O svete: Láskyplný despotizmus

Uvádza sa, že Dostojevskij Bratov Karamazovovcov písal ako prvú časť zamýšľanej epopeje o živote v Rusku. Hoci sa mu tento projekt nepodarilo uskutočniť, jeho kniha je stále chápaná ako svedectvo o Rusku a Rusoch.

04.12.2015 07:00
debata (8)

Kto však na predstavenie Bratov Karamazovovcov v pražskom Činohernom klube vstúpi s očakávaním, že zo scény sa bude šíriť atmosféra Ruska z konca 19. storočia, zakrátko zistí, že v tomto podaní sa príbeh o vražde starého Karamazova odohráva niekde inde.

K bližšiemu určeniu miesta deja divákovi scéna pri všetkých premenách nepomôže: raz to vyzerá na erotický klub, inokedy sa za chatrnými dverami otvára pohľad na latrínu. V potláčaní odkazov na pôvodné „lokácie“, v ktorých sa dej románu odohráva, pokračujú ďalšie zložky inscenácie, ako sú kostýmy, svetlá, zvuky a hudba.

Je jasné, že táto inscenácia sa vyhýba emblematickým znakom, ktoré by navodzovali štandardy „ruskosti“. Napokon, takéto posuny vzďaľujúce scénu od prostredia, kde ju kedysi autor príbehu situoval, nie sú dnes v divadelných alebo operných inscenáciách ničím zvláštnym. Ak však inscenácia Martina Čičváka nie je o Rusku, je aspoň o Rusoch? Slúži tu potlačenie odkazov na prostredie zdôrazneniu ruskej podstaty charakteru hlavnej postavy?

Statkár Fiodor Karamazov každého okolo seba cynicky uráža, kriví, zneužíva, zráža k zemi, aby sa vzápätí k nemu sklonil a so slzou v oku mu vyznával svoju otcovskú alebo mileneckú oddanosť.

Tieto protikladné polohy sa v prejave Juraja Kukuru pozoruhodným spôsobom dopĺňajú a navzájom akcentujú. Ako sme sa nedávno dozvedeli, dostal Cenu Divadelných novín za najlepší herecký výkon na českých javiskách v uplynulej sezóne.

Diváci i divadelní kritici v Kukurovom herectve oceňujú schopnosť dominovať na scéne striedaním výrazov cynizmu, neskrotnej požívačnosti a ožranskej otupenosti s akousi lyrickou nehou, ktorá sa vo chvíľach stíšenia prediera cez opar alkoholu.

V prechádzaní medzi týmito polohami by sme mohli vidieť prejav mentality, ktorá je často pripisovaná Rusom. Je to ten typ, ktorého správanie (pri všetkých rozdieloch spoločenskej situácie) zodpovedá Kunderovej charakteristike ruského okupanta: objíma vás, prosí, aby ste ho milovali, no potom vás bez zaváhania zabije, na čo sa rozľútostí nad vlastnou podlosťou a nakoniec si ešte kopne do vašej mŕtvoly.

Tentoraz je to trochu inak, okupant si podmaňuje vlastných synov a vražedná zbraň dopadne na jeho hlavu. A najdôležitejší rozdiel bezpochyby spočíva v tom, že to všetko nie sú dejiny, ale iba divadlo.

No pri sledovaní tohto divadla sa znovu presviedčame, ako blízko má túžba po nehe a láske k vôli ovládať. Stojí za pozornosť, že na vyvolávaní tohto účinku sa v tejto inscenácii skoro vôbec nepodieľajú odkazy na ruský naturel hlavnej postavy. Či už starý Karamazov svojich blízkych uráža, ponižuje a bezohľadne využíva, alebo prosíka o ich súcit, nikdy to nerobí na ruský spôsob.

Naozaj, Kukura tu Fiodora Karamazova, tohto okupanta vlastnej rodiny, nehrá ako Rusa. O kom je teda táto inscenácia, ktorá nechce byť ani o Rusku, ani o Rusoch? Nie je náhodou aj o nás, o našom sklone láskyplne okupovať svoje okolie? Podľa rozšírenej predstavy okupanti prichádzajú do našich končín vždy zvonku. Mali by sme zvážiť, či sme ich kopance neznášali a ich bozky neopätovali preto, lebo sme mali pochopenie pre ich správanie a driemala v nás túžba raz sa dostať na ich miesto.

© Autorské práva vyhradené

8 debata chyba
Viac na túto tému: #okupácia #Fiodor Michajlovič Dostojevskij
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy