou sa jazdí či bude jazdiť inde.
Pätnásť rokov dopravných obmedzení mi pripadá privysoká cena, keď na konci tak či tak budeme čiernou dierou európskej železničnej dopravy. V každom prípade, keď už nie úchvatnej rýchlosti, dočkali sme sa ticha. Ono rytmické klopkanie na už hotových úsekoch zmizlo. Koľajnice sú zvárané – žiadna medzera medzi nimi. To ma, samozrejme, znepokojilo. Že by fyzika prestala platiť?
Začal som gúgliť, čo je vo veci. Hneď sa ukázalo, že nie som prvý, je nás veľa, čo im to vŕta v hlave. Dozvedel som sa, že medzera sa už nedáva, koľajnice sa tak pevne upevnia, že nemajú „vôľu“, aby sa rozťahovali. A toto mi, s mojím matematickým vzdelaním, už ťažšie išlo do hlavy. Možno keby nás v škole presnejšie učili, že kovy sa teplom rozťahujú – ak môžu, išlo by mi to lepšie.
Podobne keď som bol prvák na vysokej škole, chceli sme s kamarátmi chodiť aj na prednášky z fyziky, ale hneď sme mali problém so „zanedbávaním“. Pri fyzike sa bežne hovorilo, toto a toto môžeme zanedbať. Nešlo nám to do hlavy. Ako viem, čo môžem zanedbať? Dokonca sme si vyžiadali špeciálny seminár o zanedbávaní. Ale časom sme to vzdali, príliš sa to priečilo nášmu spôsobu rozmýšľania.
My sme mali na mysli stále vzťahy, pri ktorých i malá odchýlka jedného z parametrov mohla spôsobiť veľké zmeny výslednej hodnoty – niečo ako motýlí efekt pri počasí. Skrátka, chýbalo nám fyzikálne myslenie a intuícia. Možno keby sme študovali spojitú matematiku, ktorá má k základom fyziky bližšie, a nie matematické štruktúry a logiku, išlo by nám to lepšie.
Tým chcem povedať, aké rozdiely v spôsobe myslenia môžu byť dokonca v rámci matematiky, a to nehovoriac, ako inak môžu rozmýšľať fyzici alebo informatici, teda skupiny, ktoré pre pospolitý ľud tak nejako splývajú. A čo už potom rozdiely v tom, ako rozmýšľajú iné profesie.
Mám s tým svoje skúsenosti. Venujem sa okrem iného biologicky motivovaným výpočtovým modelom. A tak viem i to, ako inako rozmýšľajú kolegovia biológovia. Niekedy sú to božie muky nejako sa dohodnúť. No nesťažujem sa. Je to celkom užitočné vybočenie zo zabehnutých koľajníc rozmýšľania.