Traduje sa, že Albertovi Einsteinovi k napísaniu jeho hviezdnych článkov, ktorými zásadne zmenil niekoľko dovtedy platných fyzikálnych paradigiem, pomohlo, že pracoval na nudnom mieste v patentovom úrade a nebol tak vtiahnutý do univerzitnej politiky, ktorá by mu zabrala priveľa času a energie. Lebo (aj) tá je bežnou súčasťou akademického života všade vo svete. Bojuje sa o moc a vplyv, prenesene o asistentov, akademické miesta, projekty, peniaze na ne atď. A zbraňami zďaleka nemusí byť len akademická munícia.
Spomínam si na významného profesora v Taliansku, ktorý mal manželku z Argentíny, emigrantku pred vtedajším diktátorským režimom. Jeden môj kolega, zhodou okolností menovec onoho diktátora, mal už z tohto faktu bezsenné noci – stále sa mu zdalo, že nemá kvôli menu šancu získať miesto na žiadnej talianskej univerzite. V každom prípade zrazu za objavilo množstvo štipendií pre argentínskych študentov.
A študentky. A musím povedať, že väčšinou veľmi pôvabné. Lenže málokto si s nimi trúfol niečo začať, lebo, ako sa tradovalo, ak by to „nedopadlo“ (rozumej svadbou), ich akademická kariéra by bola v troskách. Nakoniec si trúfol len jediný profesor, v akademickom rangu tiež na vysokej úrovni. Ten nemal obavy. Aj keď to nakoniec „nedopadlo“ (ono 30 rokov vekového rozdielu nie je málo).
Naše prostredie sa mi zdá však ešte inšpiratívnejšie. Keď už pre nič iné, tak priestor na „politiku“ sa zdá väčší: veľa rozhodnutí sa robí na veľmi lokálnej úrovni, čo je inde nezvyčajné. Dobré libreto by malo obsahovať nejaké základné typy. Napríklad intrigána. Samozrejme, takého, ktorý svoj počiatočný vedecký talent postupne rozpustil v akademických bojoch, na škodu svoju a hlavne celého okolia. Taký intrigán nezaváha použiť všetky špinavé triky, keď chce niekoho potopiť: s „plechovým ksichtom“ začne tvrdiť, že niekto sa nemôže stať docentom, lebo sa názov jeho prednášky na prvom „slajde“ jediným slovom odlišoval od toho ohláseného, alebo vytiahne, že kandidát dobre neučí či nevie viesť diplomovky a dúfa, že sa klamstvo nestihne overiť ešte pred hlasovaním. Alebo naopak, aj ten najmizernejší učiteľ, ktorý navyše nie je samostatne schopný napísať ani čiarku, má zelenú, ak patrí k použiteľným obľúbencom. A tak ďalej. Už počujem tie nástupy a árie. Ale čo je horšie, neváha do svojich intríg vtiahnuť i nevinných študentov.
Každý, kto pracuje na našich univerzitách, by vedel dodať množstvo materiálu na inšpiráciu. Len to má háčik. Libretu, ktoré by vzniklo na základe pravdivých príbehov, by asi nikto mimo našej akademickej obce neuveril. Neuveril by, že také niečo je na našich školách možné, že intrigána dávno zo svojich radov nevylúčili. Možno i toto odrádza potenciálnych autorov, a tak akademickú operu po prázdninách opäť uvidíme len na akademickej pôde.