Človek je zvyknutý na každodennú prácu. Práca sa robí akoby bez jeho vôle. Ale potom nastane chvíľa, keď si uvedomí, že bez neho žiadna práca nebude. Ľudia, ktorí o podmienkach svojej práce nerozhodujú, čakajú deň čo deň, že pre nich niekto iný zabezpečí nápravu. Až keď im kolega pošepne alebo zaspieva (ako to znie v slovenskej piesni zaznamenanej Štefanom Drugom skoro sto rokov po Herweghovi): „Beda ti, proletár, ak si nepomáhaš!“
Iný kolega však možno odvetí (ak pozná hymnu severoamerických odborárov): „Nie je nič slabšie ako chabá sila jednotlivca.“ A vrátia sa so sklonenou hlavou do práce – alebo spolu prestanú pracovať. Buď si človek sám uvedomí svoju slabosť, alebo ľudia spoločne spoznajú svoju silu. Jednoduchá, pragmatická pravda o štrajkovaní, že úspech závisí od miery jednoty a vzájomnej pomoci, donútila robotnícke hnutie objaviť kľúčovú myšlienku modernej politiky, etiky a sociálneho súcitu: ideu solidarity. Zrejme na podnet odborárov začali časom hľadať solidaritu aj národovci, teológovia, disidentskí filozofi a teoretici občianskej spoločnosti. Avšak skutočnosť, že sa idea solidarity stala v modernom myslení kľúčovou, nemusí znamenať, že sa uplatňuje aj v praxi. Najviac predsa premýšľame o veciach, ktoré nám chýbajú.
Solidarita spája. Zostáva otázkou, či musí tiež vylučovať. Národná solidarita sa definuje v symbolickej (ak nie priamo politickej) opozícii voči iným národom. Náboženská solidarita sa môže hlásiť k univerzálnosti, ale často narazí vtedy, keď sa vzťahuje k ľuďom, ktorí k tomu správnemu univerzálnemu náboženstvu nepatria. Štrajk na prvý pohľad vyzerá ako niečo skromnejšie, osobitejšie. Štrajkujúci bojujú o svoju vec. Lenže štrajkujúci si uvedomili, že svojich záujmov sa najlepšie zastanú vtedy, keď budú aj ľudia z iných oblastí obhajovať vlastné záujmy – keď štrajkujúcim prídu na pomoc iní, lebo tí, ktorí neštrajkujú teraz, vedia, že im iní v minulosti pomohli, a že keď budú potrebovať, znovu dostanú pomocnú ruku. Možno si všimli, ako to znie vo veršoch Bertolta Brechta, že „ten, kto priateľov nechá v štichu, necháva v štichu sám seba“.
Z jednotlivých štrajkov sa zrodila idea štrajku „generálneho“, do ktorého sa zapojí celá spoločnosť a jeho prostredníctvom bojuje za dobro pre všetkých. Myšlienka solidarity medzi pracujúcimi sa tak dostala na všeobecnejšiu úroveň. Nepozná hranice. Nehľadí na tituly. Neuznáva rozdiely medzi odbormi a remeslami. Triedne rozdiely síce uzná, ale len aby ich zrušila. (Samozrejme, stále sme v rovine myšlienok…)
Myslím si, že o spoločnosti veľa vypovedá, akým spôsobom štrajkuje a ako na štrajk reaguje. Dokáže štrajkujúci spojiť vlastné záujmy so záujmami všetkých? A čo ten, čo sa na štrajku nezúčastní? Pozerá na štrajkujúceho ako na cudzieho, ktorý dosahuje úspech na úkor druhých? Alebo sa naňho díva ako na sestru či brata, ktorého úspech je úspechom všetkých? Dokázali by spievať s Pete Seegerom, ktorý zhudobnil staré americké odborárske verše?
Kvapky vody točia mlyn. Sama jedna nie.
Jedna nie.