Nádherná príroda, voňavý vzduch, zurčiace potoky a lopúchy také vysoké, že si pod nimi urobíte piknik. A okolo rozbité, chátrajúce budovy kúpeľných domov. Hneď na začiatku nás škodoradostne privíta bývalá „socíkovská“ pýcha – pamätník SNP, z ktorého ktosi ukradol dve kovové sochy partizánov. Ostali po nich len čierne mapy na stene, pripomínajúce rádioaktívne tiene obetí atómovej bomby.
Hotely s rozmlátenými oknami, vybité dvere, roztrhané periny, pneumatiky, zvyšky zariadenia a tony rozbitých fliaš. Mám pocit, akoby sa pred desiatimi minútami skončila vojna a my sme sa náhodou ocitli v dedine, ktorú vyrabovali žoldnieri.
Sadnem si na schody, po ktorých kráčali pacienti na procedúru. Vzácnou kyselkou tu liečili choroby žalúdka, pečene, chorý žlčník, cukrovku aj málokrvnosť. Schátraná kúpeľná vila neďaleko pamätníka ešte nesie stopy noblesy. Kedysi sa v nej schádzala spoločenská smotánka, usporadúvali sa koncerty, prednášky a rôzne spoločenské udalosti. Staručký rododendron pred jej vchodom hrdinsky zvádza vopred prehratý boj s obrovským malinčím.
Zatváram oči a snažím sa predstaviť si kúpele v čase ich slávy. Kdesi v ruinách hotelovej sály hrá klavír, počujem smiech vyobliekaných paničiek prechádzajúcich sa podvečer na promenáde, ktorá už dávno zarástla kríkmi.
Stovky ľudských príbehov, milostných avantúr, viera v uzdravenie a vedecké dišputy o liečivej vode. Fontánu, pri ktorej možno odpočíval Ľudovít Štúr, keď sa tu liečil, pohltila vegetácia tak dokonale, že pripomína prírodný gejzír.
Predstavujem si krytý bazén, čo dal v 16. storočí postaviť gróf Štefan Illésházy, aj terasu, na ktorej si cisár František Jozef možno vychutnával cigaru. O čo dokonalejšie sú moje predstavy, o to bolestnejšia je realita, keď otvorím oči. Naozaj „skvele” sprivatizované kúpele.
Kráčame k liečivému prameňu. Ukrýva ho nevzhľadná stavba, pripomína mi miestnosť na odkladanie záhradného náradia. Reklamný leták, ponúkajúci potravu pre morské prasiatka, je nalepený na dverách a pôsobí ako hlúpy vtip. Pijem minerálku z prameňa Vojtech a normálne sa teším, že tečie. Skvelá železitá chuť a teplota 5,4°C zaručene odháňa útlm z horúčav. Ako jediná európska minerálna voda získala v roku 1904 medaily na svetovej výstave v americkom St. Louis.
Nápis „Súkromný majetok“ na dverách jednej rozpadnutej vily, naštval náhodných návštevníkov natoľko, až podeň niekto napísal odkaz „Tak sa oň staraj!“ Napadne mi, prečo u nás vlastniť neznamená aj zveľaďovať, kto hodil perlu sviniam a kedy sa prebudí toto mesto duchov. Žaba na prameni zatiaľ tvrdo spí.