Keď sa Boleslaw Strzelewicz so svojím agitačným divadelným súborom vydal po Nemecku s novou skladbou Robotnícka Tichá noc (Arbeiter-Stille-Nacht), ohlasoval, že biednym sa tiež sníva o tichých nociach, ale že ich ticho bude neustále prehlušovať hluk chudoby. Môžu sa snažiť naďalej žiť v prerušovaných driemotách — alebo sa môžu zobudiť a bojovať o svoj diel dobrého spánku.
Tichá noc, smutná noc,
Všade vôkol jas a skvost!
No v chatrči len núdza, bieda,
Zima, pusto, bez svetla, chleba,
Chudoba spí na slame.
…
Tichá noc, smutná noc,
Pracujúci, spania dosť!
V svätej povinnosti vybojujte boj,
Až Vianoce ľudstva nastanú,
A sloboda bude naša.
Ani malý Ježiško sa však netešil z ticha. Híkanie somárov, bučanie kráv, bľabotanie návštevníkov narúšali jeho prvú, svätú noc na zemi, keď čakal na kikiríkanie zradného kohúta úsvitu. Pôvodnú atmosféru Ježišovho narodenia asi lepšie približujú ľudové betlehemské hry s výstupmi oplzlo žartujúcich bačov a absurdne satirizovaných kráľov.
Ľudové divadlo asi tiež zachytáva krik a vrenie, ktoré dospelý Ježiš počul na trhoch, námestiach, uličkách a na zbojníkmi strážených cestách, kde burcoval vydedencov a vyvrheľov Judey a Galiley z mlčanlivej malátnosti.
Tak či onak, koncom 19. storočia bol už Ježiš dávno mŕtvy. Strzelewicza zaujímalo narodenie iného „subjektu“. Čakal na posvätenú noc celého ľudstva (die Weihnacht der Menschheit). O niekoľko rokov neskôr nájdeme v slovenskom preklade hymny medzinárodného robotníckeho hnutia, že hnutie je „ľudstva nový zrod“.
A hymna severoamerických odborárov bude tvrdiť podobne, že „Z popola starého sveta sa zrodí svet nový!“ Môžeme počať nový svet a nové ľudstvo, novú „epochu odpočinku“, ako radikálny anglický estét William Morris naznačil v podtitule svojho utopického románu Správy odnikiaľ (News from Nowhere: An Epoch of Rest), publikovaný v tom istom roku, ako Strzelewicz pripravoval svoje agit-turné. Nemôže to však byť počatie nepoškvrnené. Dobrú správu nám neprinesie anjel v bielych šatách. Len rečník v starom kabáte bude na rázcestí kričať: „Prebuďte sa, prebuďte sa!“
Joea Hilla, známeho odborárskeho barda, zavreli začiatkom 20. storočia do väzenia, podľa mnohých preto, že príliš budil spiaci ľud. Popravili ho, nie za hriechy ľudstva, ale za hriechy zamestnávateľov. Ale jeho narodenie, len o trochu viac než tridsať rokov pred jeho popravou, sa odohralo bez povšimnutia mudrcov a kráľov.
Nebol žiadnym spasiteľom. Nebol to on, na koho ľudstvo čakalo. Ten sa ešte nenarodil. Alebo sa narodil už dávno, na začiatku ľudských dejín, ale zaspal. A spí, spí zle, ale spí, napriek hluku a vzlykom a hladu, len spí. Možno ani nie je žiadny on, ale práve oni, ktorí v driemote čakajú.
„Prebuďte sa!“ povedali zvestovatelia Vianoc nového ľudstva, „Prebuďte sa, aby ste sa znova narodili! A bdeli v novej tichej noci!“