Toto sarkastické prirovnanie, vyjadrujúce zmes exkluzivity i totálnej vytrhnutosti z kontextu, neprilieha len k obrazu života privilegovaných spisovateľov v totalitných režimoch. Hodí sa i na vyjadrenie stavu, v akom sa v poslednom období pohybovali najväčšie spisovateľské organizácie na Slovensku. Šesť z nich sa združilo pod Asociáciu organizácií spisovateľov Slovenska, siedma – Spolok slovenských spisovateľov – pôsobí samostatne.
Adrenalín z novembrových momentov, kedy sa predstavitelia spisovateľskej komunity združovali na základe svojej slobodnej vôle, opadol. Mečiarizmus, ktorý jednotlivé organizácie rozdeľoval, sa postupne rozpustil do sietí iných vzťahov. Na mieste je otázka, či je dnešný inštitucionalizovaný literárny život, ktorý je v mnohom pozostatkom minulých čias, adekvátny súčasnosti.
Literatúra sa presunula na okraj spoločenského záujmu, autor sa ocitol na konci pyramídy knižného trhu. Vznikajú nové platformy fungovania literárneho života. Mladšie generácie autorov sa viac ako o spoločnú bázu pre vyjadrovanie svojich názorov na spoločenské dianie zaujímajú o vytvorenie profesijného, resp. stavovského združenia, ktoré by navonok reprezentovalo ich legitímne pragmatické ekonomické a propagačné záujmy. Dokazuje to napokon i nedávno založené Družstvo slovenských spisovateľov.
Pohľad na doterajšie dianie v spisovateľských organizáciách radostný nie je. Okrem výjavov z Bulgakova sa človeku v hlave vynárajú výjavy z Gogoľa, ale aby sme ostali aj v domácom kontexte, z Kocúrkova či Ťapákovcov. Namiesto zmysluplných aktivít prenikajú do médií cez informácie o majetkových a personálnych sporoch.
Zotrvávajú – neschopní osloviť širšie publikum – v akomsi gete inštitucionálnej prevádzky, ktorá je literárnemu dianiu na hony vzdialená. Radoví členovia, ktorými tieto organizácie svoju existenciu zaštiťujú, v niektorých prípadoch na svoje členstvo zabudli, alebo ho chápu formálne. Činnosť niektorých organizácií sa tak vyčerpáva aktivitami jednotlivých funkcionárov, ktorí odvodzujú hodnotu svojej tvorby od svojho členstva.
A popritom – s odvolaním sa na svoj reprezentatívny status – predstavovali doteraz tieto združenia hlavných partnerov pre rokovanie s predstaviteľmi štátu o podpore pôvodnej literatúry.
Jednou z mála vecí, ktorá predstavovala kontakt spisovateľských organizácií s tým, čo rezonuje aj v širšej kultúrnej verejnosti, bol časopis Romboid – vydáva ho Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska.
Doterajšie redakcie sa ho snažili kontinuálne profilovať ako platformu pre široké spektrum literárneho diania, aj keď často čelili tlaku, že by mal prednostne predstavovať tvorbu členov Asociácie. Ak by problémy organizácie s vlastným fungovaním v budúcnosti túto kontinuitu akokoľvek narušili, som presvedčená, že by to napokon bola pre slovenský literárny život ujma.