Vyrástol som v dedine medzi dvoma železničnými traťami. Za dlhých nocí severoamerického vidieka mi nákladné vlaky svojím hukotom pripomínali, že svet sa hýbe. Otec mi pri posteli spieval Tulácku uspávanku (The Hobo’s Lullaby) pesničkára Woodyho Guthrieho: „Choď spať, tulák unavený… Nepočuješ hrmot oceľových koľají?“ Keď som časom sám podľahol túžbe spievať a hrať na gitare, ako prvú som sa naučil pieseň Nákladný vlak (Freight Train od folkovej gitaristky Elizabeth Cottenovej).
Keď ma začala zaujímať politika, narazil som na Pieseň koľajníc (Song of the Rails od odborárskeho aktivistu a básnika Ralpha Chaplina): „Život v meste je taký monotónny, stále chodíme do práce… Pre nás je skôr cesta a kolesá, idú klikiti-klitiki-klik na blikajúcej trati.“ A to som za celých prvých osemnásť rokov svojho života na žiadny riadny vlak, nákladný či osobný, nemal príležitosť nastúpiť.
Ako to už s romantikou často býva, aj romantická príťažlivosť vlakov v Severnej Amerike výrazne vzrástla v dobe, keď ako dopravný prostriedok prestali byť pre väčšinu ľudí dostupné. (Obyvatelia Spojených štátov milujú veci, ktoré si ako reálne existujúce vôbec nevedia predstaviť. A ako reálne existujúce si nevedia predstaviť skoro nič na svete, okrem Spojených štátov.) Ale pred tými vyše sto rokmi mala severoamerická železničná romantika inú podobu. Týkala sa niečo veľmi skutočného. O vlakoch nespievali nešťastní šoféri na škaredých diaľniciach, ale predovšetkým osamelí tuláci, ktorí vo vlakoch videli praktický prostriedok ako uniknúť z neznesiteľných podmienok mestskej chudoby a nemennej práce.
Ako viem, v Európe v tom čase ľudia o vlakoch toľko nespievali. S výnimkou územia ruskej ríše, v Európe asi nebolo veľa robotníkov, ktorí by cestovali vlakom z jedného pracovného miesta na ďalšie a zasa ďalej. Po prvej svetovej vojne sa však situácia zmenila. Aspoň v Československu, kde netúlajúcim sa robotníkom začala otvorene prekážať tá nemožnosť túlať sa, a tak uniknúť nadlho z práce. Od amerických tulákov prevzali názov tramp. Utiekali sa – hoci v osobných vlakoch a so zaplatenými lístkami, a hoci len na víkend – do divočiny. A spievali.
Lenže, hneď ako sa pustili do romantizovania vandrov, hneď si začali aj romantizovať domov. Ako počujeme v českej verzii Tuláckej uspávanky od Pavla Žalmana Lohonku: „Sám do hebký trávy lehnout, víc si tulák nemá přát, že se vrátí zpátky domů, známej sen si nechá zdát.“ Sníva o domove. Ale domov preňho bude plný nových snov. Lebo sa vráti iný, ako bol pred odchodom. Aj preto najviac potrebujeme cestovať práve vtedy, keď nemáme peniaze – aby sme našli nový domov, aj keby bol presne tam, kde sme nechali ten starý.