Fenomenálny úspech viacerých slovenských výtvarníkov na pôde najprestížnejších svetových inštitúcií je možno prísľubom, že prítomnosť slovenských umelcov v takýchto kontextoch nebude už len epizódou či ničím neovplyvniteľnou náhodou. Július Koller a Jana Želibská vo Walker Art Center v Minneapolise, zároveň obaja s Jozefom Jankovičom v londýnskej Tate Modern, publikácie serióznych vydavateľstiev zaraďujúce Júliusa Kollera a Rudolfa Sikoru do najprogresívnejších smerovaní umenia v strednej Európe od 60. rokov 20. storočia, zbierka francúzskeho FRAC Orléans venujúca sa prospektívnej architektúre strednej Európy – to všetko sú len vybrané príklady.
Za týmto úspechom je nielen činnosť inštitúcií, sú to predovšetkým výsledky práce konkrétnych jednotlivcov, pripravených na najvyššej úrovni rokovať o globálnych otázkach umenia, keď často nenápadný moment preverí ich dlhodobo nadobúdané znalosti a postoje – niekedy je to len pohotovosť, čo rozhodne v prospech či neprospech celej snahy.
No je zaujímavé, ako sa prvý širší medzinárodný záujem o neoavantgardu zo Slovenska, nasledujúci roky po tom, čo umelci zo susedných krajín sú vo svete dávno etablovaní, prejavil na domácej scéne. Okrem zvýšenej snahy vlastniť donedávna obchádzané konceptuálne diela súkromníkmi i spoločnosťami, začal sa aj súboj ideí – boj o to, kto týchto umelcov najdôvernejšie pozná, originálnejšie a skôr vystaví, najpresvedčivejšie interpretuje. Sú v ňom, po prvý raz rovnomerne, angažovaní odborníci zo Slovenska, aj zo sveta. Dokonca mám pocit, že v niektorých prípadoch aj novinári z denníkov medzi sebou ticho súperia, kto napíše lepší článok – na toto sa v kultúrnych rubrikách už dlho nepamätám.
Konkurencia v tejto oblasti je to najlepšie, čo sa nám mohlo stať. V rámci kunsthistórie je to výsledok vývoja niekoľkých desiatok rokov, kedy sme dospeli do stavu, že máme viacero inštitúcií a odborníkov konečne pripravených produktívne vstúpiť do diskusie na skutočnú tému. Mám však pocit, že túto našu dejinnú výhodu zatiaľ nevieme správne uchopiť, že konkurenciu vnímame ako pozičné ohrozenie v boji o prvenstvo a slávu, ktorá v nami vysnívanej podobe už ani neexistuje. Že namiesto sústredeného súbežného ťahu na všetky možné bránky, tak ako to napriek názorovým rozdielom celé desaťročia robia kolegovia z Poľska, nevieme si navzájom vážiť svoju prítomnosť a invenciu.
Hrozí, že premrháme vzácnu energiu na elimináciu: tých druhých, tých iných, tých sprofanovaných, tých neskorších, tých akademických, tých nonkonformných, tých mladších, tých starších, tých centrálnych, tých regionálnych a tak ďalej. Nevolám po žiadnom zjednotení, títo ľudia sa naďalej nemusia ani stretnúť, ani cítiť. Vážme si však to, že viacerých naraz fascinuje a motivuje zhodná problematika, pretože navzájom môžeme s výsledkami našich bádaní – keď už nič iné – tak polemizovať. Ak budeme schopní preklenúť animozity, ktoré na našej scéne dlhodobo panujú, potom možno využijeme aj výhodu, ktorú sme zatiaľ nepostrehli. Oneskorený medzinárodný záujem o naše umenie ho už totiž vnáša do podstatne prepracovanejších a sofistikovanejších štruktúr. Tým sa jeho hodnota, o ktorej u nás dávno vieme, vyjadrí objektívnejšie, než keby k tomu došlo o dve dekády skôr.