Kauza nadovšetko odhalila stav nášho všeobecného povedomia o dejinách umenia – spoločenskú marginalizáciu tejto vednej disciplíny, nulovú úroveň povinného vzdelávania a nadvládu ekonomického oceňovania kultúry. Treba si však uvedomiť, že umelecká hodnota (tá nevyčísliteľná) a umelecké znalectvo (o. i. hodnotu vyčísľujúce) je o spoločenskej dohode v rámci našej (predkresťanskej a kresťanskej) civilizácie. A táto dohoda, akokoľvek odťažitá a nečitateľná bežnému človeku, má tradíciu niekoľko tisíc rokov. Nie je preto vecou exaktného vyjadrenia, ale funguje v určitej forme spoločenskej podmienenosti, vyvíja sa a cizeluje nepretržitou diskusiou.
To, že na Slovensku neodhalíme Berniniho je, samozrejme, smutné, ale ponad odbornú nedôslednosť je tu predovšetkým ono spoločenské nastavenie: naše vzdelávacie a výskumné pracoviská nemajú špecializované umelecko-historické odbory (napr. na talianske renesančné umenie), len samostatný odbor „dejiny umenia“, ktorého užšia špecializácia je založená na tom, akým smerom sú profilovaní odborníci, ktorí preň pracujú. Preto je aj pripravenosť a operatívnosť riešenia každého zriedkavo náročného problému nízka. Spomínam si na proces verifikácie diela Alexeja von Jawlenského – dielo je možné raz v roku, v určený dátum priniesť do archívu vo Švajčiarsku. Ten za nevratný poplatok niekoľko tisíc eur do mesiaca vysloví verdikt, či je dielo pravé, alebo nie a vydá o tom certifikát. Ide pritom o umelca avantgardy 20. storočia, s ktorým sa ešte dnes žijúci človek teoreticky mohol stretnúť. V prípade barokového sochára je to oveľa zložitejšie – naozaj kvalifikovaných odborníkov je na svete len niekoľko.
Za veľký pokrok tejto kauzy možno považovať, že už vidíme, že sme sa oklamali sami – nie, že nás niekto podviedol. A riešením do budúcna nemá byť represia alebo urážanie, ale snaha o podporu, rozšírenie a zvýšenie špecializácie v tomto vednom odbore. Nemám veľmi v obľube prímery tohto typu, ale kým nepostavíme kvalitnú železnicu, naše vlaky nebudú jazdiť rýchlosťou 300 kilometrov za hodinu – a nepomôže nám potrestať či pranierovať strojvodcu a konduktorov.
Nedávno som počul, že Katedre dejín výtvarného umenia Filozofickej fakulty Univerzity Komenského hrozí odobratie akreditácie pre magisterské štúdium – o doktorandskú akreditáciu katedra prišla už pred časom. Znamená to, že Berniniho socha je vlastne mementom, predznamenávajúcim oveľa horší stav, ktorý sa priamo dotýka našej národnej kultúrnej identity. Slovenské výtvarné umenie 20. storočia, a osobitne to od jeho 60. rokov, diela a ich permanentné umenovedné spracovávanie a diskutovanie, je náš pas do kultúrne vyspelého sveta – je najsvetlejším dokladom našej kompatibility. Ak dopustíme, že o niekoľko desaťročí pre nedostatok odborníkov nespoznáme ani Želibskej či Jankovičov originál, bude to oveľa väčší problém, než aktuálna kauza s barokovou bustou.
Mimochodom, čo ak o desať rokov v Amerike zistia, že sochu predsa len niekto vytvoril podľa Berniniho?