Básnik si ráno dlhú chvíľu kráti pozorovaním. Vidí – v električke elegantne sa vezú byrokrati, nič v ruke, či len čosi tenučičké.
Po trotoároch ľahké jazdy dupú – ponáhľajú sa kancelárske sily. A čím to krútia? Podajteže lupu! V prštekoch drobných – drobné ridiküly.
Do dielní vážne mieria opravári a v oboch rukách čo to? Povinní sú so sebou si nosiť sústruh vari? Akýže sústruh! Čerstvé noviny.
Zrazu však koho v dave neuzrieme – otrokov! Ako? Veď už neboli! Sú zas. A idú. Každý vlečie bremä – kráčajú naše deti do školy.
Ó, toho, čo si myslí, že je možné zmúdrieť tým večným prenášaním múdrych kníh, by mali každou múdrou knihou po gebuli udrieť – nech potom povie nám, či zmúdrel z nich.
Kompetentní! Vám k jubileám – činky! Výstredné? Radšej bežné hocičo? Tak dobre – album. A v ňom röntgenové snímky chrbtíc tých malých knihonosičov.
Alebo pamätník – a v ňom môj výtvor jeden, kde vravím opak toho, čo sa v básňach dosiaľ rieklo. Dospelí! Detstvo nie je opustený eden! Tešme sa, že je za nami to peklo!
Priznajme sa – my po hodinke práce sme unavení, sem s tým štamperlíkom! Od detí päť-šesť hodín, ba i viacej, sa vyžaduje v škole vzorný výkon.
„Úradnú prácu robieval aj doma“ – lekári po infarkte napíšu nám do karty. A každé dieťa každý večer čo má? Domácich úloh na tri infarkty.
Bývali štrajky, zvádzali sa boje – čas práce postupne sa podarilo skresať. Čuj, dospelý! Tých osem hodín tvoje dieťa ti závidí dnes – robí desať.
A denne musia deti zháňať voľačo (pre prípad hluchých miest v ich celodennej šichte) – výstrižok z lanských novín, snímku z poľskej strany Roháčov, či panamu, čo nedostaneš nikde.
Voľný čas berieme im z ruky, akoby to bola puška a vraždou sa nám zdá byť každé detské pestvo. Sprisahali sa rodina a škola, že nenápadne vezmú deťom celé detstvo.
Dospelý človek robí, čo ho baví. Geológ nemusí už vedieť, kto bol Caesarovým kmotrom. Ale to dieťa, čo sa nepripraví zo šiestich náuk denne, nazývame lotrom.
Dospelý, keď ho niekde oklamú, sťažnosti píše, veci nahor ženie. A dieťa známkujú, keď škola málo dala mu – a malo by dať ono škole vysvedčenie!
„Dosť!“ čujem za ušami vlastné deti skučať. „Tá Báseň na obranu detí dlhá je až beda – a bude proti nám, keď v škole začnú nás z nej skúšať!“ Ach, možné je aj to! Už iba záver teda.
Po chrbte (čo sa od aktovky skrivil v detstve tiež) mi beží mráz, ako nás história oklebetí – že žili, boli takí ľudia raz, čo boli otrokármi vlastných detí.