V skutočnosti ju napísal nemecký básnik Johann Wolfgang Goethe, ktorý Neapol navštívil pred viac než dvoma storočiami v priebehu svojej dvojročnej talianskej cesty.
K charakteristike prostredia, kde sa ocitol, Goethe pripája reflexiu vlastného stavu: „Aj ja tomu podlieham, sotva sa spoznávam, stal sa zo mňa úplne iný človek.“ Pravdaže, ani tento úplne iný človek neprestal byť básnikom, mysliteľom, prírodovedcom a historikom umenia. Ako sa dozvedáme z jeho Talianskej cesty, Goethe celý čas píše, maľuje scenérie, opisuje antické pamiatky, pozoruje a skúma prírodu. Premena, ktorá sa v ňom odohrala po prechode na južnú stranu Álp, umožnila, že všetky tieto schopnosti a sklony v sebe znovu oživil a rozvinul.
Napriek všetkým útrapám, ktoré vtedy putovanie nevyhnutne prinášalo aj privilegovaným cestovateľom, akým Goethe bezpochyby bol, sa talianska cesta preňho stala pobytom v idylickej krajine, kde sídli blaženosť. Ako hlása motto jeho knihy, bol v Arkádii.
Dnes, keď putovanie nahradila turistika, sa prísľub Arkádie prezentuje v podobe prímorských rezortov s hotelmi, ktoré ponúkajú klimatizované izby, priamy prístup na pláž a ďalšie pôžitky luxusu pre široké masy. Dopravu až do zvolenej destinácie zabezpečujú agentúry, program pripravujú profesionálni sprievodcovia. Ak všetko vyjde a ponuka príslušnej cestovky sa aspoň približne naplní, ostane z toho všetkého séria fotografií v mobile alebo tablete, ukazovanie ktorej sprevádza nejaká folklórna verzia klasického „Aj ja som bol v Arkádii“.
Niekdajšia túžba cestovaním do južných krajín obrodiť v sebe tvorivé schopnosti takto dostala dovolenkársku podobu. Smer, ktorý predstavy obyvateľov strednej a severnej Európy o Arkádii orientuje na juh, sa konkretizoval v prímorských destináciách niektorej z juhoeurópskych krajín. A zámer stať sa iným človekom nachádza naplnenie v bezstarostnom polihovaní na pláži, pri ktorom sa hlava očistí od každodenných starostí s dodržiavaním predpísaných termínov a platením účtov. Ostalo presvedčenie, že zostupom na juh Európy sa otvára arkadická krajina, ktorá je vždy pripravená s otvorenou náručou prijať nás, bledých a „suchých“ severanov.
Grécko, ktoré sa ako súčasť tejto novodobej Arkádie priam ponúka, od začiatku dovolenkovej sezóny pre nás prestalo byť štátom sužovaným finančnou krízou a zaujíma nás teraz predovšetkým ako krajina prímorských letovísk a historických pamiatok.
Práve v jednej z gréckych destinácií sa však na začiatku leta odohralo stretnutie, ktoré znepokojivým spôsobom upozornilo, že za európskym juhom je ďalší, africký a že odtiaľ k nám prichádza hrozba ľudského prúdu neutíchajúceho ani počas dovolenkových období. Na ostrove Kos sa odohrávali stretnutia, na ktoré dovolenkári rozhodne neboli pripravení: ich oči sa stretávali s pohľadmi, slovami a gestami migrantov, čo sa tu ilegálne vylodili.
Vraj sa nič vážneho nestalo, podľa výpovedí miestnych obyvateľov títo úbohí ľudia napáchali menej škôd ako niektorí alkoholizovaní turisti. Napriek tomu možno veriť správam, že atmosféra na ostrove sa zmenila.
Goethe utiekol na juh, aby v sebe oživil tvorivého človeka. Dovolenkári tam zasa odchádzajú za relaxom. Ako sa však ukazuje, táto časť Európy sa stala prestupnou stanicou na úteku, ktorý smeruje na sever. Tam, kam sa títo dovolenkári zakrátko vrátia. Vynára sa tušenie, že to zanedlho už nebude tá istá krajina, na akú sme v dobrom i v zlom zvyknutí.