Bolo tam ticho, chlad zaháňal ľudí domov, hoci jazerá ešte nezamrzli. Ruiny reštaurácie, betónového tanečného parketu a kolkárne, kam ma kedysi vodila maličkú na nedeľné tanečné vychádzky Prešpurákov naša gazdiná frau Karoline, ostali ďaleko za nami. Zdvihla som zo zeme konárik. „Načo ti to bude?“ povedal otec. „Na pamiatku,“ povedala som. „Aha. A čoho?“ „Aby som nezabudla s tým prešimečkovaním a prešpitzerovaním.“
Na Horehroní vravia „po smrti fuk do r..i“.Zuzana Szatmáry
Nezabudla som. Konárik je stále na sklenej poličke medzi oknom do dvora v malom keramickom džbánku. Ale nie preto som nezabudla. To ľudia, ktorí si nadobúdajú svoj význam smrťou niekoho významného, mi nedovolia zabudnúť na pomalý rozhovor na cestičke nad rybníkmi.
Aj „starý Milan“, aj otec mali odrazu po smrti toľko blízkych až intímnych priateľov, že som pomaly zapochybovala o vlastnom poznaní ich samoty a intelektuálnej depresie, s ktorou v normalizačnom dave bojovali. Občas úspešne, občas nie, ale nikdy nie otvorene, verejne. Predvádzať skľučujúce a deprimované stavy mysle aj duše nepatrilo k „chlapáctvu“. Ešte dnes sa mi prihovoria obstarožné panie a dôverne mi s nadšením zverujú tajomstvo, že s otcom si boli také blízke, že „ich oslovoval žabček“.
S pochopením prikyvujem a neprezradím, že aby galantný otec neublížil, lebo si nepamätal všetky mená „blízkych“ žien, zvolil oslovenie „žabček“. Ako ja, keď som každej synovej kamarátke, bolo ich neúrekom a všetky sa mi zdali podobné, pre istotu hovorila po jednom faux pas „anjelik“. Píšu mi neznámi muži a odvolávajú sa na priateľstvo s otcom, na jeho údajné požiadavky a potreby. Niektorí dokonca napísali hlúpe knihy v štýle „čo sa babe chcelo, to sa babe snilo“.
Máme radi slávnych mŕtvych. Nemôžu reagovať na našu vymyslenú účasť na ich životoch, za vykonštruovaný opis stretnutí a kontaktov sa na nás nenapália. Dávajú nám možnosť zvýznamniť sa. Nemôžu sa zdvorilo opýtať dojatého rétora a presvedčivo rozcítenej dušičky „prepáčte, ale neviem, kam vás mám zaradiť“…? Ani na špiritistickej seanse sa skučiaceho samopozostalého neopýtajú, „kde ste boli, keď vás bolo treba"? Nepýtali sa, ani keď žili.
Po revolúcii slovenský básnik pozdvihol v Bratislave čašu k spisovateľovi Ludvíkovi Vaculíkovi: „Majstre, vždy som si chcel s vami pripiť.“ „Neviem, čo vám v tom bránilo,“ povedal Ludvík. Na Horehroní vravia „po smrti fuk do r..i“. Keď sme to raz s otcom pri varenom víne vraveli Tonkovi Srholcovi, úprimne sa smial. Otec dodal, ako vždy, „len aby“ a vonku bolo chladno a zima.