O slovách: Spomienka na Martina Porubjaka

„Hotovo. Konec. Peter Turrini.“ Tieto slová uvádzali parte: „So smútkom Vám oznamujeme, že 27. 3. 2015 od nás odišiel Martin Porubjak. Rozlúčka bude 4. 4. 2015 o 10:00 v krematóriu mesta Brno, Jihlavska 1. Rodina.“

01.05.2015 06:00
debata (3)

No to, na čo si vo chvíľach rozlúčok s priateľmi spomíname, nebýva iba smutné. Časy, v ktorých sme žili, boli umŕtvujúce (za vojny či v päťdesiatych rokoch dokonca usmrcujúce) – no boli aj ľudia, čo sa tomu rozhodli vzdorovať a mávali aj v zlých časoch radostný pocit, keď sa im podarilo prejsť nepriazni čias cez rozum: taký bol aj Martin Porubjak.

Keď sa Miloša Formana v Amerike opýtali, či si – ako človek s inou skúsenosťou – poradí s takou rýdzo americkou témou, ako je Prelet nad kukučím hniezdom, vraj sa zasmial: „Aká americká skúsenosť? Skúsenosť s Veľkou sestrou – to je naša skúsenosť.“

Maroš Porubjak nepotreboval poznať Formanov bonmot, aby aj on ako dramaturg prišiel na to, že tá skúsenosť je aj naša. Petrovického martinskej inscenácii americkej hry dal nevinný názov Eniki-beniki, uspal ním bdelé oko cenzúry – a slovenský divák mal príležitosť pozrieť si aj za hlbokého komunizmu slobodnú výpoveď o systéme, v ktorom sme žili.

Maroš sa vedel dopracovať k slobodnej výpovedi z každej pozície – z pozície dramaturga, prekladateľa či autora. Nie vždy mu to prešlo – bol aj vyhadzovaný a zakazovaný. Permanentnú vnútornú slobodu mu však nemohol zakázať nikto.

Nie náhodou bol osobným priateľom Václava Havla, nie náhodou sa stal v roku 1989 jednou z tvárí nežnej revolúcie, nie náhodou na istý čas aj podpredsedom slovenskej vlády. A takisto nie náhodou pohrdol šancou na dlhodobejšiu politickú kariéru a hravo sa vrátil k umeniu. Najväčší dar, čo máme od Boha, je čas. Má ním umelec mrhať v politickom divadle, keď ho môže venovať divadlu skutočnému? I v tomto prípade zaúradovala vnútorná sloboda.

Žiaľ, aj Boží dar času je vymeraný – a limitovaný zdravím. Maroš si to síce nevšímal, veselo písal, prekladal, dramaturgoval, režíroval, prednášal – a čas sa zatiaľ napĺňal, zdravie míňalo. Míňa sa i rozsah spomienky. Jej zvyšok využijem na citát z nášho spoločného diela: prekladali sme pre Slovenské národné divadlo – Maroš prózu, ja verše – Brechtovu Operu za tri groše. Mackieho Messera hral Miško Dočolomanský. Už sú tam kdesi s Marošom spolu a spievajú si:

Žralok cerí zuby v pene.
Že ich zatne – to si píš!
Mackie Messer nôž má v mene –
no či nôž má, netušíš.

Žralok, ten si nepomôže –
hladinu vždy skrvaví.
V rukavičkách z bielej kože
Mackie rád sa objaví…

Aj smrť je taký Mackie Messer, objavuje sa nečakane, v rukavičkách z čiernej kože… a zrazu: Koniec. Hotovo.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #Ľubomír Feldek #spomienka #Martin Porubjak #o slovách