Aj mne sa stalo, že som po otvorení knihy v ležiacej polohe vedľa dcéry, nepríčetne prečítala pár viet a okamžite som zaspala. Zobudili ma jemné detské prsty, a aby som sa prebrala, občas vliezli do nosnej dierky. Dokonca som mala obdobie, keď som večer od únavy úplne onemela. Vtedy ma zachránila Krista Bendová s Osmijankovými rozprávkami, ktoré mám nahrané na horšie časy v počítači.
Čítanie rozprávok je pre mňa aj napriek okolnostiam veľmi vzrušujúca záležitosť, vďaka ktorej sa o svojej dcére a sebe dozviem vždy niečo nové. V knižnici máme veľa rôznych kníh, no moja dcéra si vždy vyberá. Niektoré ju fascinujú, čítame ich niekoľkokrát v pravidelne sa opakujúcich intervaloch. Jej obľúbené leporelo sa volalo Bezpečne na ceste. Udivovalo ma, čo môže milovať jedenapolročné dieťa na knižke plnej nakreslených dopravných značiek a situácií na ceste. Ilustráciu, na ktorej chlapec uteká za loptou, kotúľajúcou sa na chodník pre jazdcov na koňoch, vnímala veľmi dramaticky.
Keď mala dva roky, jej favoritkou bola útla knižka Jany Bodnárovej Ako sa Ema prestála báť. Každý večer sme čítali o bojazlivej Eme, ktorá nakoniec prekonala strach a zachránila páva. Dcéra mi vtedy prezradila, čoho všetkého sa bojí, okrem iného aj obrovských múch, čo sadajú deťom v lete na holé nohy.
Potom prišiel na scénu príbeh Kvak a Čľup sú kamaráti. Epizóda s plavkami v nej vyvolávala záchvaty smiechu a ja som zistila, že ilustrácie zdokonalila vlastnými kresbami. Keď do našej rodiny prišlo šteňa, donekonečna som musela čítať knihu Tuláčik a Klára. Presviedčala ma, že mám upiecť pre nášho psa kosti, lebo vraj on ich od naozajstných aj tak nerozozná. No a potom sa beznádejne zamilovala do Minky a Pyžaminky od Jaroslavy Blažkovej. Podobné priateľstvo vtedy prežívala s kamarátkou v škôlke, ktorá vraj mala vlasy úplne ako Pyžaminka.
Pri knihe Tri malé bosorky ma zasa prekvapila skladaním veršovaných zaklínadiel a keď sme čítali rozprávku Mimi a Líza, konštatovala, že konečne niekto píše o nevidiacich deťoch, ktoré žijú medzi nami a boli smutné, že o nich nikto nepíše. Prekvapilo ma, že na Rozprávkach pre neposlušné deti sa nesmiala vôbec. Ľutovala Vierku, ktorá si pchala ruky do nosa, a pýtala sa ma, či ju to štípe rovnako, ako keď jej dávam kvapky.
Momentálne sa smejeme na opičej reči v knihe Opice z našej police a prichádzame na to, ako sa zmenil svet. V príbehu bratia podávajú telegram, a keď som dcére vysvetlila, čo to je, napadlo mi, že ja som v živote nikomu telegram neposlala. Pamätám si, ako ich dostávala babička, keď niekto umrel, neskôr som písala listy, potom prišla elektronická pošta a sms správy. Dcére som sľúbila, že jeden telegram niekomu pošleme, ale dočítala som sa, že im pred siedmimi rokmi u nás nenávratne odzvonilo. Takže sme telegram definitívne zmeškali. Vidíte, na čo všetko človek nepríde vďaka rozprávkam na dobrú noc?