Dáma to urobila – otvoril som zbierku na tej strane – prečítal som ju a potvrdilo sa to. Boli to dobré verše – neviem už, ktoré – teraz ten pokus zopakujem s inými, a znova sa to potvrdzuje:
v ten bláznivý piatkový podvečer som dlho čakal
na autobus mestskej hromadnej dopravy
zatiahnuté nebo sa chystalo konečne zničiť
Noemov koráb
V čase, keď Ginsberg vydával svoje Vytie, na Slovensku neboli ešte podmienky na podobnú – cenzúru aj autocenzúru ignorujúcu – básnickú explóziu. Nevyšiel dokonca ani pokus o preklad Vytia – Ján Buzássy ho síce urobil, ale cenzúra ho nepustila, aj preklad si musel pekných pár rokov počkať na svoje publikovanie.
Dnes si však už ktorýkoľvek čitateľ môže pohodlne zistiť, do akej miery sú Dve vytia Martina Prebudilu inšpirované tým slávnym Ginsbergovým Howl. A čo zistí? Zistí, že tie Prebudilove by nevznikli, nebyť hlavne jeho vlastného talentu a vlastnej úprimnosti. Keď tento básnik putuje zo slovenskej Dolnej zeme na Slovensko, do vlasti svojich predkov (a teda stále i svojej vlastnej vlasti), nikdy – ako tvrdí – nepríde cestou ani o kvapku nijakej telesnej tekutiny: každú vždy privezie zo Slovenska na Slovensko.
Jeho novú zbierku by teda bolo štýlové pokrstiť aj takouto vzácnou kvapkou – napríklad slzou, vyronenou za priateľom Vilom Marčokom: i básnickú rozlúčku s ním totiž obsahuje táto zbierka – a autor nám práve túto rozlúčkovú báseň sám zarecitoval pri spomenutej príležitosti.
(Na okamih odbočím – i ja by som k nej mohol pridať verš, veď je to presne šesťdesiat rokov, čo sme na jeseň 1954 zasadli s Vilom Marčokom ako budúci učitelia slovenčinári do posluchární Vysokej školy pedagogickej – a Vilo Marčok bol vtedy aj výborný diskár – no dávno je to, čo jeho disk dopadol naposledy, máme zrejme už právo na dopad aj my…)
Martin Prebudila je slobodný duch, ktorý sa spovedá svojmu čitateľovi nielen zo svojich istôt, ale najmä zo svojich pochybností. Vieme však, že práve pochybnosti sú u dobrého básnika zdrojom básnickej sebaistoty – a u Martina Prebudilu sa s krásnymi pochybnosťami (čiže básnickými istotami) – ako trebárs
so mnou sa nikdy nič dobre nezačínalo
ničím sa nič moje dobre nekončí… –
stretávame na každom kroku.
Ba niekedy si tú svoju pochybnosť vychutná až artistne,
zároveň s ňou sa pomazná i so slovenčinou:
Prihovárajú sa mi bdelo a bledo
naše daromné tiene nástenné…
Napriek všetkým pochybnostiam však máme v rukách nepochybne vynikajúcu básnickú zbierku, ktorú by bolo škoda polievať slzami alebo inými telesnými či netelesnými tekutinami – a tak som v deň prezentácie polial vínom iba talentovanú hlavu jej autora.