Občas sa u mňa zastaví pred nástupom na nový „turnus“ a prespí pred cestou do Grazu. Naposledy sme takto posedávali na balkóne koncom leta. Je večer, popíjame ružové víno a rozprávame ako inak než o robote.
„Ja som ti taká večná bejbisiterka pre starčekov,” uťahuje si sama zo seba „skončím službu u dedkovcov v Rakúsku a doma ma čaká ďalšia drina pri mojej mame. Minule mi napadlo, že mladých ľudí vidím tak akurát v časopisoch, ešte aj syn odišiel za robotou do Belgicka.“
Vyzvedám, čo vlastne práca opatrovateľky seniorov obsahuje. Ľuda rozpráva svoje skúsenosti, ktoré zažila počas desiatich rokov práce. „Všetko závisí od rodiny, do ktorej ideš. Stalo sa mi, že som sa namiesto jedného starčeka na lôžku starala o domácnosť pre jedenástich ľudí.
Vyžadovali odo mňa všetko, od varenia až po žehlenie, čo som vôbec nemala v zmluve. Vlastne sa ku mne správali, akoby som bola slúžka. Tak som od nich odišla, a hotovo.“ Ľuda si vzdychne a uchlipne z vína.
„Raz som sa starala o jednu pani so stareckou demenciou, bývala s dcérou, ktorá ma kontrolovala, koľko zjem, a potraviny zamykala. Schudla som päť kíl. A keď som si raz kúpila salámu, vyzvedala, odkiaľ ju mám. Však som jej aj povedala, čo si o nej myslím. Ale starenka, ktorú som opatrovala, bola v pohode. Troška zábudlivá, ale milá. Občas mi dala pár drobných navyše.“
Ľuda je vyštudovaná telocvikárka. Snívala o tom, že bude robiť trénerku volejbalu, ale u nich na dedine je to nemožné. „To by som sa musela presťahovať do väčšieho mesta, lenže od mamy odísť nemôžem, a také peniaze by som na východe nikde nezarobila.“ Hovorí mi o tom, aké je únavné šoférovať viac ako osem hodín a potom hneď nastúpiť do služby. „Striedam ženu z Oravy a tá sa tiež ponáhľa domov k rodine.“
Ukazujem jej knihu Feministky hovoria o práci, ktorú som prednedávnom kúpila. „Možno ťa to bude zaujímať. Je v nej výborná štúdia o práci slovenských opatrovateliek v Rakúsku.“ Ľuda vezme knihu do rúk a zbežne v nej prelistuje: „Ja o tom už ani čítať nevládzem, taká som z toho uťahaná, ale teší ma, že aspoň niekoho naša situácia zaujíma.“
Pýtam sa, či ju niekedy niekto počas opatrovania obťažoval. Rozpráva príhodu, ako ju raz obchytkával imobilný dedko. Upravovala plachtu a odrazu zacítila jeho ruku na svojom zadku. Pohrozila mu. Ešte raz, a definitívne odíde.
„Už to viac neurobil, mal ma rád, vraj mu také výborné jedlá nevarila ani jeho žena. Najťažšie pre mňa je, ak musím byť s klientom dvadsaťštyri hodín denne! To mi už fakt začne prepínať.“
O budúcnosti nehovorí. Je neistá. Opatrovateliek je v Rakúsku čoraz viac a ona tiež starne. Dúfa, že bude v dobrej kondícii, aby vládala starčekov dvíhať. Potom si Ľuda skontroluje budík na mobile a ide spať. Ráno si ešte spoločne vypijeme kávu a lúčime sa. Nie na dlho. O dva týždne, na ceste späť, sa možno u mňa zastaví znova.