Tam, kde sa nachádzala, vzniklo autentické pamätné miesto, preto čokoľvek tam postavíme, stane sa pamätníkom, stavba alebo socha. Takto o tom uvažujú aj iniciátori znovupostavenia repliky pôvodnej synagógy z roku 1893 – združenie Vrátime Bratislave synagógu – vyjadrili sa o nej ako o pamätníku holokaustu a kultúrnom centre. Pre svoje aktivity dokonca získali prísľub podpory zo strany bratislavského magistrátu!
Z môjho pohľadu má táto snaha dve slabiny. Jednak dnes nie je rok 1893 a postavenie repliky by sa mohlo podobať spektáklu vo forme gigantickej cukríkovej torty – s najväčšou pravdepodobnosťou by bolo gýčom. Po druhé, synagóga nebola zbúraná počas druhej svetovej vojny, ale neskôr, jej odstránenie teda nesúvisí s holokaustom, ale so zločinným režimom komunizmu, ktorého vzťah k židovstvu, daný politickým vývojom v rámci studenej vojny, je dodnes stále málo známy.
Napriek tomu, že iniciatívu možno v podstate hodnotiť ako pozitívnu, z týchto dvoch pohľadov je vopred odsúdená na neúspech, pretože vychádza len z reminiscencie, optického sentimentu k niečomu podstatne hlbšiemu a významnejšiemu, s čím však zatiaľ v našej spoločnosti nie sme dejinne vyrovnaní.
Miesto, kde stála neologická synagóga je z hľadiska urbanizmu nesmierne hodnotný priestor práve pre obrovské kontrasty (pusté námestie, ruiny Podhradia, brutálne vklinený most, gotická katedrála, panoptická remíza autobusov, detské retromúzeum). Jeho prázdno, zvýrazňujúce neprítomnosť toho, čo sme zničili (dopustili), má značnú výpovednú hodnotu. Áno, synagóga tu stála 76 rokov.
No ďalších 46 už tu nestojí – a tento fakt, pozvoľna, sa v našej pamäti udomácňuje ako rovnocenný. Nevieme vrátiť minulosť a bolo by naivné myslieť si, že znovupostavením zbúranej stavby, navyše bez prinavrátenia jej pôvodnej funkcie, sa to zlé z minulosti eliminuje.
Prekvapuje ma to, ale ak existuje vôľa na Rybnom námestí niečo vybudovať, mala by sa z verejných a štátnych zdrojov, na znak ospravedlnenia, postaviť nová synagóga, a to v súčasnom architektonickom tvarosloví, zodpovedajúca času svojho vzniku.
Synagóga, ktorá by mohla plniť svoju liturgickú funkciu a popri tom prinášať aj kultúrne podujatia. Mala by sa vyhlásiť medzinárodná súťaž – v roku 2016 by sme to už možno mohli aj v Bratislave úspešne (spomínajúc na doterajšie súťaže) dotiahnuť – a konečne dať po roku 1989 mestu aspoň jednu skutočne hodnotnú verejnú stavbu.
Entuziazmu aktuálnej iniciatívy budú asi moje slová znieť ako prejav nepriazne. No obrovské nasadenie a nemalé prostriedky si vyžiada tak replika ako aj novostavba. A som presvedčený, že ak zvíťazí historizmus, tak o pár rokov budeme stáť pred hotovou imitáciou stavby, ktorá, mimochodom, ani vo svojej pôvodnej podobe nebola architektonicky osobitá, a budeme sa pýtať, či je „dokolorovaná pohľadnica“ naozaj všetko, čo sme boli schopní v 21. storočí dokázať.