Celý prípad však ukazuje oveľa viac, ako len spor vnútri organizácie a útek od zodpovednosti. Za 15 rokov sa vo vedení najstaršej slovenskej galérie totiž vystriedalo už päť riaditeľov.
Veľká fluktuácia na riaditeľskej stoličke nemusí navonok vyzerať ako problém, veď aj vlády sa teoreticky môžu úplne vymeniť každé štyri roky. Keď si však do dôsledkov uvedomíme, že časté zmeny predstavy o vedení významnej zbierkotvornej inštitúcie v skutočnosti znamenajú predovšetkým neschopnosť akejkoľvek kontinuity, potom je viac ako isté, že posledných 15 rokov galéria, napriek obnovenej budove, umelecko-historicky stagnuje.
Môžeme argumentovať, že počas Európskeho hlavného mesta kultúry 2013 sa galéria vypäla k vrcholnému výkonu výstavou o Košickej moderne, išlo však o výnimku. Výstava, ktorá mala potenciál obletieť európske metropoly, pre absenciu kontaktov vo svojej úplnej podobe neprekročila hranice mesta.
Regionálne galérie majú dnes pred sebou dôležitú úlohu – podať správu o najdôležitejších umelcoch regiónu smerom von. Rovnako, ako majú štátne inštitúcie na starosti ukázať prostredníctvom výberu toho najlepšieho zo slovenského umenia naše miesto v medzinárodnom spoločenstve a jeho dejinách.
Dnes už nestačí iba plniť regionálne zadania a robiť pro domo párty miestnym výtvarníkom (z verejných zdrojov). Konkrétne z Košíc si okrem Márie Bartuszovej zaslúžia medzinárodné uznanie mnohí ďalší výtvarníci, napríklad Ján Mathé, Juraj Bartusz či Peter Kalmus – túto prácu má v prvom rade vykonávať verejná zbierkotvorná galéria. Tá košická ju nezabezpečuje ani minimálne.
Ak navyše nie je schopná udržať určitý strategický program dlhšie, ako trojročný nevyhnutný čas základného rozbehu každého nového riaditeľa, potom sú peniaze investované do jej prevádzky len podporou potemkinovskej kamufláže.
Treba si uvedomiť, a to je dnes už jasné, že v Košiciach vhodný kandidát na pozíciu riaditeľa Východoslovenskej galérie z domácich kádrov jednoducho nevzíde.
Ak chce Košický samosprávny kraj naozaj už po rokoch zodpovedne a udržateľne toto miesto obsadiť, musí pristúpiť k iným krokom, ako len vyhlásiť ďalšie výberové konanie a vybrať ďalšieho dobrodruha, ktorý sa chce rok-dva zahrať na riaditeľa.
Chce to odvahu motivovať lokálnymi spormi nezaťaženého kandidáta presídliť do Košíc, platovú veľkorysosť, podporu zriaďovateľa pri úplnej zmene organizačnej štruktúry inštitúcie a prísľub nadštandardného financovania počas prechodného obdobia, kým si galéria vytvorí portfólio projektov a iniciatív na pravidelné získavanie financií zo štátnych a medzinárodných grantov.
Môže sa zdať, že ide o finančne náročné riešenie. Nie. Nechať inštitúciu ďalej bezcieľne vajatať rovnakým spôsobom ako doteraz je v skutočnosti oveľa drahšie.