Vo svojej hlbokej podstate patríme k vyspelému a kultivovanému Západu a iba v dôsledku nešťastných okolností sme sa stali súčasťou časti zemegule ovládanej totalitnými režimami. Naša kultúra je vo svojej podstate pestrá, tolerantná – hotová idyla. Dokazuje to i tunajšia kuchyňa, kde sa stretávajú rôznorodé multietnické vplyvy. Za všetky podlosti a politické pohromy, ktoré sa tu udiali, môže jaltský systém. Ten dopustil, aby sa nás, vznešených západniarov zmocnil barbarský Východ, s despotickými ázijskými koreňmi a ešte predtým zvonka dovezený fašizmus a nacizmus. My sme zostávali nevinnými obeťami a rozhodne si nezaslúžime označenie „východná Európa“.
Pôsobivosť tohto príbehu bola silná. Pomohla prekonať všetky epizódy z minulosti, ktoré až tak idylicky nepôsobia – miestny antisemitizmus, xenofóbia, odsuny Židov, sudetských Nemcov. Vďaka nemu sme zvládli neradostné momenty diania po roku 1989 – ekonomickú transformáciu na mafiánsky kapitalizmus, nacionalistický revival. V slovenskom prípade umožňoval žiť v nádeji, že mečiarizmus je len dočasným výkyvom, ktorý nám bráni rozvinúť naše vrodené západniarske dispozície. Presvedčenie o prirodzenej miernosti nášho regiónu potvrdzovalo i označenie pre tunajšie zlomové historické okamihy – „nežná“/„zamatová“ revolúcia, pokojný česko-slovenský „rozvod“. Na myšlienke výlučnosti „stredoeurópskej“ identity bol založený vznik visegrádskej štvorky. Mal aj svoje kultúrne vyústenia – s podporou všakovakých fondov ako na bežiacom páse vznikali stereotypné „stredoeurópske“ romány, začalo sa debatovať o „stredoeurópskej“ poetike.
V roku 2008 však prišla ekonomická kríza, ktorá trvá dodnes a do „stredoeurópskych“ vlád dostáva populistov neustále prekračujúcich hranice zdravého rozumu a základnej slušnosti a ľudskosti. Potom, minulý rok, Rusko anektovalo Krym, u našich susedov sa začala vojna. Tento rok naplno prepukla kríza utečenecká. Na našom prahu sa objavili ľudia, ktorí utekajú pred vojnovým pustošením a vraždením. Parížske teroristické útoky z tohto roku ukázali, že naša selanka je krehkejšia viac, ako nám je príjemné. identitaMy sme reagovali frustráciou, nenávisťou, morálkou primitívneho kmeňa, vyznávajúceho iba pokrvnú spriaznenosť. Svet je buď čierny, alebo biely. Pojmy ako humánnosť, solidarita a spoluzodpovednosť pôsobia ako nadávky a riešenia musia byť bleskové, neprekáža, že potemkinovské. Predstava, že sa niečo rieši dlhodobo a s ohľadom na iné záujmy ako ten vlastný, je neprijateľná a vlastne smiešna.
A zrazu „bum!“ – sme znova Ostblok. Vyjavuje sa, že rozprávka o strednej Európe platí iba pre dobré časy, že tých strachom a nenávisťou motivovaných ľudí nám sem nikto nevysadil, mali sme to vždy v sebe. Jednoducho povedané – nikto tu strednú Európu nikam nikdy neunášal, uniesla sa vždy sama.