Boli súčasťou plánu obnovy pešej zóny tohto stredoslovenského mestečka, je ich osem a ich cena sa dá verejne vyhľadať. Viaceré médiá nato usporiadali improvizovanú anketu, v ktorej sa občania, politici a predstavitelia samospráv vyjadrovali k ich cene, pričom všetci opýtaní sa zhodli, že boli pridrahé a že išlo o nehospodárne vynaložené prostriedky daňových poplatníkov.
Mesto sa bránilo, že ich kúpa bola započítaná v celkovom projekte (spolu, žiaľ, s animačnou sochou), a teda o nich explicitne nevedelo. Primátor zároveň argumentoval, že ide o nesmierne trvácny materiál. Estetické hľadisko nikto osobitne nezdôrazňoval. Je mi dnes ľúto, že som sa neozval v čase kauzy, ale lepšie teraz, s odstupom, ako nikdy.
Prvé, na čo som čítajúc vtedajšie správy myslel, bolo, že keby všetko to, čo chodíme do sveta obdivovať, všetko to krásne a umelecké z minulých stáročí vznikalo výhradne s ohľadom na „hospodárne vynakladanie prostriedkov daňových poplatníkov“, obdivovať by okrem prírodných útvarov, ktoré vznikli bez zásahu človeka, nebolo čo. Všetka architektúra a urbanizmus by boli zúžené na svoju základnú funkčnosť, všetko by sa prispôsobilo aktuálnym možnostiam, danostiam a prioritám, v rámci ktorých by nič nadštandardné nenašlo svoje miesto, pretože by to jednoducho stálo niečo navyše.
Paul Valéry kedysi napísal, že „len v nevšednosti tkvie hodnota tohto sveta a len v priemernosti jeho trvanie“. Jeho príznačný výrok u nás platí dvojnásobne. Nezachytil som, že by detaily „výzdoby“ slovenských miest boli predmetom verejnej debaty, okrem rámcov pamiatkovej obnovy (s ktorou majú často aj veľmi solventní investori problémy). Pritom si však uvedomme, že sú to práve detaily našej každodennosti, ktoré, hoci aj podprahovo, ovplyvňujú naše vnímanie a cezeň, z dlhodobého hľadiska, našu kultúrnosť. Keď sa totiž celé roky dennodenne dívame na veci škaredé – a zamyslime sa tu nad vizážou našich miest a predmestí – je zrejmé, že aj naše kultúrne nároky budú nízke. Že nám postačia veci, ktoré len banálne prekročia základný horizont svojej úžitkovosti – prípadne ho neprekročia vôbec.
Debata o predražených lavičkách bola presne o tomto, neodrážala nič viac než principiálnu nekultúrnosť. Zvrátiť ju mohol len moment, v ktorom by padla otázka o estetickej funkcii a hodnote pre miesto a mesto, kde sa nachádzajú. A ten, ako som už spomenul, nenastal.
Pomôžme si virtuálnou argumentáciou: ak by sa malé neokresné mesto na okraji štátneho a turistického záujmu rozhodlo, že si vytvorí ukážkovú pešiu zónu, ktorú dizajnérsky vyšperkuje najkrajšími modernými lavičkami na Slovensku (a ďalšími rovnako nezvyčajnými prvkami), mali by sme takejto osvietenej hlave držať palce. Pretože za dvadsať a viac rokov sa nebude nikto spytovať, čo ich vytvorenie sprevádzalo. Bude len mesto s peknou pešou zónou. Toto asi nebol doterajší príbeh mesta Hnúšťa, ale nelámme palicu do budúcnosti.