(Azda len Česi dokázali vytvoriť národnú hymnu z piesne zloženej pre ľahkú operetu, ktorej podtitul znel „Žádný hněv a žádná rvačka“. Ale treba dodať, že majú aj svoju husitskú Ktož jsú boží bojovníci.)
Nie je teda prekvapujúce, že piesne namierené proti novému poriadku, ktorý sa etabloval za sprievodu vojenských spevov, tiež na seba vzali podobu takýchto spevov. Podľa vzoru amerického Bojového hymnusu republiky napísal viktoriánsky marxista William Morris Pochod robotníkov: „Počúvaj dunenie hromu! / Pozri sa do slnka! A tam pod ním / Rastie hnev, nádej a údiv/ Tu vojsko pochoduje.“ V Británii sa obľúbenou odborárskou hymnou stala pieseň Hold the Fort (na základe melódie inej piesne z americkej občianskej vojny), v ktorej sa továreň prirovnávala k „pevnosti“ a štrajkujúcich robotníkov pieseň vyzývala, aby pevnosť „držali“ ešte chvíľu, lebo posily prichádzajú. V Nemecku si počas revolúcie po prvej svetovej vojne socialisti privlastnili a prepísali imperialistickú pieseň Auf, auf zum Kampf (Vpred, vpred do boja!) – pieseň, ktorú si neskôr uzurpovali aj nacistické vojenské zložky. Trvalo teda dosť dlho, kým sa sociálne hnutia naučili spievať v jazyku mieru.
Našli sa však aj výnimky. V roku 1913 americký odborársky bard Joe Hill vymyslel protivojenskú pieseň Stung Right o robotníkovi, ktorý prišiel na to, že sa dal oklamať, keď sa prihlásil do armády, kde vojaci trpia šikanovaním krutými veliteľmi a kde odporná strava zabíja toľko ľudí ako guľky. V roku 1915 ďalší odborár Ralph Chaplin napísal nový text na melódiu Bojového hymnusu republiky. V jeho piesni s názvom Solidarita na veky robotníci už nepochodujú do boja, ale uchopia novú moc, ktorá je „väčšia než moc tisícich vojsk“, a prestanú pracovať.
Keď sa o niekoľko desaťročí neskôr zorganizovalo v Spojených štátoch hnutie za občianske práva černochov, Martin Luther King rád citoval z Bojového hymnusu republiky, ale už v kontexte boja proti násiliu. Výzva „pochodujme ďalej“ dostala nový význam. Mestami Spojených štátov kráčali davy bez veliteľov a bez zbraní. No až hnutie proti vojne vo Vietname vytvorilo z protivojnovej piesne samostatný hudobný žáner, do ktorého sa zaradili Majstri vojny Boba Dylana (,,Poďte, majstri vojny, … čo sa skrývate za písacím stolom!“) a Výhovorky chlapca, čo nechce vstúpiť do armády od Phila Ochsa („Prosím vás, seržant, mám len osemnásť, praskla mi slezina, nosím kabelku, som slepý ako netopier, mám ploché nohy, …astmu…milú frajerku…invalidnú tetu…“). Na mnohé z týchto piesní sa odvtedy zabudlo. Iné sa stali terčom výsmechu.
A vo svete to opäť vrie…