Prví meštianski revolucionári zdvihnutými zaťatými päsťami hrozili aristokratickému príživníkovi, že „kto nepracuje, nech ani neje“. Prví proletárski revolucionári od mešťanov prevzali toto heslo, ale zároveň aj presunuli jeho adresáta.
Podotkli, že ani mešťania veľa produktívnej práce nevykonávajú, keďže ich hlavná ekonomická činnosť spočíva v tom, že hovoria iným, aby pracovali. Hodnota práce bola znakom hodnoty pracujúcich a morálnej prázdnoty zamestnávateľov.
Rakúsko-uhorskí sociálni demokrati spievali:
Chváľ prácu, ktorá jediná vie
ľudstvo k blahu viesť!
… všetko … dáva práca
statočná, buď práci česť!
Objavila sa však pritom jedna komplikácia. Ak je cťou pracovať, čo si má o sebe myslieť človek, ktorý nemá tú česť, teda ktorý nemá prácu?
V roku 1908 prebehol vnútri amerického odborového zväzu Priemyselní robotníci sveta (Industrial Workers of the World) spor. Jednu frakciu tvorili robotníci z divokého západu, ktorí pracovali prevažne len na dočasné zmluvy a každú novú sezónu putovali za novou prácou. V čase celoodborového kongresu v Chicagu boli práve nezamestnaní.
Urobili cnosť nie z práce, ale z núdze. Využili takúto nútenú dovolenku na to, aby pricestovali – samozrejme, načierno v nákladných vagónoch – na kongres. Po ceste si spievali pieseň, ktorá sa skoro stala hymnou druhej časti hnutia pracujúcich, resp. hnutia práve nepracujúcich. Piesňou prekrikovali rachot vlaku, ako sa rútil krížom cez pusté planiny:
Haleluja, som žobrák!
Haleluja, žobrák zas!
Haleluja, daj mi niečo,
Nech sa mi život navráti!
Údelom robotníka je nielen makať a živiť bohatých príživníkov, ale potom sa príživníkom stať sám. V jednom momente v sebe spája najhoršie vlastnosti meštianstva aj aristokracie. Alebo ich najlepšie vlastnosti, podľa toho, ako sa na to pozrieme. Drina aj darebáctvo, alebo tvorba hodnôt aj zdravá chuť na oddych. Potulní robotníci sa rozhodli – ak už musíme byť príživníkmi, môžeme byť na to, podľa vzoru starých aristokratov, aspoň hrdí.
Československí trampi si neskôr všimli to isté. V takom duchu aj tramp a komunistický aktivista Géza Včelička v medzivojnovom období vyzval nepracujúcich všetkých krajín na nekonečnú neprácu:
Hoj trampové a piráti, hoj
staří vlci s ošlehanou tváří!
Hoj duše štvané touhami,
hoj věční proletáři!
Ale čo ak by sme za prácou nemuseli putovať? Čo ak by bolo dosť práce pre všetkých? Na sklonku 19. storočia hovorilo veľa ľudí o konci nezamestnanosti a o „práve na prácu“. Ako však v roku 1880 navrhol zať Karla Marxa Paul Lafargue, možno ešte dôležitejšie ako právo na prácu je „právo na lenivosť“.
Možno by mal byť pracovník ušľachtilejší ako jeho práca. Možno by sa mal učiť od aristokratov a sem-tam prácu s pohŕdaním odmietnuť. A chvastať sa, tak ako neskôr potulný pesničkár T-Bone Slim, množstvom zamestnaní, ktoré ako staré milenky opustil („…a ráno som bol už na míle ďaleko od roboty, ktorú som nechal za sebou“).
Buď lenivosti česť!