Advokátmi boli aj Svetozár Hurban Vajanský, Janko Jesenský či Ivan Horváth – a svojimi knihami sa dôstojne zaraďuje do tejto dobrej spoločnosti aj JUDr. Anton Blaha (1934), ktorý najnovšie obohatil knižný trh knihou Manderla a Modrý Maurícius (2015).
Kniha má podtitul „súdne príbehy“, je ich sedem, všetky čerpajú z autorovej advokátskej praxe a už ich názvy (Pomôžte nájsť uneseného Ľuboška, Atentát na ministra, atď.) prezrádzajú, že nejde o hocijaké prípady a ich rozpletanie nebýva rýchle ani jednoduché. Konštatuje to aj priamy účastník príbehu Manderla a Modrý Maurícius, dnes vo Švajčiarsku žijúci Ivan Lefkovits: „… azda sa JUDr. Blaha neurazí – jeho drobné krôčiky (v nesmierne zložitej kauze) mi často išli na nervy.“ A vzápätí dodáva: „JUDr. Blahovi môžem len blahoželať k jeho jedinečnému výkonu.“
Či už to bol Sherlock Holmes, Hercule Poirot alebo Colombo, vieme, že do každej takejto postavy vkladá autor čosi zo svojej povahy. Robí to aj Anton Blaha – a ak mám vyzdvihnúť nejakú vlastnosť jeho literárneho alter ega, tak potom predovšetkým tú, čo mám rád aj u Shakespeara. Je známe, že Shakespeare bol rovnako spravodlivý ku všetkým svojim postavám. Kde sa to naučil? Vraj už na stratfordskej strednej škole – žiaci sa tam v rámci latinčiny cvičili aj v cicerónskej rétorike podľa zásady „disputatio in utramque partem“ – v istej chvíli si vymieňali úlohy, a tak sa učili obhajovať obidve strany sporu, bez ohľadu na to, ktorá im bola sympatickejšia.
Aj advokát v príbehu Pomôžte nájsť uneseného Ľuboška musí – ex offo – obhajovať človeka, ktorý nevzbudzuje jeho sympatie. A predsa… Zrazu si uvedomí: „Moja skúsenosť je taká, že tí, ktorí predstierajú duševnú chorobu, sa razantne domáhajú skúmania duševného stavu a oslobodenia. A naopak, obžalovaní, ktorí skutočne trpia nejakou formou vážnej duševnej poruchy, sa skúmaniu duševného stavu silou-mocou bránia.“ Vďaka tomu, že ho osvietila táto myšlienka, podarí sa mu dokázať, že jeho klient duševnú poruchu nepredstiera, naozaj ňou trpí – a vyseká ho z najhoršieho.
Bodaj by sa všetci advokáti aj sudcovia riadili týmto poznatkom – menej príležitostí na svoje klamstvá by mali potmehúdi, oháňajúci sa lekárskymi svedectvami, že „sú na hlavu“. To je ďalšia prednosť textov Antona Blahu – nielenže sa jeho advokátska skúsenosť prevteľuje do kvalitnej literárnej podoby, ale odtiaľ vyžaruje aj naspäť, do advokátskej profesie, obohacuje právnu teóriu.
Skončím však tam, kde som začal – pri Antonovi Blahovi spisovateľovi. Napísal zaujímavú knihu, z ktorej nás popri literárnej kvalite oslovuje aj mravný imperatív, pretože – podobne ako Shakespeare v tom slávnom sonete 66 – ani Anton Blaha neznáša „bezprávie, čo šliape na zákon“.