Na túto chválu nadväzujú sólové prejavy čerstvo poameričtených Portoričaniek. Jedna si pochvaľuje, aké dobré je nakupovať na úver, a verí, že raz bude mať dom s terasou, druhá sa teší, že bude mať práčku, tretia sa nadchýna prekvitajúcim priemyslom. Zbor dievčat sa znovu ozve, aby potvrdil spoločné presvedčenie, že práve tu našli slobodu.
Na to im chlapci, ktorí sú k pomerom, s akými sa vo svojom novom domove stretávajú, skôr kritickí, odpovedajú, že život je v Amerike dobrý len pre bielych a že ony môžu nadobudnutú slobodu využiť akurát na to, aby Američanom čistili topánky a obsluhovali ich ako servírky. Ironickému vyzneniu týchto prekáračiek zodpovedá strhujúca Bernsteinova hudba, v ktorej sa džezové a symfonické prvky miešajú s latinskoamerickými rytmami.
Ako táto pieseň dáva najavo, West Side Story rozhodne nie je oslavou veľkej krajiny, ktorá všetkým štedro nadeľuje zo svojich bohatstiev. Hoci to tento muzikál priamo slovami piesní nehlása, chápeme, že pravdu majú aj dievčatá, aj chlapci a že veľkosť Ameriky spočíva práve v schopnosti prijať do seba takéto protiklady a z rôznorodosti imigrantov čerpať novú energiu.
Asi chápete, že som sa o tomto muzikáli nerozpísal preto, aby som vás pozval do divadla na nejakú obnovenú inscenáciu. Repríza zrážky imigrantských nádejí s politickou a sociálnou realitou sa odohráva a asi ešte nejaký čas bude odohrávať na scéne, na okraji ktorej sme sa chtiac-nechtiac ocitli aj my.
Práve v týchto dňoch v tesnom susedstve našej krajiny prechádzajú davy utečencov, ktorí smerujú do Nemecka. Zaiste, scéna sa zmenila, súčasné Nemecko nie je Amerikou päťdesiatych rokov a Sýrčania sa v mnohom odlišujú od Portoričanov. Pripomeňme si však, že podľa pôvodných predstáv autorov muzikálu sa príbeh mal odohrávať na východnej strane (East Side) New Yorku a v znepriatelených gangoch mali katolíci stáť proti Židom, takže v prvej verzii deja bola moderná Júlia Židovkou.
Až neskôr sa Bernstein spolu s libretistami rozhodli rozohrať svoju verziu shakespearovskej drámy v etnickom zložení, ktoré z muzikálu poznáme. Schéma, kde proti novším imigrantom vystupujú tí starší, ktorí sa už pokladajú za domácich obyvateľov, je teda prenosná práve tak ako schéma ľúbostného príbehu, kde láska prekračuje bariéry rodovej nenávisti a necúva ani pred hrozbou smrti. V dnešných časoch by sme poľahky našli ďalšie etnické alternatívy, ktoré by zapadli do pôdorysu príbehu.
Zato veľkých krajín, ktoré by v obyvateľoch vzdialenej cudziny vyvolávali odhodlanie opustiť svoj domov a za cenu strastí, rizík a existenčných neistôt v nich začať nový život, je iba málo. O tom, že Nemecko sa takou krajinou stáva, svedčí pohyb tisícov utečencov, ktorí na nemeckú pôdu umiestňujú svoje sny o budúcnosti.
Keď na zástavkách svojej cesty kričia „Germany! Germany!“ pripomína to prejavy nádeje, s akou v minulosti už toľké vlny utečencov smerovali do Ameriky.
Títo ľudia nevedia, do čoho idú, no asi si uvedomujú, že vo svojej novej vlasti v mnohých oblastiach života budú začínať od nuly. Ak v nich tieto obavy z budúcnosti nezatieňujú svetlo nádeje a odhodlanie ísť za ním, je v tom aj nádej pre Nemecko. Rád by som dodal, že je v tom nádej aj pre nás, ale to by sme najskôr museli prestať predvádzať svoju malosť.